Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku pripravila EVANJELICKÝ DEŇ 2022. Projekt je podporený z rozpočtu Prešovského samosprávneho kraja. V rámci jednodňového programu sa dopoludnia 3. júla 2022 uskutočnili slávnostné Služby Božie z dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku.
O desiatej hodine dopoludnia, v priamom prenose RTVS na DVOJKE (LINK NA ZÁZNAM), vstúpili do krásneho artikulárneho kostola biskupi a liturgovia a priestorom znelo prelúdium „Splendor of Brass“ v podaní Posaunenchor Mníšek nad Hnilcom a pod vedením Dany Theisovej.
Po predspeve Najsvätejší od brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka, nasledoval konfiteor. Potom detský orchester pod vedením Márie Šebestovej a so sólom sestry Evy Kolesárovej spolu so zhromaždením zaspievali pieseň ES 213.
Slávu, pozdrav a spievanú modlitbu predniesol brat senior Tatranského seniorátu Jaroslav Matys.
Starozmluvný text (výber veršov zo Žalmu 118) prečítal brat dozorca Východného dištriktu Ľubomír Pankuch, epištolu z 1. listu apoštola Petra z 5. kapitoly zasa sestra dozorkyňa Západného dištriktu a zastupujúca dozorkyňa ECAV, Renáta Vinczeová.
Po piesni 461 "Kiež viac Ťa milujem" z evanjelického spevníka nasledovalo evanjelium z Jána, 15. kapitoly, ktoré zaspievala sestra farárka z CZ ECAV Petržalka Eva Kolesárová.
Po vyznaní viery zaspievali účastníci evanjelického dňa v Kežmarku pieseň 496. Potom nasledovala kázeň Božieho slova, ktorú si pripravili všetci traja bratia biskupi. Kázali na text v liste Židom 12, 1-3: 1 Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. 2 Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu. 3 Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Prečítajte si kázne v plnom znení:
1. Hľadiaci na Ježiša. Ján Hroboň
"Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu".
Milé sestry, milí bratia, vzácni hostia, vážení televízni diváci.Keď pozrieme okolo seba, vidíme skvost sakrálnej architektúry – drevený artikulárny kostol. Keď pozrieme okolo seba vonku, môžeme vidieť majestátne končiare Tatier.
Dnes však chceme pozrieť ďalej a vidieť viac – chceme upriamiť náš pohľad na Pána Ježiša Krista v zmysle témy dnešného dňa: Hľaďme na Ježiša. To je hlavný dôvod, prečo sme sa aj zišli tu v Kežmarku.
Pozrime sa teda na Ježiša najprv cez známu biblickú postavu – Jóba. Dá sa povedať, že si prešiel svojím peklom. Prišiel o svoje deti, majetok, zdravie... zápasí s obrovskou vnútornou bolesťou, pochybnosťami, ťaživými otázkami. Pýta sa spolu so svojimi priateľmi to mučivé – Bože prečo? Záver tohto jeho zápasu vyúsťuje do pozoruhodného vyznania: Bože, len z chýru som počul o Tebe, ale teraz ťa moje oko videlo. Cez všetko to ťažké a bolestivé uvidel Boha tak zreteľne, ako nikdy predtým.
Pisateľ listu Židom citlivo vníma nesmierne ťažkú situáciu, v ktorej sa nachádzajú prví kresťania. Opisuje ju slovami v 10 kapitole: prekonali ste veľký boj v utrpeniach. 33 Boli ste vystavení verejnému hanobeniu a sužovaniu, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté. 34 Veď ste trpeli spolu s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás obrali o majetok, lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalejší majetok. 35 Preto nestrácajte dôveru, lebo bude bohato odmenená.
Nie div, že po čase kresťania majú toho dosť, klesajú na duchu, ustávajú, uzatvárajú sa a strácajú odvahu a zrejme aj zmysel toho, prečo by mali vytrvať, strácajú vieru.
A do tejto situácie znie mohutná výzva: Hľaďte na Ježiša!
Je to možno niečo podobné, ako keby sme chodili skleslí, utrápení, zdeptaní po tomto meste a videli všetko v temných farbách. Ale potom by nám niekto ponúkol možnosť: „Poď, vyvezieme sa lanovkou na Lomnický štít!“ Na vrchole sa nám otvorí nádherný pohľad, pri ktorom sa to ostatné javí malicherné a celé to hemženie a trápenie zostane ďaleko. Vidíme to inak.
Keď pozeráme na problémy - osobné, v cirkvi, spoločnosti, pýtame sa často to Jóbovské bolestivé – Bože, prečo? Možno nás aktuálne tieto problémy odrádzajú od cirkvi, od Boha, od spoločnosti. Strácame vieru. Radšej sa odťahujeme zo spoločenstva veriacich alebo z verejného života, klesáme na duchu a strácame odvahu.
A práve do tejto situácie nám znie burcujúca výzvu: Hľaďme na Ježiša. Nehľaďme na seba, na problémy okolo, ale na Neho. On je Pôvodca aj Dokonávateľ viery, stojí na jej začiatku aj na konci, Tvoja viera je v Jeho rukách. On Ťa dvíha a dáva silu ísť ďalej. Lebo On sám, napriek radosti, ktorá Ho čakala - pretrpel kríž, pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol tak veľký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu.
Hľaďme teda v prvom rade na Neho a všetko ostatné začneme vidieť v správnej perspektíve.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
2. Obklopení svedkami. Ivan Eľko
"Preto aj my, keď máme taký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo je nám na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva".
Sestry a bratia, každému z nás je jasné, akú dôležitú úlohu pri zrode a raste našej viery zohrávajú svedectvá a príklady iných veriacich ľudí.
Autor listu Židom sa ako kresťan cítil obklopený celým oblakom svedkov viery.
Ústredným svedkom viery bol pre neho Pán Ježiš Kristus. Aj keď zdôrazňuje, že Ježiš nebol iba svedkom viery, ale niečím omnoho väčším: Ježiš cez svoje dielo našu vieru priamo zakladá a raz ju i zavŕši. Je jej Pôvodcom i Dokonávateľom. Ale stále zostáva i svedkom viery. Takej, ktorá za každých okolností dôveruje Bohu.
Apoštol v predchádzajúcej kapitole svojho listu vymenoval celý rad postáv Starej zmluvy, ktoré sú pre neho a pre cirkev svedkami a príkladmi viery. O mnohých čítame v Biblii dlhé príbehy, o mnohých iba krátku správu. Jedno však majú spoločné: uprostred tohto sveta a dramatického príbehu vlastného života dôverovali Bohu. V tejto dôvere kráčali a zápasili. Rátali s tým, že Bohu patrí konečné slovo.
Aj my sa cítime byť obklopení týmto oblakom svedkov viery. Sú pre nás veľmi dôležitou posilou, motiváciou a usmernením v našich vlastných životných zápasoch.
Pri každom našom otvorení Biblie a ponorení sa do príbehov jej postáv, pri každom našom pohľade na Ježiša nám Duch Svätý hovorí: tu sa nestretáš iba s mýtmi a legendami. Stretáš sa s konkrétnymi ľuďmi, podobnými Tebe. Mali rovnaké telá, rovnaké možnosti, stavy a pocity ako ty. Žili v rovnakom svete. Ale dôverovali Bohu. Vykročili akoby do tmy, do nezaistenosti. Neboli sklamaní. Z dávnej minulosti Ti prinášajú svedectvo, že dôvera Bohu má zmysel, že nádej v Bohu, ktorá prekračuje svet, čas a smrť má zmysel.
Obklad svedkov viery však nie je obmedzený iba na biblické postavy. Je omnoho väčší. Klenie sa históriou cirkvi až do súčasnosti. Za všetky ostatné vyberme dve postavy – jednu zo začiatku príbehu našej cirkvi a druhú z nedávnych čias.
Tou prvou je samozrejme reformátor Martin Luther. Tento rok je rokom 505. výročia Lutherovho ústredného duchovného objavu, ktorý sa mu odkryl pri štúdiu listu Rímskym. Pochopil, že spasenie nie je výsledkom našej vlastnej náboženskej a morálnej aktivity, ale slobodným, nekonečne milostivým rozhodnutím milujúceho Boha, ktorý nám v utrpení, smrti a vzkriesení svojho Syna daroval seba, záchranu a večnosť. Luther odkryl pre svet, pre nás, pre každého človeka pýtajúceho sa na Boha radostnú zvesť Biblie o spasení v Kristovi, teda evanjelium.
Tým druhým svedkom je Darina Bancíková. Prvá ordinovaná žena v našej cirkvi, ktorej 100. výročie narodenia si pripomenieme v závere tohto roku. Prvá žena v oltári a zároveň prvá žena za mrežami komunistického režimu. Mnohí sme ju osobne poznali. Bola zrozumiteľným svedkom Krista a príkladom jednoduchej, človeka nesúcej dôvery voči Bohu. Aká úžasná posila sa dala načerpať z jej martýria, teda z jej svedectva viery, spečateného utrpením!
S Darinou Bancíkovou sme už ale nie v biblickom, ani v reformačnom, ale v reálnom čase nášho života. Oblak svedkov viery pozostáva aj z ľudí, ktorých sme dôverne poznali, ktorí stále žijú po našom boku. Naši starí rodičia, naši otcovia a matky. Naši priatelia z cirkevného zboru, kolegovia v práci, priatelia zo susedstva. Tichí, nenápadní hrdinovia. Jednoduchými slovami o svojej kresťanskej skúsenosti, alebo životným postojom viery presmerovali tok nášho života. Prispeli k tomu, aby sme Bohu a Ježišovi povedali svoje jasné a vedomé „Áno, ďakujem Ti, že si sa mi dal spoznať. Že ma zo svojej milosti meníš. Chcem Ti patriť“.
Byť obklopení svedkami teda vôbec neznamená vkročiť do múzea, v ktorom niečo iné znamenajú akoby „muzeálne exponáty“ postáv Biblie a cirkvi a úplne niečo iné znamená môj vlastný život. Nie. Znamená to dovoliť, aby môj život bol formovaný a obohatený svedectvom a príkladom viery tých, ktorí tu boli predo mnou. Aj takto sa o mňa usiluje Boh a chce ma pre seba. Hovorí ku mne tisícmi hlasov tých, ktorí tu boli predo mnou. Mnohé sa ozývajú z Písma, z dejín cirkvi, či z môjho bezprostredného okolia.
Nehovoria mi, že s Bohom by som mohol byť úspešnejší, zdravší, zaistenejší. Apoštol píše, že keď má človek pred očami oblak svedkov viery, Duch Svätý ho vedie k tomu, aby zložil to, čo tvorí našu človečinu, „čo nám je na ťarchu i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva“. Aby prijal to, čo dáva Boh: život v dôvere a odovzdanosti Jemu. Život v nasledovaní Pána Ježiša Krista. Život ako trpezlivý zápas, ktorému zmysel i odmenu dáva Boh v Kristovi.
Kvôli tomuto nás Boh obklopuje oblakom svedkov. Máme ich pred očami. Sú pre nás dôležití. Sme vďační za ich príklad. Chceme sa nechať korigovať. Áno, chceme činiť pokánie. Chceme sa nechať prečistiť, povzbudiť. A chceme z tohto miesta vykročiť na nový úsek svojej cesty.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Sestry a bratia, každému z nás je jasné, akú dôležitú úlohu pri zrode a raste našej viery zohrávajú svedectvá a príklady iných veriacich ľudí.
Autor listu Židom sa ako kresťan cítil obklopený celým oblakom svedkov viery.
Ústredným svedkom viery bol pre neho Pán Ježiš Kristus. Aj keď zdôrazňuje, že Ježiš nebol iba svedkom viery, ale niečím omnoho väčším: Ježiš cez svoje dielo našu vieru priamo zakladá a raz ju i zavŕši. Je jej Pôvodcom i Dokonávateľom. Ale stále zostáva i svedkom viery. Takej, ktorá za každých okolností dôveruje Bohu.
Apoštol v predchádzajúcej kapitole svojho listu vymenoval celý rad postáv Starej zmluvy, ktoré sú pre neho a pre cirkev svedkami a príkladmi viery. O mnohých čítame v Biblii dlhé príbehy, o mnohých iba krátku správu. Jedno však majú spoločné: uprostred tohto sveta a dramatického príbehu vlastného života dôverovali Bohu. V tejto dôvere kráčali a zápasili. Rátali s tým, že Bohu patrí konečné slovo.
Aj my sa cítime byť obklopení týmto oblakom svedkov viery. Sú pre nás veľmi dôležitou posilou, motiváciou a usmernením v našich vlastných životných zápasoch.
Pri každom našom otvorení Biblie a ponorení sa do príbehov jej postáv, pri každom našom pohľade na Ježiša nám Duch Svätý hovorí: tu sa nestretáš iba s mýtmi a legendami. Stretáš sa s konkrétnymi ľuďmi, podobnými Tebe. Mali rovnaké telá, rovnaké možnosti, stavy a pocity ako ty. Žili v rovnakom svete. Ale dôverovali Bohu. Vykročili akoby do tmy, do nezaistenosti. Neboli sklamaní. Z dávnej minulosti Ti prinášajú svedectvo, že dôvera Bohu má zmysel, že nádej v Bohu, ktorá prekračuje svet, čas a smrť má zmysel.
Obklad svedkov viery však nie je obmedzený iba na biblické postavy. Je omnoho väčší. Klenie sa históriou cirkvi až do súčasnosti. Za všetky ostatné vyberme dve postavy – jednu zo začiatku príbehu našej cirkvi a druhú z nedávnych čias.
Tou prvou je samozrejme reformátor Martin Luther. Tento rok je rokom 505. výročia Lutherovho ústredného duchovného objavu, ktorý sa mu odkryl pri štúdiu listu Rímskym. Pochopil, že spasenie nie je výsledkom našej vlastnej náboženskej a morálnej aktivity, ale slobodným, nekonečne milostivým rozhodnutím milujúceho Boha, ktorý nám v utrpení, smrti a vzkriesení svojho Syna daroval seba, záchranu a večnosť. Luther odkryl pre svet, pre nás, pre každého človeka pýtajúceho sa na Boha radostnú zvesť Biblie o spasení v Kristovi, teda evanjelium.
Tým druhým svedkom je Darina Bancíková. Prvá ordinovaná žena v našej cirkvi, ktorej 100. výročie narodenia si pripomenieme v závere tohto roku. Prvá žena v oltári a zároveň prvá žena za mrežami komunistického režimu. Mnohí sme ju osobne poznali. Bola zrozumiteľným svedkom Krista a príkladom jednoduchej, človeka nesúcej dôvery voči Bohu. Aká úžasná posila sa dala načerpať z jej martýria, teda z jej svedectva viery, spečateného utrpením!
S Darinou Bancíkovou sme už ale nie v biblickom, ani v reformačnom, ale v reálnom čase nášho života. Oblak svedkov viery pozostáva aj z ľudí, ktorých sme dôverne poznali, ktorí stále žijú po našom boku. Naši starí rodičia, naši otcovia a matky. Naši priatelia z cirkevného zboru, kolegovia v práci, priatelia zo susedstva. Tichí, nenápadní hrdinovia. Jednoduchými slovami o svojej kresťanskej skúsenosti, alebo životným postojom viery presmerovali tok nášho života. Prispeli k tomu, aby sme Bohu a Ježišovi povedali svoje jasné a vedomé „Áno, ďakujem Ti, že si sa mi dal spoznať. Že ma zo svojej milosti meníš. Chcem Ti patriť“.
Byť obklopení svedkami teda vôbec neznamená vkročiť do múzea, v ktorom niečo iné znamenajú akoby „muzeálne exponáty“ postáv Biblie a cirkvi a úplne niečo iné znamená môj vlastný život. Nie. Znamená to dovoliť, aby môj život bol formovaný a obohatený svedectvom a príkladom viery tých, ktorí tu boli predo mnou. Aj takto sa o mňa usiluje Boh a chce ma pre seba. Hovorí ku mne tisícmi hlasov tých, ktorí tu boli predo mnou. Mnohé sa ozývajú z Písma, z dejín cirkvi, či z môjho bezprostredného okolia.
Nehovoria mi, že s Bohom by som mohol byť úspešnejší, zdravší, zaistenejší. Apoštol píše, že keď má človek pred očami oblak svedkov viery, Duch Svätý ho vedie k tomu, aby zložil to, čo tvorí našu človečinu, „čo nám je na ťarchu i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva“. Aby prijal to, čo dáva Boh: život v dôvere a odovzdanosti Jemu. Život v nasledovaní Pána Ježiša Krista. Život ako trpezlivý zápas, ktorému zmysel i odmenu dáva Boh v Kristovi.
Kvôli tomuto nás Boh obklopuje oblakom svedkov. Máme ich pred očami. Sú pre nás dôležití. Sme vďační za ich príklad. Chceme sa nechať korigovať. Áno, chceme činiť pokánie. Chceme sa nechať prečistiť, povzbudiť. A chceme z tohto miesta vykročiť na nový úsek svojej cesty.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
3. Vytrvalí v zápasoch. Peter Mihoč
"Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou ..... Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu."
Obklopení oblakom svedkov z minulosti chceme teda vykročiť do budúcnosti, do ďalších zápasov s povzbudením. Pisateľ listu Židom nás pozýva k vytrvalosti a k mysleniu na Toho, ktorý v zápase života zvíťazil a na strane ktorého stojíme aj my. Ten, ktorí zniesol odpor proti sebe a moc zla bola porazená mocou obete na kríži, chce sa aj dnes stať centrom našej duchovnej pozornosti. Nanovo sa na Neho zahľadieť očami viery, aby vnútorne zosilneli a najmä keď sa nám zdá, že zlo má široký záber v dnešnej dobe, aby uverili Kristovej ceste ako ho porážať aj v súčasnosti.
Ustáť tlak odporu, nevôle, nájsť neraz novú motiváciu v stave sklamania a skleslosti, v stave keď sa nám zdá, že veci nedávajú zmysel, že naše ťažkosti života nikto nevidí, nikto nám nerozumie, keď vnútorne vyhorení podliehame rezignácii a pri pohľade na zlo, mieru korupcie či zomierajúcu spravodlivosť, si kladieme zásadnú otázku – má to ešte nejaký zmysel? Ani v cirkvi nie sme imúnni voči týmto zápasom. Dvojročný pandemický zápas mnohých poznačil duchovne, telesne aj materiálne. Mnohí sú ustatí a skleslí na duchu pri pohľade na prázdnejšie kostoly. Tí čo stoja v službe ako ordinovaní, aj neordinovaní sú neraz znechutení nalomenými vzťahmi, naštrbenou dôverou, mnohí sú aj zvedení v mocenských zápasoch, či vyhorení z mnohých aktivít, ktoré neprinášajú nimi očakávané ovocie. Niekoľko mesačný pohľad na Ukrajinu nás prebudil v európskom priestore už k skoro zabudnutému poznaniu zničujúcich dôsledkov vojny, utrpenia, bolesti a strát. Stáli sme a stojíme v zápase pomoci ľuďom dotknutých hrôzami moci zla a ľudskej pýchy. Zároveň stojíme v zápase o pravdu v cirkvi, aj v spoločnosti, hľadáme pravdu v rôznych mediálnych vojnách, kde lož sa prezlieka za pravdu, manipulácia za dôveru, stojíme v zápase o finančnú stabilitu v cirkvi. No zároveň stojíme v tom najväčšom zápase so sebou samými, v zápase o náš autentický, naplnený a zmysluplný život.
Vidiac všetky tieto skutočnosti potrebujeme nanovo ukotviť naše mysle v nádeji, ktorá nezahanbuje. Nádej, ktorá ukotví a daruje pevný bod aj v týchto rozbúrených časoch. Nádeji, ktorá nie je presvedčením, že všetko dobre dopadne, ale istotou, že všetko má zmysel napriek tomu, ako to dopadne. Tou nádejou je Živý Pán, ktorý dáva životu aj udalostiam zmysel, bez ohľadu na to ako dopadnú. Preto buďme vytrvalí a najmä myslíme na Neho – v modlitbách, v konkrétnej službe pomoci, v miere obetavosti, v slove, ktoré nám zanechal. Neustávajme pod tlakom okolností, ale buďme vytrvalí, trpezliví, hľaďme na Neho a viďme ho v tvárach, ktoré sú poznačené rôznymi podobami kríža. Nech On je hnacím motorom života cirkvi, nech pohľad na neho je palivom Ducha, ktoré rozhýbe naše srdcia k obetavejšej a vytrvalej službe. Aby sme mohli podobne ako apoštol Pavel aj v dnešných časoch chváliť nádejou slávy Božej. 3 No nielen to, ale sa chváliť aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, 4 vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. (Rim 5,2)
Po kázňach nasledovala pieseň „Pokoj“ hudba: Rob de Jong, Continental sound Rotterdam/CMS v podaní zmiešaného speváckeho zboru pod vedením Martina Tipula so sólom Tamarky Pangrácovej.
Po hudobnej pochúťke predniesol modlitbu brat biskup ZD Ján Hroboň, Otče náš sa modlil brat biskup VD Peter Mihoč a Apoštolské požehnanie udelil prítomným brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko.
Po piesni 262 pozdravil veriacich v chráme aj pri televíznych obrazovkách primátor Kežmarku, Ján Ferenčák a po piesni 273 zasa zástupkyňa generálneho dozorcu ECAV Renáta Vinczeová. Antifónu spievala sestra zborová farárka z CZ ECAV Rankovce Monika Beňová a kolektu sa modlil brat senior Šarišsko-zemplínskeho seniorátu Martin Chalupka. Áronovské požehnanie udelil generálny biskup ECAV Ivan Eľko.
V závere nechýbala hymna Hrad prepevný. O postlúdium sa opäť postaral Posaunenchor pri Cirkevnom zbore ECAV Mníšek nad Hnilcom.
