Ekumenické fórum európskych kresťanských žien malo začiatkom augusta vo francúzskom Štrasburgu svoje jedenáste valné zhromaždenie. 80 účastníčok z celej Európy oslavovalo 40. výročie vzniku fóra a takisto sa venovalo hlavnej téme: nádej a zodpovednosť. Tému navrhlo francúzske ženské fórum a prijal ju koordinačný výbor. Všetky aktivity spoločenstva kresťanských žien, námaha a všetko, čo robia, sú založené na nádeji. S prípravou stretnutia začali už v roku 2020 a ich očakávania boli rozhodne iné než to, čo prišlo. Medzi účastníčkami boli aj dve zástupkyne ECAV na Slovensku: Evka Oslíková, predsedníčka SEŽ ECAV a Natália Velebírová, ktorá prípravila rozhovor s Maryjanou Apresyan z arménskej apoštolskej cirkvi.
Marijana: Moje meno je Marijana Apresyan. Som z Arménska a som jednou z viacerých prezidentiek Európskeho fóra kresťanských žien. Som doktorkou teológie a vyučujem hygeológiu v seminári arménskej apoštolskej cirkvi.
Aké je byť súčasťou a členom cirkvi, ktorá vznikla v takej dávnej dobe a má takú bohatú históriu?
Marijana: Predovšetkým je to pre mňa česť. Som na svoju cirkev hrdá a som rada, že môžem byť súčasťou starobylej tradičnej cirkvi, ktorá je v neustálom procese vývoja. Je jasné, že v súčasných turbulentných časoch nemôžeme ani v našej cirkvi využívať iba našu tradíciu a historické procesy a postupy, ktoré sú už zaužívané. Naša cirkev toto chápe a to je jeden z dôvodov, prečo sa približne pred 5 – 7 rokmi začala vykonávať ordinácia veľmi mladých kňazov. Títo mladí ľudia sú skvelými služobníkmi v cirkvi. Je to už generácia mileniálov, ktorí dobre poznajú spôsoby fungovania našej cirkvi a do služby hojne zapájajú aj svoje mladé manželky. Je to veľmi povzbudzujúce a vytvára to zdravú a pokojnú atmosféru v zboroch. To ma osobne veľmi teší. Ja sama s týmito mladými pracujem, vyučujem ich na magisterskom štúdiu v seminári. Snažím sa ich povzbudzovať k tomu, aby diskutovali o otázkach, ktoré nie sú súčasťou tradície, sú nové, a snažím sa ich viesť k tomu, aby svoju vieru žili prakticky, boli aktívni a zapájali sa nielen do cirkevných aktivít ale tiež celkovo do spoločného duchovného života a to modernými spôsobmi. Ako veriaca ich vediem k tomu, ako v budúcnosti pracovať s novými výzvami a témami v kňazskej službe.
To znie vynikajúco. Je skvelé mať takýchto mladých ľudí a budovať vzťahy, je fajn vedieť, že to ide. Chcela by som sa opýtať aj ekumenické vzťahy tvojej cirkvi. Sú? Ak áno, aké, resp. s ktorými cirkvami?
Marijana: Oficiálne je arménska apoštolská cirkev súčasťou ekumenických vzťahov a dialógu od osemdesiatych rokov minulého storočia. Je členom WCC (svetová rada cirkví) a tiež CEC (konferencia európskych cirkví). V Arménsku máme niekoľko ekumenických hnutí, v ktorých cirkev má svojich delegátov. Naše vzťahy sú na veľmi vysokej úrovni, naša cirkev je veľmi viditeľná. Avšak v každodennom praktickom živote často čelíme výzvam. Niektorí tradične založení veriaci vystupujú veľmi dominantne a neradi sa zapájajú do vzťahov s menej tradičnými cirkvami.
Napríklad, asi pred siedmimi rokmi som začala organizovať letné tábory pre mladých a deti, v spolupráci s farármi z rôznych cirkví. Oni poskytli zoznamy svojich miestnych mladých a tých sme následne pozývali. A stávalo sa, že niektorí rodičia mali problém s tým, aby ich deti trávili čas s deťmi z baptistickej cirkvi a podobne. My sme však tvrdo pracovali a stále pracujeme na týchto vzťahoch. V rámci cirkvi beží program, obsahujúci mnoho duchovných a kultúrnych aktivít a úzko spolupracujeme aj so psychológmi, ktorí sa snažia pomôcť ľuďom prekonávať rozdiely a fungovať s tými, ktorí pochádzajú z iného prostredia. Cieľom týchto letných táborov je poskytnúť ľuďom čo najviac informácii. Ľudia totiž často žijú vedľa seba bez toho, aby vedeli navzájom niečo o svojich denomináciách a tradíciách. Mnohí dokonca nevedia základné informácie ani o svojom vlastnom vyznaní. Mojim poslaním je vyučovať ich, informovať, vychovávať, najmä mladú generáciu a dať im možnosť vybrať si, ku ktorej denominácii sa budú sami chcieť hlásiť a ako udržiavať dobré a zdravé vzťahy s inými. Vytvorili sme pre nich akýsi tretí priestor. Tábor je priestor, v ktorom sa s nimi môžeme stretávať, dať im možnosť navzájom komunikovať, a to bez toho, aby nám do spolupráce zasahovali rodičia. Keď boli zapájaní aj rodičia, zvykli nastavovať prísne hranice. Mladí sú však slobodní a zvedaví pokiaľ s nimi rodičia nie sú. Je pre nich obohacujúce ak môžu stráviť týždeň pod jednou strechou s inými mladými ľuďmi. Veľmi efektívne ich takto učíme spoločne nažívať.
Vďaka za tvoju snahu, za to, že sa nevzdávaš a ideš z a volaním Boha, ktorý ťa v tejto službe chce. Vďaka za tvoju odvahu a tiež za prípravu tohto nášho stretnutia. Toho sa týka aj moja posledná otázka: Prečo je hlavnou témou Nádej a Zodpovednosť?
Marijana: Táto téma bola navrhnutá francúzskym ženským fórom a prijatá koordinačnou komisiou. Všetky naše aktivity, námaha a všetko, čo robíme, sú založené na nádeji. S prípravou stretnutia sme totiž začali už v roku 2020 a naše očakávania boli rozhodne iné než to, čo prišlo. Svet sa zmenil a v jednej chvíli sme zostali sklamané a cítili sme beznádej. Potom však Boh zoslal svojho Ducha a my sme jeho prítomnosť a pomoc medzi sebou cítili, vnímali. Jeho prítomnosť v nás vyvolávala novú nádej a my sme cítili zodpovednosť z a to, aby veci pokračovali. Kristus opúšťal zem, zanechávajúc nádej. My sme ju prijali a je na nás, aby sme ju udržiavali pre nové zajtrajšky. Všetko, čo robíme, by sme mali robiť vo viere a v kresťanskej nádeji. V nádeji evanjelia pre budúcnosť, aby sme spoločne mohli žiť v radosti a vzájomnej láske Ježiša Krista. Takže na jednej strane máme stále nádej a na druhej sme zodpovedné za to, aby sme ju prenášali do každodennej reality a prítomnosti, v ktorej žijeme.
iVďaka za všetko, za tvoje odpovede a povzbudenie. Nech ťa Boh žehná.
Marijana: Moje meno je Marijana Apresyan. Som z Arménska a som jednou z viacerých prezidentiek Európskeho fóra kresťanských žien. Som doktorkou teológie a vyučujem hygeológiu v seminári arménskej apoštolskej cirkvi.
Aké je byť súčasťou a členom cirkvi, ktorá vznikla v takej dávnej dobe a má takú bohatú históriu?
Marijana: Predovšetkým je to pre mňa česť. Som na svoju cirkev hrdá a som rada, že môžem byť súčasťou starobylej tradičnej cirkvi, ktorá je v neustálom procese vývoja. Je jasné, že v súčasných turbulentných časoch nemôžeme ani v našej cirkvi využívať iba našu tradíciu a historické procesy a postupy, ktoré sú už zaužívané. Naša cirkev toto chápe a to je jeden z dôvodov, prečo sa približne pred 5 – 7 rokmi začala vykonávať ordinácia veľmi mladých kňazov. Títo mladí ľudia sú skvelými služobníkmi v cirkvi. Je to už generácia mileniálov, ktorí dobre poznajú spôsoby fungovania našej cirkvi a do služby hojne zapájajú aj svoje mladé manželky. Je to veľmi povzbudzujúce a vytvára to zdravú a pokojnú atmosféru v zboroch. To ma osobne veľmi teší. Ja sama s týmito mladými pracujem, vyučujem ich na magisterskom štúdiu v seminári. Snažím sa ich povzbudzovať k tomu, aby diskutovali o otázkach, ktoré nie sú súčasťou tradície, sú nové, a snažím sa ich viesť k tomu, aby svoju vieru žili prakticky, boli aktívni a zapájali sa nielen do cirkevných aktivít ale tiež celkovo do spoločného duchovného života a to modernými spôsobmi. Ako veriaca ich vediem k tomu, ako v budúcnosti pracovať s novými výzvami a témami v kňazskej službe.
To znie vynikajúco. Je skvelé mať takýchto mladých ľudí a budovať vzťahy, je fajn vedieť, že to ide. Chcela by som sa opýtať aj ekumenické vzťahy tvojej cirkvi. Sú? Ak áno, aké, resp. s ktorými cirkvami?
Marijana: Oficiálne je arménska apoštolská cirkev súčasťou ekumenických vzťahov a dialógu od osemdesiatych rokov minulého storočia. Je členom WCC (svetová rada cirkví) a tiež CEC (konferencia európskych cirkví). V Arménsku máme niekoľko ekumenických hnutí, v ktorých cirkev má svojich delegátov. Naše vzťahy sú na veľmi vysokej úrovni, naša cirkev je veľmi viditeľná. Avšak v každodennom praktickom živote často čelíme výzvam. Niektorí tradične založení veriaci vystupujú veľmi dominantne a neradi sa zapájajú do vzťahov s menej tradičnými cirkvami.
Napríklad, asi pred siedmimi rokmi som začala organizovať letné tábory pre mladých a deti, v spolupráci s farármi z rôznych cirkví. Oni poskytli zoznamy svojich miestnych mladých a tých sme následne pozývali. A stávalo sa, že niektorí rodičia mali problém s tým, aby ich deti trávili čas s deťmi z baptistickej cirkvi a podobne. My sme však tvrdo pracovali a stále pracujeme na týchto vzťahoch. V rámci cirkvi beží program, obsahujúci mnoho duchovných a kultúrnych aktivít a úzko spolupracujeme aj so psychológmi, ktorí sa snažia pomôcť ľuďom prekonávať rozdiely a fungovať s tými, ktorí pochádzajú z iného prostredia. Cieľom týchto letných táborov je poskytnúť ľuďom čo najviac informácii. Ľudia totiž často žijú vedľa seba bez toho, aby vedeli navzájom niečo o svojich denomináciách a tradíciách. Mnohí dokonca nevedia základné informácie ani o svojom vlastnom vyznaní. Mojim poslaním je vyučovať ich, informovať, vychovávať, najmä mladú generáciu a dať im možnosť vybrať si, ku ktorej denominácii sa budú sami chcieť hlásiť a ako udržiavať dobré a zdravé vzťahy s inými. Vytvorili sme pre nich akýsi tretí priestor. Tábor je priestor, v ktorom sa s nimi môžeme stretávať, dať im možnosť navzájom komunikovať, a to bez toho, aby nám do spolupráce zasahovali rodičia. Keď boli zapájaní aj rodičia, zvykli nastavovať prísne hranice. Mladí sú však slobodní a zvedaví pokiaľ s nimi rodičia nie sú. Je pre nich obohacujúce ak môžu stráviť týždeň pod jednou strechou s inými mladými ľuďmi. Veľmi efektívne ich takto učíme spoločne nažívať.
Vďaka za tvoju snahu, za to, že sa nevzdávaš a ideš z a volaním Boha, ktorý ťa v tejto službe chce. Vďaka za tvoju odvahu a tiež za prípravu tohto nášho stretnutia. Toho sa týka aj moja posledná otázka: Prečo je hlavnou témou Nádej a Zodpovednosť?
Marijana: Táto téma bola navrhnutá francúzskym ženským fórom a prijatá koordinačnou komisiou. Všetky naše aktivity, námaha a všetko, čo robíme, sú založené na nádeji. S prípravou stretnutia sme totiž začali už v roku 2020 a naše očakávania boli rozhodne iné než to, čo prišlo. Svet sa zmenil a v jednej chvíli sme zostali sklamané a cítili sme beznádej. Potom však Boh zoslal svojho Ducha a my sme jeho prítomnosť a pomoc medzi sebou cítili, vnímali. Jeho prítomnosť v nás vyvolávala novú nádej a my sme cítili zodpovednosť z a to, aby veci pokračovali. Kristus opúšťal zem, zanechávajúc nádej. My sme ju prijali a je na nás, aby sme ju udržiavali pre nové zajtrajšky. Všetko, čo robíme, by sme mali robiť vo viere a v kresťanskej nádeji. V nádeji evanjelia pre budúcnosť, aby sme spoločne mohli žiť v radosti a vzájomnej láske Ježiša Krista. Takže na jednej strane máme stále nádej a na druhej sme zodpovedné za to, aby sme ju prenášali do každodennej reality a prítomnosti, v ktorej žijeme.
iVďaka za všetko, za tvoje odpovede a povzbudenie. Nech ťa Boh žehná.