Nová kaplnka EPS v OS a OS SR

Nová kaplnka EPS v OS a OS SR

30. januára 2023 sa konala Ekumenická bohoslužba s Večerou Pánovou v novej kaplnke Ekumenickej pastoračnej služby v OS a OS Slovenskej republiky, v Bratislave. Slávnostná bohoslužba bola spojená s odovzdávaním štôl, ktoré budú duchovní v ekumenickej pastoračnej službe používať. Kazateľom bol brat generálny biskup ECAV a predseda Ekumenickej rady cirkví v SR Ivan Eľko. Jeho kázeň prinášame v plnom znení. 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
„Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk. Ale ak (ďalej) žiť v tele - znamená to pre mňa plodnú prácu, a neviem, čo si radšej voliť. Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.“
Filipským 1, 21 – 24
 
Drahé sestry a bratia,
ústredným biblickým heslom tejto prvej bohoslužby, ktorá sa koná tu, v novej kaplnke Ekumenickej pastoračnej služby a ktoré je tiež uvedené pri vstupe do nej, sú slová apoštola Pavla zo záveru 13. kapitoly 1. listu Korintským: „Teraz však zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska“.
Ak tieto slová vytrhneme z kontextu a postavíme ich osamote, zistíme, že u mnohých zabodujú.
Napríklad u starých, pravoverných marxistov. Tvrdili, že náboženstvo je „ópiom ľudstva“. Prostriedkom, ktorý pomáha zabudnúť na zložité, revolučné „dnes“, v ktorom má dôležitú úlohu aktívna ľudská angažovanosť – ku ktorej predsa len najviac prilieha pojem láska. Že prenáša človeka do imaginárnych priestorov zabudnutia, do „nebeského zajtra“, kde sa pominú všetky trápenia a starosti a ku ktorému najviac priliehajú pojmy viera a nádej.
A zabodujú aj u kresťanských humanistov progresivistického typu. Tí zvyknú prechovávať až akúsi hanblivosť voči všetkému, čo by sa mohlo javiť ako metafyzické a transcendentné – a k čomu, opäť, najviac priliehajú pojmy viera a nádej. O to viac zdôrazňujú to, čo je tuzemské, imanentné a k čomu prilieha pojem láska. A tiež tolerancia, inklúzia, solidarita a podobne.
A zabodovali by sme aj u bežného človeka, ľudového kritika cirkvi. Najradšej zo všetkého premeriava životy iných ľudí a nie svoj život. Namiesto pravdy o sebe rád objavuje pravdu o iných. Vždy dokáže pohotovo konštatovať, že kresťanom chýba láska, ale že „Pána Boha by najradšej stiahli za nohy z hrušky“. To sú tí, čo sa stále oháňajú vierou a nádejou, ale lásky v nich niet. 

Apoštol Pavel napísal krásne vyznanie o prvenstve lásky pred vierou a nádejou. Možno netušil, akú polemiku tým rozpúta. Niekto bude mať tendenciu považovať ho za skrytého marxistu. Niekto za prvého progresivistu. Niekto za ľudového kritika cirkvi a kresťanov.
Samozrejme, takáto polemika je zbytočná. Môže vzniknúť iba vtedy, ak Pavlovu vetu o prvenstve lásky vytrhneme z kontextu. A naopak, ak ju čítame a vnímame v kontexte celej časti listu, dostáva sa nám obrovského vnútorného obohatenia, duchovnej radosti a konkrétneho nasmerovania. Zároveň si pri tom uvedomíme, čo Pavla viedlo k napísaniu vety o prvenstve lásky.

Povedzme teda ešte raz: Pavel nie je ani marxista, ani progresívec, ani ľudový kritik cirkvi. Nezriekol sa metafyziky a transcendentna. Nie je humanista, ktorý za mieru všetkých vecí považuje človeka a teda i ľudskú lásku v jej všakovakých podobách a prejavoch. Nie je ani pragmatik, ktorému jedine láska dáva zmysel a trochu sa za to aj skrýva. Vieru a nádej považuje za príliš abstraktné, prakticky bezcenné a preto sú aj výborným cieľom na kritiku.
Pavel sa vyjadruje a píše ako človek, ktorý stojí oboma nohami u Pána, vo večnosti. A celé jeho uvažovanie vyplýva práve z toho. Aj v tomto prípade uvažuje týmto smerom: „Viera, nádej a láska sú rovnocenné. Ale vzhľadom na to, že smerujeme k Pánovi, do večnosti, naša viera sa naplní a zmení sa na videnie. Rovnako naša nádej príde do cieľa a nebude jej treba. Iba naša láska sa stretne s absolútnou, Božou láskou a zostane s ňou v interakcii na veky vekov“. 
V tomto a pre toto je láska najväčšia: jej zmysel, miesto a určenie sa nestratia ani vo večnosti. Na rozdiel od viery a nádeje a od prejavov viery a nádeje. „Láska nikdy neprestane“, napíše Pavel, popri všetkom ostatnom v 13. kapitole 1. listu Korintským.

Otázka znie, čo z tohto vyplýva? Čo z toho vyplýva ani nie tak pre náš encyklopedický prehľad o teológii apoštola Pavla, ale čo z toho vyplýva pre náš osobný kresťanský život? Veď Pavel chcel byť príkladom pre kresťanov! On je príkladom aj pre mňa a pre teba. V čom?
V tomto: Pavla z Novej zmluvy poznáme ako človeka aktívneho, činorodého, neustále sa pohybujúceho, jednajúceho, na cestách, v kontaktoch, v zápasoch, v dilemách. Avšak v závere jeho hymnu o láske si uvedomujeme, ako veľmi dôsledne a intenzívne posudzuje záležitosti života z hľadiska večnosti s Kristom. A môžeme ísť ďalej: ako vôbec, všetky etické otázky posudzuje z hľadiska poznania o Kristovi a večnosti s Kristom. Nie je iba obyčajným moralizátorom, tvorcom nových etických kódexov. Aj zápasiacej cirkvi sa prihovára z hľadiska poznania o Kristovi a večnosti s Kristom.
Napríklad, počujme: „Hľadajte to, čo je hore. Myslite na to, čo je hore“ (Kol 3, 1 - 2). Toto je typická Pavlova pozícia! „Som celý u Pána, vo večnosti. Z tohto hľadiska potom hodnotím prítomný okamih. Z tohto hľadiska vyučujem. Z tohto hľadiska napomínam. Čerpám silu k službe a k zápasom. Zároveň je to radosť môjho srdca, tu a teraz...“.
To je prekrásne napätie Pavlovho života: celý je u Pána vo večnosti, aby mohol byť celý tu, vo svete. Kde inde môžeme nájsť toto prekrásne napätie Pavlovho života vyjadrené, úprimnejšie, osobnejšie, jasnejšie a silnejšie, ako v liste Filipským, v 1. kapitole, v kázňovom texte, ktorý som čítal na úvod? „Tiahne ma to z oboch strán ... túžim už umrieť a byť s Kristom ... to by bolo iste mnoho najlepšie ... pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele...“

V tomto je Pavel príkladom, ako kresťan, ako služobník: je stále zakotvený vo večnosti, u Pána a práve preto môže veľmi intenzívne žiť, slúžiť, premýšľať, vyučovať, písať, hodnotiť!
Tento fakt ma veľmi oslovil pri príprave tejto kázne. Uvažoval som nad tým znova a znova, že toto je pravá východisková pozícia kresťanov – služobníkov:
  1. Žijem z toho, že moje miesto je vo večnosti, u Pána. To je najväčšia hodnota a radosť môjho života...
  2. ... a slúžim ľuďom, lebo im chcem dopriať to isté, čím som bol obdarovaný ja.
Zároveň s tým sa dá formulovať niečo, čo sa dá nazvať „skutočnou katastrofou“ kresťanov – služobníkov:
  1. Večnosť, večnosť s Pánom je pre mňa čím ďalej, tým väčšou abstrakciou, s veľmi hmlistými a neistými kontúrami...
  2. ... a služba ľuďom je iba námahou. Zamestnaním, plným lopotenia sa.
Chceme sláviť i túto bohoslužbu a prijímať Večeru Pánovu s týmito dvoma túžbami:
  1. Pane, daj mi istotu večnosti, môjho miesta u Teba a s Tebou. Daj sa mi radovať z večnosti a ňou pomeriavať svoj život, postoje, hodnoty.
  2. Pane, daj mi stáť oboma nohami na zemi a verne slúžiť ľuďom. Chcem im dopriať, aby aj oni boli zachránení, obdarovaní tým, čím si obdaroval mňa.
Amen.

Galéria k článku

Boris Mišina