My, evanjelici, sa modlíme s pozostalými a za pozostalých smútiacich. Jediná zmienka o modlitbe za mŕtvych sa v Biblii nachádza v apokryfickej 2. Makabejskej knihe 12, 38 – 46.
Reformácia sa k modlitbám za mŕtvych postavila rezervovane. Prekážalo jej, že modlitbami a záslužnými skutkami by sme mohli ovplyvňovať údel zosnulých. Biblia svedčí, že dosiahnuť očistenie od hriechov možno len vierou v Krista: „Ak niekto zhreší, máme obhajcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. On je obeťou zmierenia za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1J 2, 1 – 2). Luther vystupuje proti omšiam za mŕtvych, veď Kristus ustanovil sviatosti pre živých. Odmieta očistec. Tvrdí, že nemôžeme ovplyvniť údel mŕtvych, s ich smrťou je rozhodnuté. Budú vzkriesení a na Božom poslednom súde vyjde najavo, kde strávia večnosť. Súd ukáže, či budeme prijatí do Božieho kráľovstva, alebo nám dvere do neho zostanú zavreté (por. Mt 25. kap.).
Pozemský život nazývame i časom milosti. Je nám darovaný, aby sme vierou v Krista a láskou k ľuďom kladne odpovedali Bohu na Jeho lásku. Smrťou pre zosnulého čas Božej milosti vypršal (Žid 9, 27). On sám už na svojom údele nič nezmení. Podľa L 16, 26 – 31 medzi večným zatratením a večnou blaženosťou je nepreklenuteľná priepasť. Počúvať svedectvá Písma sv. a byť im poslušní máme počas pozemského života. Po smrti je neskoro. „Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (J 3, 17 – 19; por. aj 1J 5, 11 – 12). „Či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu? Ale ty vo svojej zatvrdilosti a nekajúcnosti srdca zhromažďuješ si hnev – keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha“ (R 2, 4 – 5).
Názor, že evanjelici sa za zosnulých nemodlia, je zjednodušujúcim a nepresným tvrdením. Vyslovujeme predsa modlitby vďaky za to, čo sme prijali skrze lásku našich zosnulých. Oni neboli bez chýb. Niektorí odchádzali zo sveta neuzmierení. Okrem vykonaného diela, ktoré ide s nimi, si z tohto sveta nesú aj svoje hriechy. Nik z nich, ani nikto z nás nebude zachránený pre svoju domnelú dobrotu či iné zásluhy (Ef 2, 8 – 9). Okrem ďakovania za našich zosnulých je namieste aj zveriť ich Božiemu milosrdenstvu.
Latinská verzia Obrany Augsburského vyznania (OAV čl. XXIV/94) o modlitbe za zosnulých uvádza: „Otcovia hovorili o modlitbe za mŕtvych, a tomuto ani my neprekážame (t. j. nezakazujeme to), ale zavrhujeme vzťahovať Večeru Pánovu na mŕtvych z púheho odslúženia.“ OAV (XXIV/96 – 98) pokladá za znevažovanie slávy Kristovho utrpenia, za blud a zneužívanie omše (VP), keď sa odbavuje, aby ňou zaslúžili nespravodlivým odpustenie. Luther v súkromí pripúšťal modlitbu za zosnulých. Nie však ako nátlak na Boha. V modlitbách, aj v tých, v ktorých myslíme na zosnulých, máme Bohu prenechať všetky možnosti. Modlitba za zosnulých je namieste, len ako naše pokorné odovzdanie zosnulého do Božej milosti: „Keďže si si neistý, a my nevieme, či duša je odsúdená, nie je hriechom, že sa za ňu modlí, ale na ten spôsob, že nechávaš to v neistote a tak hovoríš: Milý Bože, ak je duša v tom stave, kedy ešte možno pomôcť, vtedy prosím, buď jej milostivý“ (M. Luther, W. A. XIII. 595/596). Ide o modlitbu v zmysle: Bože, ak si ešte inak nerozhodol, prosím, buď zosnulému milostivý. Luther však v zhode s Bibliou (5M 18, 9 – 12) zakazuje špiritizmus – komunikovať s mŕtvymi, dopytovať sa ich.
V svetle Písma sv. i reformačného učenia môžeme na otázku: Ako to je u nás, evanjelikov, s modlitbou za mŕtvych? povedať, že otázka neznie či sa modliť za mŕtvych, ale ako, akým spôsobom, s akým úmyslom. Modlitba za zosnulých je možná pri pamätaní na to, že Ten, kto môže pomôcť, je náš Pán a Boh, Spasiteľ Ježiš Kristus. Jeho milosti smieme odovzdať našich zosnulých. Modlitba za mŕtvych nie je teda sebavedomým prejavom v zmysle: Bože, našimi prosbami Ťa prinútime, aby si napokon urobil, o čo žiadame. Spása nie je naše právo, vždy len Boží dar, Božie dielo. Za mŕtvych sa môžeme prihovárať v zmysle: Bože, ak si ešte inak nerozhodol, prosím, buď zosnulému milostivý. Modliaci sa za zosnulých má pamätať, že bez viery nie je možné páčiť sa Bohu (Žid 11, 6) a že Božia dobrotivosť nás vedie k pokániu (R 2, 4), nie k ľahostajnosti voči Pánovej láske. Modlitebný príhovor za mŕtvych nie je spôsobom ako ovplyvňovať záhrobný údel zosnulých, či určovať Pánu Bohu, čo má robiť. Je prejavom dôveryplného presvedčenia, že pôsobeniu Božej milosti sa nekladú žiadne „definitívne hranice“ a že našu vzájomnú lásku s blízkymi neruší ani smrť; veď Kristus smrť premohol. Od našich zosnulých nás nemôže oddeliť smrť, iba nevera. Vo viere sme s nimi spojení aj cez hranice času a smrti.
Reformácia sa k modlitbám za mŕtvych postavila rezervovane. Prekážalo jej, že modlitbami a záslužnými skutkami by sme mohli ovplyvňovať údel zosnulých. Biblia svedčí, že dosiahnuť očistenie od hriechov možno len vierou v Krista: „Ak niekto zhreší, máme obhajcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. On je obeťou zmierenia za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1J 2, 1 – 2). Luther vystupuje proti omšiam za mŕtvych, veď Kristus ustanovil sviatosti pre živých. Odmieta očistec. Tvrdí, že nemôžeme ovplyvniť údel mŕtvych, s ich smrťou je rozhodnuté. Budú vzkriesení a na Božom poslednom súde vyjde najavo, kde strávia večnosť. Súd ukáže, či budeme prijatí do Božieho kráľovstva, alebo nám dvere do neho zostanú zavreté (por. Mt 25. kap.).
Pozemský život nazývame i časom milosti. Je nám darovaný, aby sme vierou v Krista a láskou k ľuďom kladne odpovedali Bohu na Jeho lásku. Smrťou pre zosnulého čas Božej milosti vypršal (Žid 9, 27). On sám už na svojom údele nič nezmení. Podľa L 16, 26 – 31 medzi večným zatratením a večnou blaženosťou je nepreklenuteľná priepasť. Počúvať svedectvá Písma sv. a byť im poslušní máme počas pozemského života. Po smrti je neskoro. „Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (J 3, 17 – 19; por. aj 1J 5, 11 – 12). „Či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu? Ale ty vo svojej zatvrdilosti a nekajúcnosti srdca zhromažďuješ si hnev – keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha“ (R 2, 4 – 5).
Názor, že evanjelici sa za zosnulých nemodlia, je zjednodušujúcim a nepresným tvrdením. Vyslovujeme predsa modlitby vďaky za to, čo sme prijali skrze lásku našich zosnulých. Oni neboli bez chýb. Niektorí odchádzali zo sveta neuzmierení. Okrem vykonaného diela, ktoré ide s nimi, si z tohto sveta nesú aj svoje hriechy. Nik z nich, ani nikto z nás nebude zachránený pre svoju domnelú dobrotu či iné zásluhy (Ef 2, 8 – 9). Okrem ďakovania za našich zosnulých je namieste aj zveriť ich Božiemu milosrdenstvu.
Latinská verzia Obrany Augsburského vyznania (OAV čl. XXIV/94) o modlitbe za zosnulých uvádza: „Otcovia hovorili o modlitbe za mŕtvych, a tomuto ani my neprekážame (t. j. nezakazujeme to), ale zavrhujeme vzťahovať Večeru Pánovu na mŕtvych z púheho odslúženia.“ OAV (XXIV/96 – 98) pokladá za znevažovanie slávy Kristovho utrpenia, za blud a zneužívanie omše (VP), keď sa odbavuje, aby ňou zaslúžili nespravodlivým odpustenie. Luther v súkromí pripúšťal modlitbu za zosnulých. Nie však ako nátlak na Boha. V modlitbách, aj v tých, v ktorých myslíme na zosnulých, máme Bohu prenechať všetky možnosti. Modlitba za zosnulých je namieste, len ako naše pokorné odovzdanie zosnulého do Božej milosti: „Keďže si si neistý, a my nevieme, či duša je odsúdená, nie je hriechom, že sa za ňu modlí, ale na ten spôsob, že nechávaš to v neistote a tak hovoríš: Milý Bože, ak je duša v tom stave, kedy ešte možno pomôcť, vtedy prosím, buď jej milostivý“ (M. Luther, W. A. XIII. 595/596). Ide o modlitbu v zmysle: Bože, ak si ešte inak nerozhodol, prosím, buď zosnulému milostivý. Luther však v zhode s Bibliou (5M 18, 9 – 12) zakazuje špiritizmus – komunikovať s mŕtvymi, dopytovať sa ich.
V svetle Písma sv. i reformačného učenia môžeme na otázku: Ako to je u nás, evanjelikov, s modlitbou za mŕtvych? povedať, že otázka neznie či sa modliť za mŕtvych, ale ako, akým spôsobom, s akým úmyslom. Modlitba za zosnulých je možná pri pamätaní na to, že Ten, kto môže pomôcť, je náš Pán a Boh, Spasiteľ Ježiš Kristus. Jeho milosti smieme odovzdať našich zosnulých. Modlitba za mŕtvych nie je teda sebavedomým prejavom v zmysle: Bože, našimi prosbami Ťa prinútime, aby si napokon urobil, o čo žiadame. Spása nie je naše právo, vždy len Boží dar, Božie dielo. Za mŕtvych sa môžeme prihovárať v zmysle: Bože, ak si ešte inak nerozhodol, prosím, buď zosnulému milostivý. Modliaci sa za zosnulých má pamätať, že bez viery nie je možné páčiť sa Bohu (Žid 11, 6) a že Božia dobrotivosť nás vedie k pokániu (R 2, 4), nie k ľahostajnosti voči Pánovej láske. Modlitebný príhovor za mŕtvych nie je spôsobom ako ovplyvňovať záhrobný údel zosnulých, či určovať Pánu Bohu, čo má robiť. Je prejavom dôveryplného presvedčenia, že pôsobeniu Božej milosti sa nekladú žiadne „definitívne hranice“ a že našu vzájomnú lásku s blízkymi neruší ani smrť; veď Kristus smrť premohol. Od našich zosnulých nás nemôže oddeliť smrť, iba nevera. Vo viere sme s nimi spojení aj cez hranice času a smrti.
