Na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva 16. 11. 2010 v Liptovskom Mikuláši pri príležitosti udelenia čestného občianstva ev. a. v. farárovi Vladimírovi Kunovi in memoriam za ocenenie poďakoval generálny biskup M. Klátik.
Ocenenie prevzal v zastúpení syn Milan Kuna.
V mene Predsedníctva ECAV na Slovensku brat generálny biskup poďakoval primátorovi mesta a poslancom mesta Liptovský Mikuláš: „Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku vysoko oceňuje skutočnosť, že liptovskomikulášski poslanci udelili čestné občianstvo mesta Liptovský Mikuláš in memoriam práve bratovi farárovi Vladimírovi Kunovi. Sme vďační Trojjedinému Pána Bohu za tohto slova Božieho kazateľa, ktorý v službe Pánu Bohu a svojim blížnym riskoval v čase fašistického besnenia svoj život, aby pomáhal tým, ktorí to najviac potrebovali.“
Vladimír Kuna (1904 – 1996) sa narodil 20. októbra 1904 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Vysokú evanjelickú teologickú školu a po štúdiu od roku 1929 pôsobil ako farár v Liptovskom Jáne, potom v rokoch 1938 - 1959 v Evanjelickom cirkevnom zbore v Liptovskom Mikuláši. Najprv tu pôsobil po boku brata farára Michala Maderu, ktorý v 25. apríla 1945 brat umrel na zlyhanie srdca, ktoré zrejme bolo dôsledkom väzenia, kde bol počas vojny aj spolu s farárom Kunom.
Po smrti brata farára Maderu sa predsedajúcim zborovým farárom stal Vladimír Kuna. Okrem duchovno-pastierskej služby a starostlivosti sa v ťažkých povojnových rokoch postaral o cirkevný zbor aj po materiálnej stránke. Pod jeho vedením boli opravené vojnou poškodené cirkevné budovy aj kostol. Neskôr sa spolu s bratom farárom Jozefom Jurášom pričinil o postavenie sochy Juraja Tranovského a sochy Michala Miloslava Hodžu pred liptovskomikulášskym evanjelickým kostolom, ako aj o zavedenie elektrického zvonenia a ozvučenia kostola.
Vladimír Kuna bol nielen farárom v tunajšom cirkevnom zbore, ale aj farárom v miestnej nemocnici a správcom vrbicko-mikulášskeho sirotinca, kde počas 2. svetovej vojny ukrýval, a tak zachránil pred smrťou v koncentračnom tábore 26 židovských detí. Mnohým deťom sprostredkoval útočisko v evanjelických rodinách. Štát Izrael ho za záchranu židovských detí vyznamenal radom YAH VASHEM - Spravodlivý medzi národmi. Jeho meno stojí aj na pamätníku Obelisk nádeje, ktorý odhalili vo Zvolene v septembri 2010 pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu – je ním 9. september (9. septembra 1941 vtedajšia slovenská vláda prijala tzv. Židovský kódex, ktorým na Slovensku ustanovili osobitný právny režim pre občanov židovského vierovyznania. Židia stratili občianske aj ľudské práva a začali ich deportovať do koncentračných táborov. Počas 2. svetovej vojny v nich zahynulo takmer 70-tisíc slovenských Židov – celkovo v 2. svetovej vojne zahynulo až 6 miliónov Židov). K zachráneným deťom patrila napríklad aj sestra našej známej herečky Sone Valentovej a matka hudobného skladateľa Petra Breinera.
V roku 1959 brata farára Vladimíra Kunu presunuli z Mikuláša (na jeho miesto potom prišiel Július Gabul) na kňazskú stanicu do Partizánskeho, kde požehnane pôsobil do roku 1972.
Vladimír Kuna zomrel 22. júla 1996 a pochovali ho v jeho rodnom meste - na cintoríne vo Vrbici, časti Liptovského Mikuláša.
Pamätnú plaketu od primátora mesta dostala aj šéfredaktorka vydavateľstva Tranoscius Daniela Hroncová-Faklová za dlhoročnú tvorivú prácu v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, kde pôsoboila ako riaditeľka.
Vladimír Kuna (1904 – 1996) sa narodil 20. októbra 1904 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Vysokú evanjelickú teologickú školu a po štúdiu od roku 1929 pôsobil ako farár v Liptovskom Jáne, potom v rokoch 1938 - 1959 v Evanjelickom cirkevnom zbore v Liptovskom Mikuláši. Najprv tu pôsobil po boku brata farára Michala Maderu, ktorý v 25. apríla 1945 brat umrel na zlyhanie srdca, ktoré zrejme bolo dôsledkom väzenia, kde bol počas vojny aj spolu s farárom Kunom.
Po smrti brata farára Maderu sa predsedajúcim zborovým farárom stal Vladimír Kuna. Okrem duchovno-pastierskej služby a starostlivosti sa v ťažkých povojnových rokoch postaral o cirkevný zbor aj po materiálnej stránke. Pod jeho vedením boli opravené vojnou poškodené cirkevné budovy aj kostol. Neskôr sa spolu s bratom farárom Jozefom Jurášom pričinil o postavenie sochy Juraja Tranovského a sochy Michala Miloslava Hodžu pred liptovskomikulášskym evanjelickým kostolom, ako aj o zavedenie elektrického zvonenia a ozvučenia kostola.
Vladimír Kuna bol nielen farárom v tunajšom cirkevnom zbore, ale aj farárom v miestnej nemocnici a správcom vrbicko-mikulášskeho sirotinca, kde počas 2. svetovej vojny ukrýval, a tak zachránil pred smrťou v koncentračnom tábore 26 židovských detí. Mnohým deťom sprostredkoval útočisko v evanjelických rodinách. Štát Izrael ho za záchranu židovských detí vyznamenal radom YAH VASHEM - Spravodlivý medzi národmi. Jeho meno stojí aj na pamätníku Obelisk nádeje, ktorý odhalili vo Zvolene v septembri 2010 pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu – je ním 9. september (9. septembra 1941 vtedajšia slovenská vláda prijala tzv. Židovský kódex, ktorým na Slovensku ustanovili osobitný právny režim pre občanov židovského vierovyznania. Židia stratili občianske aj ľudské práva a začali ich deportovať do koncentračných táborov. Počas 2. svetovej vojny v nich zahynulo takmer 70-tisíc slovenských Židov – celkovo v 2. svetovej vojne zahynulo až 6 miliónov Židov). K zachráneným deťom patrila napríklad aj sestra našej známej herečky Sone Valentovej a matka hudobného skladateľa Petra Breinera.
V roku 1959 brata farára Vladimíra Kunu presunuli z Mikuláša (na jeho miesto potom prišiel Július Gabul) na kňazskú stanicu do Partizánskeho, kde požehnane pôsobil do roku 1972.
Vladimír Kuna zomrel 22. júla 1996 a pochovali ho v jeho rodnom meste - na cintoríne vo Vrbici, časti Liptovského Mikuláša.
Pamätnú plaketu od primátora mesta dostala aj šéfredaktorka vydavateľstva Tranoscius Daniela Hroncová-Faklová za dlhoročnú tvorivú prácu v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, kde pôsoboila ako riaditeľka.