Biskup VD ECAV Peter Mihoč sa v Kyjeve zúčastnil na modlitebnom stretnutí pri príležitosti 35. výročia nezávislosti Ukrajiny. Zdôraznil potrebu neprestať všímať si utrpenie ľudí a nenechať sa únavou zviesť k ľahostajnosti. Biskup vyjadril vieru, že Ukrajina nie je sama a má podporu ľudí s otvoreným srdcom. Citoval prezidenta Zelenského, ktorý varoval pred nebezpečenstvom zvyknutia si na vojnu, ktoré leží aj v ľuďoch sledujúcich konflikt z bezpečia. Toto morálne nebezpečenstvo je podľa neho jedným z najpresnejších opisov súčasnej Európy.
Biskup Mihoč na svojom FB profile napísal:
Biskup Mihoč na svojom FB profile napísal:
Kyjev - Tridsaťpäť rokov nezávislosti Ukrajiny dnes nie je len pohľad do minulosti. Jej skutočnú cenu vidíme práve dnes – v ľuďoch, ktorí ju musia brániť vlastným životom.
Ukrajina už štyri a pol roka nebráni iba svoje územie. Nebojuje sa tu iba o kilometre štvorcové krajiny, mestá či línie na mape. Táto vojna je zároveň stretom dvoch zásadne odlišných predstáv o moci, človeku a správe vecí verejných.
Na jednej strane stojí systém, v ktorom si moc osobuje právo rozhodovať za človeka, silnejší za slabšieho a veľmoc za menší národ. Systém, ktorý je pripravený meniť hranice silou a určovať inému národu, kam smie patriť a akú budúcnosť si smie zvoliť. Na druhej strane stojí demokracia – nedokonalá a neraz zápasiaca sama so sebou, ale založená na presvedčení, že človek a hodnota života nie je len štatiským číslom, či majetkom štátu a každý národ má právo na zvrchovanosť, slobodu, sebaurčenie a vlastnú budúcnosť.
Preto sa dnes na Ukrajine nerozhoduje iba o Ukrajine.
Rozhoduje sa aj o tom, v akej Európe budeme žiť zajtra
. Či ešte platí, že hranice nemožno meniť silou. Či menší národ má rovnaké právo na slobodu ako veľmoc. Či medzinárodné právo zostáva záväzkom, alebo sa stane iba papierom, ktorý možno roztrhnúť silou rakiet a tankov. A napokon aj o tom, či demokracia dokáže ubrániť samu seba pred mocou, ktorá slobodu nevníma ako hodnotu, ale ako prekážku svojich záujmov.
Za tento zápas Ukrajina platí vysokú cenu.
Štyri a pol roka plnohodnotnej vojny znamenajú nespočetné ľudské tragédie, mŕtvych a ranených, rozdelené rodiny, zničené domovy a milióny ľudí vytrhnutých zo svojho prirodzeného života. Aj útoky posledných dní v Kyjeve, Kryvom Rihu, Sumách a na ďalších miestach pripomínajú, že za politickými vyhláseniami a vojenskými mapami sú stále konkrétni ľudia - vojak, ktorý sa nevráti domov. Matka čakajúca na správu. Dieťa v strese počúvajúce zvuk sirény. Starý človek odmietajúci opustiť miesto, kde prežil celý život.
A práve tu sa politická otázka stáva otázkou hodnotovo - duchovnou.
Sloboda totiž nie je iba politický pojem. Patrí k ľudskej dôstojnosti. Človek stvorený na Boží obraz nemôže byť iba predmetom cudzej moci, manipulácie či násilia. Kresťanská viera nám nedovoľuje urobiť z človeka číslo, z obete „vedľajšiu škodu“ a z pravdy predmet politického obchodu.
Mier patrí k najhlbším kresťanským hodnotám. Pokoj však nemožno zameniť za ticho, ktoré nastane po násilnom umlčaní napadnutej krajiny. Skutočný pokoj potrebuje pravdu, spravodlivosť, slobodu a rešpektovanie dôstojnosti druhého. Inak sastane len krátkou prestávkou v pokrivenej budúcnosti.
Aj preto som prijal pozvanie prezidentskej kancelárie Ukrajiny a prišiel do Kyjeva pri príležitosti 35. výročia nezávislosti krajiny. Spolu s Bevanom Steinom, koordinátorom humanitárnej pomoci ECAV na Slovensku pre Ukrajinu, sme mohli byť súčasťou veľkého medzinárodného modlitebného stretnutia.
Stretlo sa tu viac ako 400 zahraničných hostí z rôznych oblastí spoločenského a duchovného života a takmer tisíc predstaviteľov ukrajinského verejného, vojenského a cirkevného prostredia, aby sme vyjadrili jednotní postoj - Stand With Ukraine. Medzi účastníkmi bol prezident Volodymyr Zelenskyj, litovský prezident Gitanas Nausėda, bývalý viceprezident Spojených štátov Mike Pence, predstavitelia európskych cirkví a ďalší hostia z mnohých krajín.
Pre mňa však nešlo iba o významné medzinárodné stretnutie.
Do Kyjeva som neprišiel ako nezúčastnený pozorovateľ. Naša podpora ECAV na Slovensku a mnohých cirkví a neziskových organizácií, či ľudí s otvoreným súcitným srdcom k ľuďom z Ukrajiny aj na Ukrajine nevznikla včera a nie je výsledkom momentálnej politickej nálady. Od začiatku agresie sa ju v ECAV snažíme premieňať na konkrétnu službu utečencom na Slovensku aj ľuďom, ktorí zostali na Ukrajine.
Z humanitárnej pomoci sa postupne zrodilo čosi omnoho hlbšie – vzácne svedectvo spoločnej služby, dôvery a priateľstva. Ľudia, ktorým sme kedysi pomáhali ako neznámym, majú dnes pre nás mená, príbehy a tváre. Niektorí sa stali našimi priateľmi. Ich bolesť už preto nemožno sledovať ako vzdialenú správu zo zahraničia.
Zmysel mojej cesty do Kyjeva bol preto veľmi jednoduchý:
Ukrajina nie je sama. Stojíme pri nej.
Jedna z myšlienok v dnešnom príhovore prezidenta Volodymyra Zelenského mi v tejto súvislosti zostala zvlášť hlboko v mysli. Po rokoch vojny totiž pomenoval nebezpečenstvo, ktoré neleží iba na fronte. Leží aj ďaleko za ním – v nás, ktorí vojnu sledujeme z bezpečia.
Najväčším nebezpečenstvom nie je iba únava frontu. Je ním chvíľa, keď si svet na vojnu zvykne.
Možno toto je jeden z najpresnejších opisov morálneho nebezpečenstva dnešnej Európy.
Človek si dokáže zvyknúť takmer na všetko. Aj na sirény, pokiaľ ich nepočuje vo vlastnom meste. Na fotografie zbombardovaných domov, pokiaľ to nie je jeho dom. Na správy o mŕtvych, pokiaľ nepozná ich mená. Na utečencov, pokiaľ ich príbeh zostáva iba štatistikou. Postupne sa tragédia, utrpenie a bolesť zmení na správu, správa na číslo a číslo na niečo, čo dokážeme bez väčšieho pohnutia presunúť prstom na obrazovke. Počas týchto dní som neraz zažil nepríjemný pocit neistoty, ktorú som doma nepoznal.
A možno práve otupenie ľudského svedomia je jedným z najväčších víťazstiev, ktoré môže zlo dosiahnuť.
Preto dnes z Kyjeva veľmi silno počujem Zelenského prosbu smerujúcu k ľuďom, ktorí prišli z mnohých krajín sveta: neodvracajte pohľad. Hovorte pravdivo o Ukrajine.
Nie preto, ako tvrdí neraz propaganda, aby sme živili vojnu. Práve naopak. Preto, aby sme nezabudli na ľudí, ktorí túžia po pokoji, ale nechcú zaň zaplatiť stratou vlastnej slobody, domova a budúcnosti.
Tieto slová majú pre nás na Slovensku ešte jednu mimoriadne silnú historickú rovinu.
Práve v týchto augustových dňoch si pripomíname rok 1968. Pred 58 rokmi prekročili vojská vedené Sovietskym zväzom hranice Československa. Aj vtedy prišli tanky v mene ideológie, ktorá tvrdila, že vie lepšie než samotný národ, akú budúcnosť smie mať. Propaganda sa pokúšala presvedčiť ľudí, že okupácia je pomocou, násilie bratskou službou a strata suverenity historickou nevyhnutnosťou.
My Slováci by sme preto mali veľmi dobre rozumieť tomu, čo znamená, keď vám niekto zvonka začne určovať, kam smiete patriť a koľko slobody vám ešte dovolí.
Dejiny nás totiž neučia iba pamätať. Učia nás rozpoznávať. A práve tu sa vraciam k obrazu, ktorý si z týchto dní odnášam.
Potrebujeme vedieť, kde je sever.
Žijeme v čase, keď sa na politickej scéne skloňuje politika na všetky štyri svetové strany. Jej ovocím sa stáva neschopnosť rozlíšiť dobro od zla, pravdu od propagandy, obeť od agresora. Ku každej pravde pridáme „ale“, každé násilie obalíme kontextom a pri nespravodlivosti, krutosti a smrti sa zatvárajú oči. Hodnotovo citlivý - morálny kompas však nemôže obrazne povedané ukazovať na sever, juh, východ aj západ súčasne.
V tomto prípade potrebujeme vedieť, kde je sever.
Severom je pravda, ktorá reálne odkrýva tvár agresora a toho, kto si bráni slobodu a budúcnosť krajiny. Severom je sloboda – právo človeka a národa nebyť podriadený vôli silnejšieho, právo na sebaurčenie, nedotknuteľné hranice a zvrchovanosť, ktorá je zrkadlom a priestorom slobody, pokoja a otvorenej budúcnosti pre ďalšie generácie. Severom je presvedčenie, že o budúcnosti spoločnosti rozhodujú jej občania, nie tanky, rakety a imperiálne ambície. A severom je aj úcta k vlastným koreňom, jazyku, kultúre, viere a dejinám, pretože nijaká moc nemá právo prepísať človeku jeho identitu.
Ako veriaci človek k tomu chcem pridať ešte jednu vec. Kristus nás neučí stáť v bezpečnej vzdialenosti medzi raneným človekom a tým, kto ho zranil. V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi nie je úlohou veriaceho nájsť neutrálne miesto medzi násilím a jeho obeťou, obísť ho, alebo sa z diaľky obzrieť. Jeho miesto je pri človeku ležiacom pri ceste. Preto pomoc zraneným, trpiacim, prepadnutých strachom o vlastnú existenciu je službou milosrdenstva a nahlbšej podoby služby.
Z Kyjeva preto nechcem priniesť iba správu o významnom medzinárodnom stretnutí. Prinášam predovšetkým prosbu o citlivé svedomie. Po štyroch a pol rokoch vojny je možno toto jedna z najdôležitejších foriem našej solidarity: nedovoliť si zvyknúť.
Nech sa nám smrť nestane štatistikou, utrpenie kulisou správ a vojna vzdialeným hlukom, ktorý už nevnímame. Pomáhajme tam, kde pomoc zachraňuje konkrétneho človeka. Modlime sa. Hovorme pravdu aj vtedy, keď nie je pohodlná. Odmietajme propagandu bez ohľadu na to, z ktorej svetovej strany prichádza. Nedovoľme, aby politický pragmatizmus vymazal hranicu medzi agresorom a napadnutým.
Pretože keď človek stratí sever, ešte stále môže kráčať. Dokonca veľmi rýchlo. Len už nevie, kam ide.
Európa dnes potrebuje svoj sever znovu vidieť: pravdu, slobodu, ľudskú dôstojnosť, demokraciu, zvrchovanosť národov a právo človeka žiť bez strachu vo vlastnom dome a vidieť aj tých, ktorí o to statočne zápasia.
Pri 35. výročí nezávislosti Ukrajiny preto z Kyjeva odchádzam s ešte hlbším presvedčením, že stáť dnes pri Ukrajine znamená stáť aj pri hodnotách, ktoré sme v Československu v roku 1968 stratili a v nežnej revolúcii nanovo hľadali ich novú tvár.
A odnášam si odtiaľ výzvu, ktorá presahuje hranice Ukrajiny a smeruje k svedomiu každého z nás: Neodvracajme pohľad. Nedovoľme si zvyknúť.
Kým trvá utrpenie človeka, nesmie sa unaviť naše svedomie. Chcem veriť, že Ukrajina nie je sama. Že aj dnes pri nej stoja ľudia s citlivým a otvoreným srdcom.
Ďakujem bratovi Bevanovi jeho odvážnu, obetavú a vytrvalu humanitárnu pomoc Ukrajine, bratovi ukrajinskému biskupovi nemeckej evanjelickej cirkvi Pavlovi Shvartsovi za pozvanie aj spolupracu, v ktorej stojíme dodnes, a ukrajinskému centru Spletenia v Košiciach za ich dary ktoré som mohol odovzdať ich domovine. Kiežby sa aj im otvorila cesta do pokojného domova a otvorenej budúcnosti
