Rozhovor s kandidátom na generálneho biskupa- TEXT

Viac ako 200 otázok poslali členovia Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku do diskusie s kandidátom na generálneho biskupa ECAV, ktorým je aktuálny generálny biskup Ivan Eľko. Vybrali sme tie najdôležitejšie, rozdelené do cca. 5 okruhov a počas živej diskusie ich moderátor Gabriel Blcháč položil Ivanovi Eľkovi, 6. augusta 2024 v Hybiach.

Celý záznam je k dispozícii na tomto linku: https://www.youtube.com/live/xIz3oTWLVG8.

Skrátený prepis rozhovoru si môžete prečítať aj na nasledujúcich riadkoch.

Dnes si povieme, z akého prostredia náš kandidát na generálneho biskupa pochádza. Čo už zažil, čím si prešiel a potom sa dostaneme k tomu, ako sa teraz má, ako funguje a spomenieme aj vízie do budúcna. Chýbať nebudú ani odpovede na ťažké otázky, ktoré naša cirkev aktuálne rieši.

Brat biskup, vy ste sa narodili v krásny dátum, 6. decembra, teda na Mikuláša. Pochádzate z farárskej rodiny, takže aj služba, do ktorej ste sa pustili, vám vôbec nebola cudzia. Narodili ste sa na Myjave, študovali ste v Krajnom, potom na Myjave a samozrejme na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. No a potom ste sa pustili do služby. Najskôr ako kaplán v Kostolnom, potom ste si odskočili na vojenčinu, trošku sa zoceliť no a následne ste sa vrátili do kaplánskej služby, ale už v Krajnom, kde ste pokračovali ako farár. 

Áno, presne tak. Dva kaplánske roky a osem farárskych. To znamená, že v Krajnom sme prežili krásnych 10 rokov. 

Určite máte veľa spomienok aj na prácu s mládežou, keďže ste v tom čase zastávali funkciu koordinátora práce s mládežou. Čo je asi veľmi dobrá škola a tréning, keďže ste na vlastnej koži zistili, ako tú mládež podporovať, ako ju možno podchytiť.

Prišiel som do seniorátu a bol práve november ´89. Práca s mládežou sa rozbehla a keďže som bol najmladší, dostal som túto funkciu ja. Spolu s priateľmi sme myslím 10 rokov dokázali akoby aranžovať takú veľmi peknú skupinu seniorátnej mládeže. Prežili sme veľa veľa dobrého a požehnaného hlavne na letných táboroch v Matejkovej.

Neskôr vás Pán Boh poslal do Nitry, stali ste sa zborovým farárom v Nitre.

V auguste 1999 sme prišli do Nitry a tam sme prežili takisto fantastických 20 rokov. Takže Krajné a Nitra, to sú také dva veľké míľniky môjho života. Obe boli fantastické miesta a na službu tam budeme vždy spomínať.

Stretávame sa pravidelne. Štyrikrát do roka máme takzvaný riadiaci výbor a raz za dva roky máme máme valné zhromaždenia. Okrem toho pripravujeme tie klasické prvé bohoslužby pri Týždni modlitieb za jednotu kresťanov, prípadne ešte aj nejaké iné podujatia. Na budúci rok nás čaká fantastické 1 700. výročie koncilu v Nicei, ktorý formuloval to klasické učenie o dvoch prirodzenostiach Pána Ježiša Krista. Bude to veľké jubileum pre všetkých kresťanov na svete a my chceme túto tému na Slovensku tiež spomenúť a reflektovať. Mala by to celé zastrešiť ERC a naša cirkev sa k tomu určite pridá. 

Výborne, tak na to sa budeme určite tešiť. Na kandidačnej porade ste vzišli ako jediný kandidát. Nie je to prvýkrát v histórii našej cirkvi, čiže v podstate nie je to nič neštandardné, ale možno sa niektorí pýtajú, že prečo ste jediným kandidátom.

Mnohí to dávajú akoby mne za vinu, ale ja to neviem nijako ovplyvniť. Kandidát, a teda ani, nie je prítomný na kandidačnom zasadnutí predsedníctiev seniorátov a dištriktov. Bol som sám prekvapený, že som jediným kandidátom. Prijal som to a aj keď sa to možno niektorým členom cirkvi nepáči, dnes sa s tým už nedá nič robiť. Nikto ďalší nezdvihol ruku a neprihlásil sa do tej v úvodzovkách súťaže. Ani členovia kandidačnej porady nemajú tú moc, aby niekoho prinútili sa prihlásiť. To sú veľmi vážne a veľmi citlivé veci. Človek musí zodpovedne sám za seba povedať: áno, cítim povolanie, rozhodol som sa, túžim sa uchádzať o úrad generálneho biskupa. Tentokrát sa stalo, že ten kandidát bol iba jeden jediný. Nie je to však po prvýkrát, rovnaká situácia bola aj v roku 2006. (Jediným kandidátom na pozíciu generálneho biskupa bol v roku 2006 Miloš Klátik- pozn. redakcie)

Jedno volebné obdobie, tých šesť rokov, sa môže zdať niekomu ako dlhá doba. Na druhej strane, šesť rokov je veľmi krátko na dokončenie začatých projektov a podobne. Vnímali ste pri svojej kandidatúre aj podporu od bratov farárov alebo ostatných členov cirkvi? Povzbudzovali vás, aby ste pokračovali v tom nastavenom rytme?

Aj v roku 2018 aj v tomto roku som dostal niekoľko veľmi pekných impulzov. Od ľudí, ktorí sú mi blízki, ale aj od ľudí, ktorí sú mi úplne neznámi. Mnohí ma podporovali a povzbudzovali, aby som kandidoval opäť. Samozrejme, aj v tejto situácii si človek vypočuje na seba veľa negatívneho. Ja som tých prvých päť rokov v službe generálneho biskupa nerozmýšľal nad tým, čo bude ďalej. Ale ten posledný, šiesty rok, som si veľmi intenzívne uvedomoval, že nekandidovať opäť, by znamenalo neuzavrieť svoje poslanie a odísť od práce, ktorá je otvorená. Pritom tie témy, ktoré sú pred nami, sú veľmi veľmi zložité. Nejdeme do bezstarostných časov, možno práve naopak. Ale o to viac som cítil ako duchovný, ale aj ako človek pred Bohom, že nemám dôvod nekandidovať a chcem sa o tú kandidatúru usilovať. Podotýkam, že v žiadnom prípade sa už teraz necítim byť opäť zvolený. Opäť si musím získať priazeň cirkvi a presvedčiť voličov, aby vôbec išli k voľbám a aby odovzdali svoj hlas. Považujem to celé za otvorené a sám sa usilujem byť v sebe úplne slobodný a prijať akúkoľvek situáciu, ktorá po voľbách vznikne.

Aký biblický verš vám je najbližší alebo aký vás momentálne povzbudzuje do nasledovných šiestich rokov?

Tých veršov je viac. Stáva sa mi, že mne blízki ľudia mi odcitujú nejaký veršík a povedia mi, že toto je veršík pre teba a podobne. Ale ja sám som v tom kandidačnom stanovisku uviedol jeden, ktorý je pre mňa dôležitý… R 12, 1: “Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.” Toto je pre mňa akoby taký vedúci textík a krásne na ňom je to, že keď sa človek pozrie do originálu, do gréčtiny, tak my prekladáme “rozumná služba” a Pavel píše “logická služba”. A to sa mi veľmi páči. Pavel bol skutočný služobník, tak radikálne odovzdaný Bohu a službe. Ale tá jeho služba mala akoby logické motívy. Nebola o tom, že chcem niečo dokázať, chcem sa zapísať ako hrdina do pamätí alebo si chcem vyvzdorovať úctu… Pavel tam napíše, že je to rozumný, logický motív. Ak vieš, ako Boh v Kristu poslúžil tebe, tak tvojou logickou odpoveďou je, že ty na tom svojom mieste a vo svojom tele poslúžiš s tým čo môžeš a čo dokážeš.

V tej službe nie ste sám. Máte okolo seba tím ľudí, čo samozrejme je úplne normálne a potrebné… Uisťuje vás aj ich prítomnosť, že je to dobrý nápad ísť ďalej a je to logická voľba?

Ja som vždy aj ako farár túžil po tímovej práci a vždy som sa tešil služobníkom. Oni sú na každej pozícii veľkým darom a aj veľkou motiváciou. Títo ľudia, ak sa napríklad pozrieme aj mimo GBÚ, majú svoje civilné zamestnanie a obrovskú časť svojho súkromia otvárajú službe cirkvi. Byť biskupom znamená stretnúť sa s fantastickou galériou týchto možno nenápadných, ale veľmi autentických a vrúcne Bohu oddaných služobníkov. 

Byť generálnym biskupom, to nie je práca na osem hodín denne. Je to zrejme 24/7, 365. To znamená, že vám veľa vecí táto práca alebo skôr služba dáva, ale sú aj veci, ktoré vám zrejme berie.

To, čo mi zobrala, sú ilúzie o sebe samom. Tá funkcia a agenda, ktorú riešime, je taká zložitá, že človeku odkrýva, že nie je superman, že nie je perfektný, že robí chyby a cíti sa aj bezradný aj unavený. Že potrebuje, aby mu niekto poradil, pomohol. A tiež som ako biskup stratil svoj cirkevný zbor a to vzácne ľudské zázemie, tú rodinu, o ktorú som bol opretý. A to je veľmi citeľná strata, pretože ja, okrem toho, že som biskup, tak som aj človek kresťan a potrebujem niekam patriť, potrebujem mať nejaké ľudské zázemie. A to som ako biskup dlho hľadal. Milujem fyzickú cirkev a mojou oázou sa postupne stal bratislavský Lamač. Patrí pod Legionársku a keď mám voľnú nedeľu, tak idem do Lamača. Do malého komorného prostredia, kde sa cítim doma.

Toto je recept, bratia a sestry. Ak chcete stretnúť brata generálneho biskupa aj mimo službu, tak navštívte Služby Božie v Lamači. Všetky tieto straty sú bolestivé, ale ako je na tom budovanie vzťahu s Pánom Ježišom, s Pánom Bohom v tomto časovo náročnom období?

Človek musí zakaždým prispôsobiť svoje návyky okolnostiam. Či už ako študent, ako vojak alebo potom 30 rokov ako farár, teraz ako biskup som si zaužíval už nejakú takú rutinu- čas na prečítanie Písma, na modlitbu, na nejaké osobné stíšenie. Chýbajú mi tie malé spoločenstvá a mnohé príležitosti, ktoré som mal ako zborový farár. Našťastie mám fantastickú oporu v manželke a v mojich deťoch, takže máme takú svoju mini cirkev doma. V minulosti som si Písmo čítal skôr ráno, dnes je to skôr večerná hodina pred spaním. Spoločná modlitba s manželkou sa trebárs presunula na ráno, keď sme pri raňajkách spolu. Takže ono sa to tak preorganizovalo. Ja som bol vždy taký tvor, že často vnímam, ako mi Boh vkladá do života také tie nečakané spontánne situácie, kedy zrazu cítite, že áno toto je tá chvíľa, možno niekde na ulici, kedy môžete volať k Bohu a o niečo Ho prosiť alebo Ho za niečo chváliť alebo Mu ďakovať. Mám rád takéto spontánne situácie, keby sa človek cíti byť iba sám pred Bohom- iba ja a Ty.

Spontánne sa aj ľudia pýtali, že či by ste nemohli častejšie chodiť do cirkevných zborov a bez vášho šoféra. Skúsme túto otázku zodpovedať, hoci je mierne úsmevná, keďže vieme, že zborov na Slovensku je 336.

No tak šoféra som nikdy nemal. Šoférujem si sám, prípadne ak niekam ideme s bratom tajomníkom Borisom Mišinom, tak sa pri volante vystriedame. Ale na generálnom biskupskom úrade bola funkcia vodič zrušená. To znamená že ja možno tých 40 000 km ročne šoférujem sám. Väčšina tých nedieľ alebo sviatkov sú pozvania do cirkevných zborov, tam prichádzam najčastejšie ako slávnostný kazateľ. Takže ak mám náhodou voľnú nedeľu, tak sa snažím ísť veľmi civilne alebo do Lamača lebo na Legionársku alebo do Dúbravky a cítim, že to potrebujem. Tí ľudia sú už na to navyknutí a nerobia z toho špeciálnu udalosť. Stalo sa mi, že som chcel prísť len tak anonymne a už nasledovali pozdravy brata generálneho biskupa. Anonym mi potom vyčítal, že som bol na danom mieste bez luteráka. Proste všetkým sa nikdy nezavďačíte. 

Možno tip pre našich divákov. Bratia a sestry, ak chcete stretnúť našich bratov biskupov, príďte na rôzne podujatia ktoré či už cirkev, cirkevné zbory alebo dištrikty organizujú. Myslím si, že veľmi často ich tu môžeme stretnúť aj neformálne a je priestor aj na osobný rozhovor. To ale musí byť aj trochu únavné…

Rozhovory a stretnutia s ľuďmi, čo môže byť vzácnejšie? Také žehnajúce aj z ich strany aj z mojej strany. Človek je za to potom veľmi vďačný. 

Teraz by sme mohli trochu priblížiť vaše právomoci. Funguje to naozaj tak jednoducho, že poviete: teraz to bude tak a hotovo? Alebo to tak vôbec nie je?

Na Synode mám jeden hlas ako ostatní synodáli. Na generálovom presbyterstve mám tiež iba jeden hlas, aj na zbore biskupov mám jeden hlas, aj v predsedníctve cirkvi mám jeden hlas. To znamená, že vždy sa rozhoduje kolektívne v grémiu. Už pred šiestimi rokmi sme sa dohodli s ostatnými bratmi biskupmi, že ja ako generálny biskup budem rešpektovať ich zvrchovanosť, čo sa týka personálnych záležitostí v rámci dištriktov a my ako predsedníctvo ECAV spravujeme skôr tematickú parochiu. Staráme sa o témy, ktoré sú spoločné pred celú cirkev, zabezpečujeme vzťahy so štátom, s verejnými organizáciami, vzťah s diakoniou, s ekumenickými inštitúciami a podobne.

Ak by ste sa mohli obzrieť cez plece, čo sa vám za tých päť aj pol roka podarilo?

Na októbrovú Synodu pripravujem akoby taký odpočet svojho pôsobenia, čo sa podarilo, čo menej a čo zatiaľ vôbec nie. Čo ma úprimne teší, je vznik Edukačno-misijného centra. Dvaja páni: Stano Grega a Matej Oráč robia naozaj skvelú prácu a ponúkajú cirkvi fantastickú službu. EMC ponúka vynikajúce know-how, prednášky, programy, vzdelávacie produkty a tak ďalej. Určite dávam ich činnosť do pozornosti všetkým (https://www.edumiscentrum.sk/ pozn. redakcie). Na Synode v roku 2022 bolo veľa obáv, či a ako sa to celé podarí, či to bude celé legislatívne zvládnuté, či to celé nejako dáme, či budeme mať na to peniaze. A dnes to dielo prináša fantastické ovocie a ja sa z tohto naozaj veľmi teším.

Z tých bodov, ktoré by ste zhodnotili kladne a pozitívne. Je možno ešte niečo, čo sa podarilo, alebo je na dobrej ceste? 

Ja si myslím že aj keď je téma finančného zabezpečenia pre malú časť cirkvi akoby kontroverzná, tak tento systém funguje. Dnes už 85 až 87% cirkevných zborov vidí, že ten systém funguje, že prináša dobré ovocie a že naši duchovní môžu v hrubom dostávať o 330€ mesačne viac. Celé nastavovanie fondu prebiehalo vo veľmi zložitej situácii, boli sme tlačení dvoma štátnych zákonmi, jeden sa týkal priamo minimálnej mzdy. Ja sa vždy k tomuto priznám a považujem to za veľmi dobrú vec, ktorá sa podarila.

Jedným z okruhov, ktorým sa chceme venovať a o ktorom sme už aj na začiatku hovorili, bola práca s mládežou. Vnímate aj v tomto napredovanie?

V zásade treba povedať, že práca s deťmi, dorastom, mládežou alebo s mladými dospelými je naším stálym misijným príkazom, ktorým nás viaže aj Biblia. Na druhej strane je to aj vec prežitia našej cirkvi. Keď zanedbáme celý tento segment od dnešných detí po mladých dospelých, tak títo ľudia raz v dospelosti urobia rozhodnutie, že už sa viac necítia byť kresťanmi- evanjelikmi. Vzácne na tom celom je, že ja ako biskup mám príležitosť sa v priebehu roka presvedčiť o tom, že v našej cirkvi je veľa subjektov a inštitúcií, ktorým deti až po mladé rodiny ležia na srdci. Pracujú s nimi. A na tom chceme stavať. Chceme zintenzívniť to, čo už existuje a šíriť túto pozitívnu infekciu starostlivosti o mladých.

Tu sme opäť dospeli k tomu, že funkcia a služba generálneho biskupa nie je o príkazoch a pokynoch, ale napríklad vo forme podpory a iniciovania dobrých aktivít. Ktoré aktivity alebo inštitúcie by ste dnes vyzdvihli a čo možno ešte by ste chceli na poli s mladými dosiahnuť?

Bolo to len minulý týždeň, kedy nám Evanjelická cirkev v Bavorsku oznámila, že uvoľňuje prostriedky na zamestnanie jedného misijného pracovníka na dva roky, ktorý by podporoval prácu s mládežou na GBÚ. My toho človeka už aj máme, bude to akoby externý zamestnanec a našu cirkev nebude nič stáť. Tento človek bude komunikovať s cirkevnými zbormi, so seniorátmi a samozrejme so Spoločenstvom evanjelickej mládeže (SEM). Jeho úlohou bude posilňovať tento segment misijnej práce s mládežou a verím, že tiež prinesie veľa dobrého. Do našej agendy určite patrí aj komunikácia so SEMom, ktorý je dnes absolútne lojálny našej luteránskej vierouke. Komunikujeme spolu veľmi korektne, využívame ich potenciál, ich infraštruktúru. Tešíme sa zo Semfestu, tešíme sa z Mládežníckeho strediska ICHTHYS a pod. 

Nedávno sa uskutočnilo celoslovenské stretnutie evanjelikov, Evanjelický deň. Tu v Liptovsko-oravskom senioráte bol zase veľký tábor práve pre tú mládežnícku, respektíve konfirmandskú kategóriu, KOLOS. To sú tiež také dôkazy, že cirkev žije a že chce byť atraktívna aj pre mladých.

Keď som videl obrázky z KOLOSu, človek si hovorí, aké to muselo byť fantastické a teší ho to spoločenstvo, ktoré tam vníma. Jedna vec ma veľmi mrzí, zapríčinila ju pandémia. V roku 2022 sme plánovali pripraviť Evanjelický deň so SEMom. Bohužiaľ sa to nepodarilo, ale veríme, že aj toto bude raz možné.

Je vízia na päť prstov dnes stále aktuálna? (https://www.ecav.sk/aktuality/spravodajstvo/predstavujeme-vam-viziu-na-5-prstov)

Tá “Vízia na päť prstov, s Kristom a spolu” je geniálna v tom, že je veľmi jednoduchá, že to nie je objavenie Ameriky, ale že je to vlastne iba päť hesiel, ktoré vznikli z niekoľkých stoviek podnetov od našich evanjelikov. Ja si myslím, že nepotrebujem pre nejakých mojich možných ďalších šesť rokov nejaký iný program, ako ten, ktorý tu je.

Hovorili sme o mladých, ale čo farári, ktorých máme stále menej?

Tu je dôležité povedať, že tú skupinu farárov poznám a pozorujem už možno aj 50 rokov. Uvedomujem si, že v súčasnosti sa v tejto skupine objavujú stále nové problémy: vyhorenie, osobná frustrácia, nechuť pokračovať v službe, osobné či partnerské problémy a mnohé iné. Bolo to približne pred dvomi týždňami, keď sme sedeli spolu taká malá skupina spolu so psychológom a psychologicko-pastorálnym pracovníkom a uvažovali sme o nejakej forme oddychu. Možno pôjdeme už na budúci rok s prvým pilotným programom akejsi formy sabatikálu. 

Sabatikálny systém je v podstate neplatené voľno. Človek na nejaké obdobie opustí to svoje prostredie a vypne, načerpá inšpiráciu aj tú duchovnú… 
V našom prípade uvažujeme nad plateným voľnom a premýšľali sme nad štruktúrou, v rámci ktorej by mohol duchovný absolvovať nejaký pastorálny rozhovor s odborníkom a tak ďalej. Ja to spomínam preto, že si uvedomujeme, že toto je jeden akoby nový problém našich duchovných a my ho chceme riešiť.

Tu vyvstáva aj otázka o lepšom hodnotení angažovanosti farárov a ich výkonu.

To je zase ďalší celkom iný svet. Našou ambíciou je pripraviť predpis, kde by boli stanovené základné povinnosti, ktoré by si mal farár ako zamestnanec cirkvi splniť. Uvediem príklad: navštevovanie mesačných seniorátnych rokovaní, alebo aj účasť na teologickej konferencii. Nech sa ten farár cíti akokoľvek suverénny, potrebuje spoločenstvo, je zamestnanec cirkvi a toto sú jeho povinnosti. My mu chceme povedať, že ak ich bude plniť, bude to mať väzbu na jeho ohodnotenie. Je to ponuka prehlbovať si svoje zručnosti, svoje vzdelanie. Aj seniori a seniorky dnes volajú po tom, aby toto všetko súviselo s hodnotením duchovného.

Pozrime sa teraz na nedeľné Služby Božie. Tie máme nastavené viac-menej tým tradičným spôsobom. Mladá generácia je však často zvyknutá na menej formálne prevedenie hudby a liturgie. Existuje snaha nastaviť nejakú štruktúru tých modernejších Služieb Božích?

Človek by si musel úplne zapchať uši a zakryť oči, aby nepočul volanie mládeže a tých mladých dospelých, ktorí hovoria: my sme kresťania, evanjelici, sme s našou cirkvou lojálni, ale radi by sme dostali aj nejakú alternatívu k tým tradičným Službám Božím. Niektoré cirkevné zbory to vôbec nepociťujú ako problém, ale sú cirkevné zbory, hlavne vo väčších mestách, ktoré by radi ponúkli akúsi alternatívu. Nechcú robiť partizánčinu, ale čakajú, čo cirkev povie. Treba povedať, že toto je jedna veľká téma, ktorú rieši náš bohoslužobný výbor. Ja verím, že už to nebude trvať dlho a že táto téma príde do finále a my budeme mať úplne legálnym spôsobom definované nejaké alternatívy Služieb Božích, ktoré sa dajú použiť v nejakom špeciálnom prostredí podľa vekového zloženia alebo v prírode, na výlete a podobne. Pomôže to aj misijnému rozvoju cirkvi. Ja sa nebránim tomu, aby sme okrem tradičných Služieb Božích, ktoré trebárs ja milujem, mali aj alternatívnejšie Služby Božie, ktoré som už v akejsi podobe zažil a tiež som sa k nim vedel pridať. 

Ak to teda povieme tak neformálne, niečo sa už kuchtí? 

Určite áno. Chceme pripraviť nejakú schému alebo návod, ako také Služby Božie majú vyzerať. Neodvážim sa povedať nejaké konkrétne termíny, lebo toto je trošku náš problém. Máme enormné množstvo úlohou a akoby stále sa zmenšujúci počet ľudí, ktorí dokážu byť okrem svojich povinností aktívni aj na celocirkevnej pôde. Prácu všetkých našich synodálnych výborov si veľmi vážim a klobúk dole pred všetkými tými predsedami a členmi týchto výborov, lebo oni robia enormnú prácu. Tí ľudia pracujú dlhodobo, systematicky ako mravčeky a vlastne na úkor svojho vlastného súkromia.

Ďalšou náročnou a dlhoročnou témou je akési usporiadanie cirkvi. Budú dištrikty, alebo aké veľké budú senioráty, budú vôbec nejaké? Ako to vidíte v tomto smere?

Takzvaná komisia pre zjednodušenie štruktúry cirkvi pracuje už asi 25 rokov. Snažíme sa z pozície tejto komisie prinášať nejaké aspoň čiastkové výsledky alebo nejaké impulzy. A taký jeden čiastkový impulz, ktorý budeme chcieť aj legislatívne riešiť teraz v októbri, je spôsob zlučovania cirkevných zborov. Snažíme sa definovať čo je cirkevný zbor, aké kritériá by mal samostatný matkocirkevný zbor spĺňať a ak ich nespĺňa, aký proces ďalej nastane. Tento proces už niekoľko rokov prebieha u našich susedov, my sme sa ešte na tú cestu nevydali. Nebude to cesta jednoduchá, bude bolestivá, ale žiaľ budeme ju musieť prejsť.

Možno to bude aj impulz pre vznikanie nových zborov.

Ja som vďačný za všetkých ľudí, ktorí do týchto našich úvah o tom, že malé zbory sa nedokážu o seba postarať a ich infraštruktúra kolabuje, prinášajú hlasy o prímestských satelitoch s tisíckami ľudí a otázky čo robíme pre nich, nakoľko sme aktívni práve voči týmto ľuďom. Táto novelizácia zákona, o ktorom hovorím, tá bude v jednej časti definovať aj tzv. misijné zbory. V blízkosti Bratislavy, Nitry, Žiliny alebo Košíc sú ľudia, voči ktorým máme misijnú dlžobu.

Misijnej službe nepomáha rozkol v rámci našej cirkvi. Je to veľmi náročná téma a asi každý má aj perspektívu, aké by bolo najlepšie riešenie. Ako to teda vidíte vy?

Asi máte na mysli Asociáciu slobodných zborov (ASLOZ). V roku 2019 Synoda povedala, že to nie je organizácia našej cirkvi. Dokonca povedala, že navádzať na členstvo v ASLOZ je priestupok. Tak to povedala Synoda, nie Ivan Eľko. Táto skupina ľudí tu vždy jestvovala a oni si po voľbách na začiatku roku 2019 dali nejakú hlavičku. My sme sme ju nejako neriešili, žiadne prenasledovanie a postihy neprišli. Úprimne, ja som ešte nestretol duchovného našej cirkvi, ktorý by mi povedal, že on sa angažuje v ASLOZe. Vnímame, že niečo také tu je, že niektorí laici udržujú ten oheň, ale pre mňa, ako pre generálneho biskupa je dôležité, či nejaký cirkevný zbor rešpektuje našu Synodu a predpisy, alebo či duchovný dodržiava ordinačný sľub alebo nie. Táto istá situácia ako je dnes s ASLOZom, sa stala aj po Synode v Trenčianskych Tepliciach, keď vznikla naša Evanjelická cirkev. Vtedy prišiel jeden farár z Ameriky a vytvoril niečo podobné. Zažili to naši starí otcovia, zažívame to aj my. 

Aj apoštol Pavel píše o tých rozkoloch v prvotných cirkvách. Bohužiaľ, možno aj vždy budú, keďže sme ľudia. Ale je možný aj nejaký dialóg alebo to jednoducho potrebuje čas?
Ja sa považujem za človeka dialógu. Ale keď som ako prvú vetu pred šiestimi rokmi počul: odstúpte a budeme sa rozprávať, tak som si povedal, že dialóg zásadne nie. Toto je vydieranie. Ak má niekto pocit, že tu bol porušený volebný zákon alebo niečo podobné, mal to riešiť súdnou cestou. Ale keď je evidentné, že nič také nestalo a je to len niekoho fixná predstava, že sa tu stal nejaký volebný zločin a on hovorí odstúpte a potom sa budeme rozprávať, tak ja hovorím zásadné nie, pre dobro všetkých tých, ktorí prídu v budúcnosti a ktorí sa s takýmto niečím stretnú. Vytvoril by som predcedens, ktorý by hovoril, že ak niekto v cirkvi vytrvalo kričí a uráža, tak tá cirkev sa napokon zmiluje a ustúpi mu. Láska nie je slabošská.

Teraz ste mi tak trošku nahrali na ďalšiu komplikovanú tému, ktorou je láska samotná. Je to komunita LGBTI ľudí. Nový trend alebo hnutie hovorí, že láska je Boh. 

Boh je láska, ale láska nemusí byť zásadne Boh. Ani ideológia nie je Boh. Rád by som rozlišoval medzi tou konkrétnou situáciou človeka, ktorý má komplikovanú sexuálnu orientáciu, vie o tom a nepotrebuje na verejnosti vykrikovať a robiť veľké gestá. Naproti tomu stojí ideológia, ktorá sa nám votrela do celej našej európskej kultúry, táto progresivistická ideológia, ktorá v konečnom dôsledku tvrdí, že láska je Boh. My chceme načúvať hlasom alebo životným situáciám tých, ktorí prichádzajú a zverujú sa s touto svojou životnou okolnosťou. Mnohí chcú vedieť, ako ďalej žiť ako kresťan dobrý život, ktorý je v Božích očiach správny a hľadajú radu. 

Cirkev nedávno vydala vyjadrenie k tejto téme. (https://www.ecav.sk/aktuality/oznamy/stanovisko-ecav-k-otazkam-sexuality)

Stretávate sa s ľuďmi, ktorí sú súčasťou nejakej LGBTI komunity a naozaj chcú hľadať, kde je pravda, hľadať Pána Ježiša?

Keď som bol zborovým farárom, žiadny takýto človek neodišiel odkopnutý alebo vyhodený z kostola alebo čosi podobné. Aj stanovisko, ktoré prijala nedávno Synoda o sexualite zdôrazňuje neustále túto tému, že vyzývame duchovných a tých ktorí pracujú s týmito ľuďmi, aby zabránili akémukoľvek výsmechu, znevažovaniu, ubližovaniu a tak ďalej. Nemôžem povedať: mám ťa rád a preto pre mňa v tejto chvíli Písmo prestáva platiť. Je to veľmi úzka cesta, po ktorej musíme spolu kráčať a napriek tomu, že si tých ľudí vážime a máme ich chrániť, nemôžeme ignorovať pravdu. 

Často je vám vykrikované alebo aj ľuďom, ktorí zastávame tieto názory, že sme stredovekí, že Biblia sa už posunula, že výklad Biblie platil pre ľudí pred 2000 rokmi a teraz je trošku iný.

Samozrejme, ono sa to opakuje v každom štáte- v modrom, červenom alebo v ružovom. Stále je tu snaha vytvoriť dojem, že ak si ty biblicky veriaci kresťan, tak reprezentuješ stredovek. Mám už iba jednu záverečnú poznámku. Na jar roku 2019 sme sedeli ako Trojpartnerstvo s našimi partnermi z Nemecka. Oni vtedy prijali uznesenie o tom, že dobrovoľne je možné vykonávať požehnanie párov rovnakého pohlavia. Povedali nám, že nám závidia, že oni ten mediálny a spoločenský tlak už neustáli a urobili toto rozhodnutie.

Blížime sa pomaly k záveru, ale ešte tu máme jednu otázku ohľadom financií. Dokážete z funkcie generálneho biskupa len tak vybaviť ešte ďalšie peniaze od štátu?

V októbri 2019 bol prijatý zákon o finančnej pomoci štátu cirkvám a ten je už neúprosný. Podľa zákona každá cirkev dostane určitý transfer. My tie peniaze dostaneme a ako s nimi hospodárime, to je už proste na nás a nemôžeme dostať nič naviac, aby sme odbremenili členov našej cirkvi od platenia. Ten starý naratív, ktorý je tu už 30 rokov, že štát financuje cirkev, neplatí. Štát dáva príspevok na činnosť a v prepočte to znamená, že naši duchovní, okrem jednej kategórie s tým najvyšším počtom rokov, dostanú minimálnu mzdu. Keď sa spočíta celý ten obrovský balík, ktorý minú všetky cirkevné zbory na svoju vlastnú činnosť, tak zisťujeme, že tých asi 5,4 milióna eur, ktoré dostaneme od štátu, tvorí asi iba štvrtinu toho, čo potrebuje celá cirkev na svoje fungovanie. 

Tu je dobré podľa mňa zakaždým povedať, že cirkevný poplatok je už aj tak smiešny. Keď mám platiť za rok povedzme 15 €, 20€ a rozrátam si to na mesiac, to je úplne smiešna suma. Ale potom sa vraciame späť k Biblii kde sa spomínajú desiatky. 
Keď fond finančného zabezpečenia začínal, ten poplatok za jedného člena v cirkvi vychádzal vo výške asi 7 € ročne a my sme v tej chvíli zistili, že v našej cirkvi je množstvo cirkevných zborov, ktoré majú cirkevný príspevok 3 € alebo 5 €. Ak mám problém ročne dať 8 € naviac na svoju milovanú cirkev, tak logicky si musím položiť otázku, že čo potom pre mňa znamená moje evanjelictvo a moja kresťanská viera, ak je 8 €, tri kávy ročne, pre mňa problém.

Ja mám takú teóriu, že je to dosť úmerné tomu, aký je zbor aktívny. Ak daný duchovný v tom zbore naozaj podporuje všetkých služobníkov a tá misia funguje, vnútorná aj vonkajšia, tak ľudia nemajú problém prispieť. Ľudia prispejú, keď vidia, že ten zbor žije a chcú byť súčasťou spoločenstva. 

Áno, toto je aj moja skúsenosť. Ľudia potrebujú vedieť, že ich peniaze sú zmysluplne využité a potom potrebujú transparentné vyúčtovanie. Vždy sme sa o to snažili. Aby tá matematika bola úplne jasná, aby ľudia vedeli čo podporujú, aby dostali spätnú väzbu. 

Mňa vždy povzbudia tie krásne príbehy, keď sa rozprávam aj s bratmi farármi a sestrami farárkami, že zbory, ktoré majú najmenej peňazí, zažívajú najväčšie požehnanie.

Chcem povedať, že fond finančného zabezpečenia je solidárny. Jedna tretina cirkevných zborov do tohto fondu zaplatí menej, ako z neho dostanú. Často však pretrváva utkvelá predstava, že fond nie je dobrý. Využili sme všetky možnosti jednoduchého grafického znázornenia, všetky didaktické pomôcky sme už uplatnili.

Tak do tohto už budem len priať vám aj nám všetkým, aby to pochopenie prišlo.

Fond je úplne transparentný a pomáha naším duchovným. Naviac je to zákon, ktorý schválila cirkev cez Synodu. 

Pán Boh je mocný a treba to naozaj odovzdávať celé Jemu. Ďakujem, brat biskup, že ste tu boli.

Ďakujem veľmi pekne za príležitosť a všetkých srdečne pozdravujem. Pokoj Boží nech je so všetkými vami.