Primátor prijal hostí Evanjelického dňa v Kežmarku

Vážení páni, vážené dámy.

Srdečne Vás všetkých vítam v Kežmarku,
meste, ktoré sa pýši históriou písanou remeselníkmi, spisovateľmi, básnikmi a duchovnými evanjelickej a katolíckej cirkvi. Obyvatelia nášho mesta pochádzajú z viacerých národností, kultúr a kresťanských spoločenstiev. Ku evanjelickej cirkvi augsburského vyznania sa pri poslednom sčítaní obyvateľstva v Kežmarku prihlásilo 680 ľudí.

Počiatky reformácie v Kežmarku siahajú do roku 1520, kedy  z kazateľnice ľubického kostola Svätého Ducha kňaz Tomáš Preisner prečítal 95 výpovedí Dr. Martina Luthera. Reformačné myšlienky prinášali do Kežmarku kupci, pretože mesto ležalo na dôležitej európskej obchodnej ceste, spájajúcej všetky svetové strany Európy. Šírili ich aj miestni študenti, ktorí v hojnom počte navštevovali nemecké univerzity. Nemecké obyvateľstvo prirodzene prijalo učenie doktora Martina Luthera, a tak isto urobili aj Slováci, ktorí mali neskôr vlastných kazateľov.

Evanjelici v čase príchodu reformácie obsadili pre seba farský kostol svätého Kríža, čo prebehlo bez akéhokoľvek incidentu, pretože v tom čase sa už v Kežmarku nenašiel človek inej viery. Mesto ostalo nábožensky jednoliate až do čias protireformácie. Prebudovala sa veža kostola. Pri kostole bola vybudovaná zvonica, najkrajšia kampanila na Spiši. Rozširovali sa mestské múry, prestaval sa aj hrad. Zreformovala sa škola, ktorá sa stala evanjelickým gymnáziom a mesto pre ňu postavilo novú budovu z kameňa. Na tejto škole pôsobili vyučujúci zo zahraničia a podobné bolo aj zloženie žiakov, pretože chýr o tejto škole putoval do celého sveta. Začala sa budovať knižnica, ktorá sa dnes so 150 000 zväzkami považuje za najväčšiu školskú historickú knižnicu v strednej Európe.

Od roku 1670 začali evanjelikom na Spiši násilne odoberať kostoly a školy. V roku 1673 bol kežmarským evanjelikom odňatý farský kostol sv. Kríža a škola, kňazi i učitelia boli vyhnaní. Cisár Leopold I. pod tlakom Thökölyho povstania v roku 1681 zvolal snem do Šoprone a na základe 25. a 26. zákonného článku – tzv. artikuly si mohli evanjelici postaviť v župe dva kostoly a to na mieste, ktoré určila cisárska komisia. Túto výsadu mali aj slobodné kráľovské mestá, medzi ktoré patril aj Kežmarok.  Po vydaní tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781, ktorý do značnej miery priznal protestantským cirkvám ich práva, mohol sa naplno rozvinúť život evanjelikov v meste. Investícia do vzdelania nebola márna, čoho svedectvom do dnešných čias je budova Evanjelického lýcea. Ona vychovala popredné osobnosti nielen slovenského národa, ale i okolitých krajín, ktoré zanechali hlbokú brázdu na poli kultúry, vedy a umenia. V Roku 1873 začal cirkevný zbor s výstavbou nového evanjelického kostola. Architektom tejto dominanty mesta je Theophil  von Hansen, ktorý projektoval tak významné stavby, ako je viedenský parlament a štátna filharmónia, alebo nádherná hvezdáreň a Akadémia vied v Aténach.
Od roku 1531 po súčasnosť mal cirkevný zbor v Kežmarku do 60 kňazov a diakonov. Mnohí z nich boli vynikajúcimi literátmi, historikmi i vedcami. Presbyteri, veriaci spoločne s radnicou rozvíjali naše mesto stáročiami, boli si nablízku a vždy pripravení pomôcť.

V tradícii vítať hostí čo najsrdečnejšie vedenie mesta a jeho obyvatelia naďalej pokračujú. Dovoľte mi v krátkosti sa zamyslieť nad tým, čo pre nás môže znamenať srdce, ktoré sa pre svet stalo symbolom lásky a príjemných citov. Hovoríme o srdci na pravom mieste, napriek tomu, že srdce máme uložené na ľavej strane. Je to na prvý pohľad paradox. No tu sa hovorí o pravom mieste ako o skutočnosti, ktorá robí človeka človekom a nie o polohe srdca. Myslíme tým však mať srdce na správnom mieste, tam, kde je potrebné. Srdce je životne dôležitý orgán, možno preto je charakterizované ako nenahraditeľné. 

V Písme Svätom nachádzame viaceré charakteristiky ľudského srdca. Srdce, ktoré otupelo. Srdce, ktoré nechápe. Srdce, ktoré sa bojí, no najkrajšou charakteristikou je srdce ako poklad. Človek býva tam, kde je viac srdcom ako telom. Ak milujeme časné veci, ideme do záhuby, ak však milujeme večného Boha, náš život dostáva zmysel a srdcia nevyčísliteľnú hodnotu. Láska, ktorá pochádza z kríža, je nepremožiteľná a bezhraničná, je to radosť a život, ktorý víťazí nad nenávisťou a smrťou.

Vzácni hostia, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa pri tejto príležitosti poďakoval v prvom rade Pánu Bohu, že sme sa tu mohli takto spoločne stretnúť a najbližšie dni prežiť v Kežmarku milostivý čas. Vrelú vďaku mi dovoľte vyjadriť  aj Vám – bratom biskupom, presbyterom, dozorcom a ostatným, ktorí ste prišli do nášho mesta.
Srdečne vitajte v kedysi kráľovskom, dnes historickom, modernom a dynamickom Kežmarku a cíťte sa tu ako doma!