Dnes je 170 rokov od narodenia KŇAZA, PUBLICISTU a OSVETOVÉHO PRACOVNÍKA Petra Marušiaka. Narodil sa 3. marca 1852 v Hybiach a zomrel 19.12.1929.
Narodil sa v rodine murárskeho majstra i roľníka Andreja Marušiaka a Zuzany, rod. Žiškovej. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole v rodisku. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Levoči, kde vychodil prvé tri triedy. Od r.1868 študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde v roku 1873 maturoval. V apríli 1872 „Peter Marušjak, študujúci na Veľko-Revúckom Gimnasiume“ prispel sumou 20 kr. (grajciarov) na zbierku Matice slovenskej v Hybiach. Patril medzi najlepších študentov. Venoval sa aj literárnej tvorbe, podieľal sa na príprave piateho ročníka študentského časopisu Včela. Pod vedením profesora dr. Ivana Branislava Zocha hrávali revúcki študenti, spolu s domácimi ochotníkmi, divadelné predstavenia. Dňa 10.novembra 1872 odohrali Palárikovo Inkognito. Medzi účinkujúcimi bol aj Peter Marušiak, v tom čase študent ôsmeho ročníka (v Národných novinách č.137/1872, nesprávne označený ako siedmak). O niekoľko týždňov neskôr, 15.decembra, opäť účinkoval v žartovnej scénke „Chvalabohu, už je stôl prikrytý“. Neboli to jeho prvé divadelné skúsenosti. Peter Marušiak patril do aktívnej skupiny hybských študentov druhej polovice 19. storočia, ktorí sa živo podieľali na kultúrnom a osvetovom živote mestečka. Napríklad 19. augusta 1867 v úlohe Davida vystupoval v divadelnom predstavení „Kto zaplatí nohavice...“ a o rok neskôr pred domácim obecenstvom zožal úspech, spolu s Jánom Ďalakom, za vystúpenie „Obšitošov“ od domáceho Jakuba Graichmana. Okrem školských povinností sa cez prázdniny venoval prácam v domácom hospodárstve – oral, kosil. Do konca života spomínal ako pásol kone na hybských lúkach.
Po maturite sa zapísal na štúdium teológie vo Viedni, ktoré úspešne zavŕšil záverečnými skúškami v r.1876. Vo Viedni vstúpil do slovenského akademického spolku „Tatran“. V októbri 1874 bol na valnom zhromaždení spolku zvolený za knihovníka. Dňa 3. januára 1877 bol vysvätený. Ako kaplán nastúpil k Pavlovi Royovi do Kochanoviec pri Trenčíne. Tu sa osobne spoznal s J. M. Hurbanom i s jeho synom Svetozárom (Vajanským). V decembri 1877 prišiel na výpomoc ku chorému Stanislavovi Homolovi do gemerského Rybníka. Už v tomto čase dostal od slovenských farárov v Čechách (Kutlík) opätovnú ponuku, aby prišiel pôsobiť do Čiech. Na mnohé prehovárania súhlasil a v nádeji, že sa po krátkej dobe vráti na Slovensko, odišiel do severočeského Libštátu. Žiaľ, dvere do Uhorska, akonáhle prekročil ich prah, sa zabuchli a ostali mu ako panslávovi navždy zatvorené.
Do Libštátu prišiel v máji 1878. Do úradu bol uvedený 28. septembra 1879. Okrem domáceho zboru konal služby Božie aj v Jičíne, Spálove, Novej Pake, Turnove a vo Veľkých Hamroch. Celé polstoročie vyučoval náboženstvo v dvadsiatich školách. Aktívne sa zapojil do osvetovej práce – robil vzdelávacie prednášky z hospodárstva, politiky, kultúry. Napríklad 30.marca 1913 mal v spolkovej miestnosti Sdružení mladých lidí „Hus“ u Salvátora v Prahe, prednášku na tému „O výchově prvních křesťanů.“ Dve desaťročia bol členom okresnej školskej rady. Ako uznávaného kazateľa ho jednohlasne zvolili za zástupcu superintendanta Dr. Františka Hrejsu, v r. 1911 ho na zjazde evanjelických Slovanov v Prahe zvolili do predsedníctva. V Libštáte ostal Marušiak aj po spojení evanjelickej a helvétskej cirkvi v Českobratskej cirkvi evanjelickej. Na vinici Pánovej pracoval až do 1. júna 1927.
Už ako riadny farár v Libštáte, 28 ročný, uzavrel 8.júna 1880 v evanjelickom kostole v Hybiach, manželstvo s Adelou Ľudmilou Chomovou, dcérou notára Jána Chomu a Anny rod. Járošovej. V Libštáte sa rodina postupne rozrástla o deväť detí: Peter (1883-1883), Anna (1884-1899), Bohdan (1885-1946), Mária (1887-1887), Marie Bohumila (1888-1967), Ján (1890-1972), Adela (1891-1959), Petr (1892-?), Pavel (1894-1983), z ktorých sa dospelosti dožilo sedem. Rodičia príkladne dbali na výchovu a vzdelanie svojich detí. Otec veľký dôraz kládol na štúdium jazykov.
Súčasníci hodnotili Marušiaka ako vysokovzdelaného a až neskutočne skromného muža. Náboženstvo a mravnosť boli mu povinnosťou s najvyšším príkazom. V službe a pokore, vo veľkej poslušnosti veciam Božím, videl svoj najväčší životný zmysel. Horlivo sa staral o jemu zverených veriacich v Libštáte, v Spálove, v Jičíne i v rozptýlenej širokej diaspore a to až do vysokého veku, kráčajúc cez kopce do kazateľských staníc a škôl v službe evanjelia. Pre všetkých mal radostný pohľad a úprimné, láskavé slovo života a pokoja. Mal vrelý vzťah k deťom a mládeži. V spomienkach pamätníkov: „...rád žertoval, zvláště s dětmi. A děti měli jej rády, nic se ho nebojíce...My děti jsme se vždy těšívaly na jeho příchod, neboť nám po každé přinášíval nějaký pamlsek a pak již tehdy nám výborně rozuměl.“ Jedinou jeho neresťou mu bola „fajfčička“. Najradšej mal bielu kávu, ku ktorej jedol žemle.
PaedDr. Stanislav Žiška, historik z Hýb nám poskytol tento príspevok z pripravovanej knihy „Hybe. Pohltení časom. Zo životných osudov rodákov 19. storočia“. S4HS, Ružomberok 2022. Ďakujem.