
V roku 2025 sa na mnohých miestach oslavovalo formou akademických konferencií a cirkevných spomienkových podujatí 1700. výročie Nicejského koncilu. My, ako Spoločenstvo protestantských cirkví v Európe, by sme sa taktiež radi pripojili ku spoločným oslavám, pretože koncilu a jeho rozhodnutiam vďačíme za veľa. Nicejský koncil uspel vo formulovaní vyznania viery, ktoré podáva našu vieru v jedného Boha – Otca, Syna a Ducha Svätého – ako vyjadrenie biblického svedectva.
Pre nás dnes spočíva význam koncilu predovšetkým v troch oblastiach: doktrinálne vyznanie viery koncilom, úloha politickej moci v cirkevných záležitostiach, a stanovenie spoločného dátumu Veľkej noci. V nasledujúcom texte by sme sa chceli podrobnejšie pozrieť na každý z týchto bodov a posúdiť ich vo svetle Leuenberskej konkordie (LK), ktorá je základným dokumentom Spoločenstva protestantských cirkví v Európe.
1. Doktrinálne vyznanie viery
Sme si vedomí, že doktrinálne vyznanie viery z roku 325 spočiatku neviedlo k upokojeniu intenzívnych teologických sporov tej doby. Sme však vďační, že pomocou filozofického konceptu homoousios sa podarilo priblížiť biblicky dosvedčené tajomstvo Božieho vtelenia. Preto vidíme vo vyznaní z roku 325 základ pre vývoj, ktorý v priebehu 4. storočia viedol k formulácii Nicejsko-konštantínopolského kréda, ktoré je dnes ekumenicky široko prijímané.
Leuenberská konkordia zámerne kladie samu seba do tejto doktrinálnej tradície (LK 4 a 12) nadväzujúc na reformačnú teológiu, ktorá sa výslovne hlásila k vierovyznaniam ranej cirkvi. Sme presvedčení, že toto spojenie nie je založené na nepremyslenom tradicionalizme, ale skôr na teologickom poznaní, že nevyhnutným predpokladom učenia o ospravedlnení je učenie o Trojjedinom Bohu (LK 8).
Formulácia viery v Boha, ktorý je Trojjediný, bola v myslení o Bohu inovatívnym prelomom, ktorý dodnes zostáva vysoko relevantným, obzvlášť vzhľadom na rozšírené presvedčenie, ktoré označuje vieru v Trojjediného Boha za zbytočnú ťažkosť. Kresťanský koncept Trojice vyvoláva neustále otázky, a to zvlášť pri stretnutiach s inými náboženstvami, a v sekulárnom svete je často ťažké ho vysvetliť. Preto vnímame toto výročie koncilu ako príležitosť, aby sme sa opätovne zaviazali k ústrednému vyznaniu viery v Ježiša Krista a v Trojjediného Boha s ich spásonosným významom, ako je to zdôraznené vo formulácii „pre nás a pre naše spasenie“. Zaväzujeme sa nachádzať nové a svieže formy vyjadrenia, aby sme na našej spoločnej ceste vyznávania sprostredkovali dnešnému svetu pravdu tohto vyznania viery.
Neskoršie vynechanie nicejských anathemata (odsúdení) nás učí, že prinášať svedectvo o pravej viere dnes nemožno prostredníctvom vylúčenia alebo odsúdenia, ale skrze zmierenú rôznosť vo vyznávaní, ako nám to pomáha pochopiť Leuenberská konkordia.
2. Úloha politickej moci
Sme si vedomí, že niektorí ľudia vnímajú úlohu cisára Konštantína na Nicejskom koncile veľmi kriticky, a že jeho vplyv na teologické uvažovanie koncilu je považovaný za príliš veľký. Neexistuje konsenzus ohľadom toho, aký bol skutočný vplyv cisára na výsledky koncilu.
V priebehu dejín protestantské cirkvi tiež ťažili z toho, že politické sily prevzali zodpovednosť za cirkevný poriadok. Ak dnes nachádzame prístupy, ktoré sa snažia vykresliť cisára ako model kresťanského systému vlády v harmonickej jednote medzi cirkevnou a politickou mocou, rozhodne sa od takýchto prístupov dištancujeme. Tak, ako by politické sily by nemali byť teologicky preceňované, ani cirkvi by nemali byť ovládané politickými silami. Dnes považujeme za jednu z dôležitých úloh štátu zaručiť slobodu náboženského vyznania alebo presvedčenia.
Toto hovoríme v neposlednom rade v duchu sebakritiky vo vzťahu k našim vlastným reformačným tradíciám, ktoré v niektorých prípadoch využívali autority, aby sa zbavili svojich teologických oponentov. Medzi týchto oponentov patrili najmä tí, ktorí nemohli podporiť Nicejské krédo, a boli preto nútení emigrovať alebo boli popravení. Ako Spoločenstvo protestantských cirkví v Európe tu zastávame úplne odlišné chápanie svedectva a služby, ktorého záväzkom je „boj za spravodlivosť a mier“ (LK 36).
3. Spoločný dátum Veľkej noci
Sme si vedomí, že z historického hľadiska nie je úplne jasné, do akej miery možno odvodzovať ustanovenie spoločného termínu Veľkej noci až späť k Nicejskému koncilu. Toto samotné rozhodnutie však považujeme za míľnik, ktorý nám môže a má aj dnes pripomínať našu spoločnú ekumenickú zodpovednosť. Dnes kresťania oslavujú Veľkú noc v rôznych termínoch, ktoré závisia od toho, či sa riadia východným alebo západným cirkevným kalendárom. Dokonca aj v rámci nášho vlastného protestantského spoločenstva cirkví niektoré cirkvi, ktoré sa nachádzajú v pravoslávnom prostredí, slávia Veľkú noc podľa východného dátumu.
Leuenberská konkordia uvádza, že „pravá jednota cirkvi [sa dosahuje] zhodou v správnom učení evanjelia a v správnom prisluhovaní sviatostí“ (LK 2). Taktiež hovorí, že „spoločenstvo s Ježišom Kristom v jeho tele a krvi nie je možné oddeliť od aktu jedenia a pitia“ (LK 19), a že „zvestovanie cirkví získava vo svete dôveryhodnosť, keď jednotne svedčia o evanjeliu“ (LK 36). Leuenberská konkordia nás preto vyzýva a povzbudzuje pracovať na tom, aby raz v budúcnosti celé kresťanstvo opäť slávilo Veľkú noc v rovnakom termíne.
Preklad: Jana Pabáková a Eva Guldanová
