V nedeľu Cantate sa v magdeburskom Dóme konala slávnosť ordinácie novokňazov v partnerskej Evanjelickej cirkvi v strednom Nemecku. 20 novokňazov, z toho 10 mužov a 10 žien dostalo od krajinského biskupa Friedricha Kramera, regionálneho biskupa Johanna Schneidera a regionálnej biskupky Bettiny Schlauraff oficiálne vymenovanie a požehnania do služby zvestovania slova Božieho. Na túto slávnosť bol pozvaný aj Ivan Eľko. Sprevádzala ho Marcela Kmeťová, tajomníčka pre zahraničie.
„Čo ťa vedie životom? Čo ťa vedie k tomu, že si ochotný zvestovať s takou radosťou slovo Božie? Pýtal sa novokňazov krajinský biskup Friedrich Kramer na začiatku svojej kázne. Pokračoval slovami: „čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že sú to nohy. Nohy nás nesú životom.“ V kázni ďalej pokračoval nadviazaním ku Ježišovmu umývaniu nôh, z Jánovho evanjelia, ktoré odznelo na začiatku kázne. Službu novokňazov prirovnal k umývaniu nôh. Zároveň vyzval novokňazov, aby kráčali nohami vpred v Božom kráľovstve a pozývali ľudí k tomu, aby išli s nimi. Na konci zdôraznil vetu: „nech sa nikto nestratí". Táto formulka sa nachádza v nemeckom ordinačnom programe, ktorý zahŕňa úlohy a povinnosti duchovného a ku ktorému sa musia novokňazi zaviazať.
„Prečo sa rozhodne mladý človek v Nemecku rozhodne stať kňazom?
Na našu otázku odpovedá novoordinovaná kaplánka Magdalena Steinhöfel:
„K štúdiu teológie ma motivovala moja učiteľka náboženstva v škole. Vďaka nej som pochopila, aký dôležitý poklad je kresťanská viera pre náš život, ale aj aký význam má pre našu kultúru. Po skončení gymnázia mi bolo jasné, že ak chcem študovať ďalej, tak to bude náboženstvo, pretože to je to, čo ma najviac zaujíma."
Počas odovzdávania svedectiev o ordinácii odzneli aj príhovory hostí. Medzi nimi aj príhovor generálneho biskupa ECAV, Ivana Eľka. Prinášame vám ho v plnom znení:
"Drahí priatelia, považujem si za veľkú česť, že sa vám vo chvíli vašej ordinácie môžem prihovoriť aj ja, reprezentant partnerskej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.
Vyrozprávam vám malý zážitok, ktorý vo mne vyvolal veľkú ozvenu. Tento týždeň sme na biskupský úrad dostali list od jedného farára. Oznamoval nám, že odchádza na dôchodok. Pointa je v tom, že keď som začal chodiť na teológiu, on bol v predposlednom ročníku. Pretože jeho otec bol známym farárom a my sme chceli odlíšiť otca a syna, otcovi sme hovorili „starý“ a synovi „mladý“. No a teraz nám ten „mladý“ napísal, že odchádza na dôchodok.
Mal som jeho list a uvedomoval som si, že jeden farársky život uplynul ako tlesknutie rukami.
Verte mi, mnoho rokov v mojej službe sa mi zdalo, že je predomnou nekonečne veľa času a možností. Žijete tak, akoby času ani nebolo. Stále sa vynárajú nové horizonty. Prichádzajú nové výzvy. Človek dostáva novú šancu. Môže napraviť svoje chyby. Môže začínať znova. Budúcnosť je veľmi abstraktná, vlastne, vo vašej hlave pre ňu niet ani miesta.
Potom si človek uvedomí, že jeho generační druhovia už odchádzajú na dôchodok. Cesta sa pomaly končí. Životné dielo sa uzatvára. Ovládne vás hlboká melanchólia.
Ak by mne niekto povedal takéto slová v deň ordinácie, asi by som ich nebral vážne. Preleteli by mi ponad hlavu.
Napriek tomu si dovolím pripomenúť: život je ako tlesknutie rukami a my napokon dostávame iba jednu jedinú šancu. Jedinú šancu na autenticky prežitý farársky život a vernú službu. Musíme ju využiť. Je to naša duchovná úloha pred Bohom.
Áno, vieme, že v ceste nám bráni mnoho našich chýb. Vieme aj to, že všetko je milosť a že milosť je viac ako úsilie. Toto je poznanie, ktoré nám pomáha preniesť všetky ťažké náklady života a služby.
Napriek tomu pamätajte: máme iba jedinú možnosť....
Teším sa s vami, srdečne vám blahoželám k ordinácii v mene partnerskej cirkvi a prajem vám vzácnu milosť nášho Pána Ježiša Krista na celú cestu."