Moderná "PRAVDA": Ako komunikovať ONLINE

Moderná "PRAVDA": Ako komunikovať ONLINE

Ďalšou hostkou podcastu Moderná “PRAVDA” je Frederika Házeová. Frederika nepatrí do ECAV, ale pôsobí vo viacerých neziskových organizáciách. Venuje sa komunikácii v tomto sektore a najviac momentálne pomáha v komunikácii krízovej linky pomoci IPčko.


Celý PODCAST si môžete pozrieť alebo vypočuť tu:




Neziskové organizácie sú veľmi podobné tým cirkevným. Oba sektory sa snažia robiť dobro a pomáhať v spoločnosti. Ako to ty komunikuješ v online priestore a aké sú možno rady pre nás, aby sme komunikovali naše aktivity v online priestore?

Základom je byť v tom ONLINE priestore. Dnes je to už úplný štandard. Je to niečo, čomu sa nevyhneme a väčšina našej spoločnosti tam je. Keď sa aj pozrieme, koľko ľudí je na Facebooku, na Instagrame, koľko ľudí používa YouTube, čo je najpoužívanejšia sociálna sieť na Slovensku, tak je to naozaj väčšina našej spoločnosti. Takže základ je- tam byť. Moja prvá rada by bola: komunikovať konzistentne. Vieme, že sociálne siete používajú algoritmy na to, aby zobrazovali obsah, ktorý tam je. Ten algoritmus je na niečom založený a preto je dôležité, aby sme publikovali pravidelne. Druhá rada by mohla byť: robiť do autenticky. Ukazovať čo naozaj robíte a čomu sa venujete. Ukazovať to prostredníctvom príbehov, prostredníctvom konkrétnych osôb a konkrétnych skúseností. Nerobme to iba tak všeobecne, ale cez konkrétne príklady. A tretia rada by bola: byť si vedomý, komu to hovoríme. Kto sú vaši sledovatelia? Skúste sa na nich napojiť, tvorte obsah, ktorý pre nich hodnotný, ktorý má nápad, ktorý pre nich bude mať nejakú pridanú hodnotu, pomôže im niečo vyriešiť, bude pre nich zaujímavý alebo ich môže aj pobaviť. 


Poďme k niečomu konkrétnemu… Naše cirkevné zbory v týchto dňoch organizujú jesennú šarkaniádu. Je to niečo, čo spája komunity, čo chce zlepšiť náladu v spoločnosti alebo v meste, v ktorom pôsobíme. Ako to máme správne propagovať?

Spôsobov je niekoľko… Máš nejaké zábery z minulých rokov? Fotky, videá, niečo, čo by si vedela použiť?


Určite nájdem…

Určite je základ spraviť si nejaký publikačný plán. Podľa toho, kedy ma čaká tá udalosť, tak si môžem rozplánovať, svoju komunikáciu. Aby to bolo pomerne pravidelne. Kedy vás to čaká?


O týždeň…

Tak to už nemáš veľa času. Tvoj publikačný plán bude obmedzený, napríklad tri rôzne príspevky po sebe… Ak by si mala viac času, tak by si si ten obsah nejako rozvrhla. Bolo by super ukázať nejaké fotografie z minulého roka, napríklad ľudí, ktorí si užívajú tú šarkaniádu, baví ich to a viditeľne sa im to páči. Treba jasne odkomunikovať, kedy sa akcia koná. Odporúčam spraviť napríklad EVENT na Facebooku, kam sa môžu záujemcovia prihlasovať. Oni si to potom vedia pridať aj do kalendára, čo je veľmi praktické. Potom môžeš jednak v tom evente, ale aj na FB profiloch či na Instagrame využívať stories (príbehy) a to znamená krátky 24 hodinový obsah, ktorý sa nám zobrazujeme hore v takých tých kolieskach na Instagrame. Tam sa to dá aj každý deň pripomenúť. Ak máš aj nejaké videá a máš na to čas, môžeš pokojne postrihať krátke REELsko z minulého roka, to je obsah, ktorý je veľmi populárny na sociálnych sieťach. Ideálne do 60 sekúnd. Potom by som ešte možno natočila nejakú osobnú pozvánku, kde sa prihovoríš ľuďom a povieš, prečo by mali prísť a prečo je šarkaniáda super!


Hovoríme o online svete, o Facebooku, Instagrame, YouTube… Čo ak tam človek nie je a ja by som aj toho chcela pozvať?

Určite sú stále aktuálne aj iné spôsoby komunikácie, ktoré poznáme aj z obdobia pred sociálnymi sieťami. Veľmi veľká pomôcka môže byť newsletter, ale na to potrebujeme nejakú vybudovanú databázu. Možnosťou je aj posielanie napríklad listových zásielok. 


Asi záleží od každého cirkevného zboru. Mnohé dokonca využívajú miestny rozhlas.

Aj to sa dá určite použiť. Pokiaľ sa niečo deje v nejakej mestskej časti, alebo obci, tak môžete využiť miestne tlačené médiá, rádiá, televízie. A samozrejme, cirkevné zbory majú bohoslužby, kde je možné vyhlásiť to osobne.


Toto je proaktívna komunikácia? 

Komunikáciu v zásade vieme rozdeliť na proaktívnu a reaktívnu. Ako naznačujú tie názvy, proaktívna znamená, že my sami od seba niečoho komunikujeme. Komunikujeme o našej činnosti, ale napríklad aj zložité témy. Je to niečo ako prevencia. Aby sme sa vyhli tomu, že to na to neskôr budeme musieť reagovať a vykonávať tú reaktívna komunikáciu.

Pravidelná a konzistentná proaktívna komunikácia vedie k tomu, že zvyšujeme dôveru voči našim organizáciám. A to je myslím si v dnešnej dobe veľmi dôležité. Vidíme, že sa často zneužíva pojem nezisková organizácia, že sa démonizuje napríklad aj cirkev a šíri sa veľa nepravdy a dezinformácií. To znamená, že doslova našou povinnosťou je, ukazovať to dobré, čo robíme. O neziskovkách sa hovorí, že zneužívajú štátnu podporu. alebo vyciciavajú štát, míňajú naše peniaze a podobne. Ľudia si ale neuvedomujú, že nezisková organizácia napríklad pomáha rodinám, ktoré majú deti s rakovinou. Iná nezisková organizácia pomáha ľuďom, ktorí napríklad zvažujú, že ukončia svoj život a štát im bezplatnú psychologickú pomoc nevie poskytnúť. Ak nebudeme o tom, čo robíme, proaktívne komunikovať, tak potom budeme musieť stále čeliť útokom a do toho bohužiaľ skĺzávajú už dnes niektoré organizácie.

Pri reaktívnej komunikácii si musíme stanoviť, na čo reagovať budeme a na čo nie. Či to má zmysel… Či ideme zachraňovať naše zranené ego, alebo či ideme reagovať na niečo, čo ohrozuje dôveryhodnosť našej organizácie, alebo je to veľmi vážna téma, na ktorú sa potrebujeme vyjadriť. Vtedy je potrebné naozaj vyhodnotiť situáciu a zareagovať. V opačnom prípade sa radšej sústreďme na tú dobrú, proaktívnu komunikáciu, kde budeme ukazovať čo robíme. 


Reaktívna komunikácia môže byť aj reakcia na nenávistné komentáre pod našimi príspevkami- napríklad. Kedy reagovať, ako, akým spôsobom a či vôbec?

Určite áno. Hovorí sa tomu manažovanie komunity. Je to súčasť reaktívnej komunikácie. Vulgarizmy by som odporúčala mazať, to nemá zmysel. Pokiaľ sa niekto snaží konštruktívne debatovať a jednoducho má iný názor, a to je úplne v poriadku, že má iný názor, považujeme za dôležité vyjadriť ten náš. Keď si tú diskusiu neupraceme my, tak ona bude zablatená a tí slušne diskutujúci sa nechcú namočiť do blata. Takže sa nebudú do nej pridávať, nebudú sa zapájať a bude sa tam šíriť ďalej… Takže my to chceme korigovať. Je dobré tam vyjadriť názor organizácie ako takej. Nemusíte odpisovať každému jednému. Treba vyjadriť nejaký postoj, ktorý je autentický a váš a ten potom je viditeľný aj pre ostatných. Ak sa objaví jeden nespokojný komentár a nič viac sa nedeje, tak by som to možno neriešila. 

Mnohé neziskové organizácie na to jednoducho nemajú kapacity. Napokon videla som to aj tu- ty si si tu sama nastavovala kameru, mikrofóny, osvetlenie a podobne.


To neprezrádzaj 🙂

Ale takto to naozaj funguje. Robíme často päťnásobok klasickej agendy, ale neraz to tí ľudia vonku nevidia, čiže nemáme toľko času sa tomu venovať. Treba si zvážiť, či je tá diskusia závažná a či je to niečo, k čomu sa potrebujeme vyjadriť alebo zaujať postoj. 

Ak áno, tak odporúčam vyjadriť sa slušne a rešpektujúco, čo často funguje veľmi dobre. Musíme si uvedomiť, že tí ľudia niekedy chcú byť len vypočutí. Často potrebujú naozaj vidieť, že sú počutí a nie sú okamžite odsudzovaní. 

Posledný dôležitý bod: tá diskusia nereprezentuje názory celej spoločnosti. Podľa takých veľmi hrubých štatistických odhadov, zhruba jedno percento ľudí na sociálnych sieťach produkuje obsah, zhruba 9% sa aktívne zapája, čiže zdieľajú, komentujú, lajkujú a zvyšok, tých 90 %, je taká šedá tichá väčšina. Oni si to čítajú… Čiže sa pozrite na tie komentáre. Pokiaľ sa nám niečo takéto deje, zamyslime sa, čo si z toho vezmú títo ľudia, ktorí nebudú reagovať, ktorí sú pre mňa dôležití, lebo sa im chcem prihovoriť a uvidia túto diskusiu. Čo si z toho vezmú? A podľa toho reagujte!


My sa často necháme znechutiť tými deviatimi percentami… 

Áno, často vnímame, koľko nenávisti je na sociálnych sieťach. Obyčajný záhradkársky príspevok a ľudia vám tam začnú nadávať. Ale to nereprezentuje všetkých. To sú naozaj len tí, ktorí majú taký vysoký level frustrácie, že ho potrebujú dostať von. No a vybrali si na to sociálne sieti. Ale ten zvyšok je tam, len ticho, čítajú si…


Ty si spomínala, že o svojich témach by sme mali hovoriť cez príbehy. Ako to máme spraviť?
Akýkoľvek príbeh, ku ktorého publikovaniu ti človek dá svoj súhlas, vieš využiť. My sme raz pomáhali na hraniciach, ľuďom utekajúcim z Ukrajiny. Jedna organizácia zverejnila fotku, ako si ľudia naberajú jedlo. A bol tam taký strašne všeobecný popis: V sobotu sme tam a tam rozdávali jedlo ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou. Teda áno, pekná činnosť, slabo predané… Je úplne iné, keď organizácia Kto pomôže Ukrajine, urobila rozhovory so svojimi ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pomáhali na hraniciach. Vznikol príbeh o Vasiľovi, ktorý vo veku 20 rokov utiekol a jeho maminka nemohla, lebo už bola staršia a imobilná, ale chcela aby odišiel. Bál sa o ňu a každý deň jej volal. Tento príbeh tam bol rozpísaný a potom tam bolo napísané, že týmto ľuďom poskytujú tieto typy pomoci. Je dôležité však dať tomu čo robíme ľudskú tvár. My ako ľudia fungujeme na príbehu oddávna. Informácie cez príbehy, to je to, na čo reagujeme a to, s čím sa vieme nejako stotožniť. To nám zapne tú kontrolku v hlave. 


Čo by si odporučila možno administrátorom našich facebookových stránok? Keby sme to teraz zamerali možno na našu cirkev, na cirkevný zbor v Trnave, ktorý má svojho administrátora. Občas zverejní nejakú pozvánku na Služby Božie, občas sa tam objaví informácia o tom, že treba zaplatiť cirkevný príspevok… Ako tú sociálnu sieť oživiť? Ako pozvať možno mamičky na stredajšie stretnutia?

Všetko sa dá ukázať či už cez fotky alebo cez videá. Sociálne siete teraz veľmi posúvajú vpred video obsah, pretože súťažia s Tik-Tokom. Takže Instagram a Facebook budú preferovať krátke videá. Ak máte stretnutie s mamičkami, riešili ste nejakú dôležitú tému, tak sa ich môžeš opýtať, či súhlasia s nahrávkou krátkeho videa o tom, ako sa tam cítili, čo sa dozvedeli a čo im to dalo. Každú môžete natočiť na pár sekúnd, postrihať to dokopy a máme pekný obsah, ktorý je autentický a ktorý keď nejaká mamina uvidí, povie si, že aj ona rieši podobné témy a aj ona by potrebovala takýto ty podpory.

Vždy sa musíme zamyslieť nad tým, komu to chcem povedať… Čo ten človek asi potrebuje? V tomto prípade tá mama, ktorá je možno sama doma s deťmi a cíti, že to niekedy nezvláda a že možno zlyháva. Potrebuje nejakú podporu, potrebuje možno vidieť, že aj iné ženy to zažívajú a majú to rovnako. Mali by sme jej ponúknuť tú komunitu a ukázať jej, čo tam tie ženy a matky preberajú a čo tam prijímajú. Takže v každom prípade sa zamyslite, komu to chcete odkomunikovať, či je to pre neho relevantné, hodnotné a hlavne to musíte ukázať. Ak nemáte čas na video, tak urobte aspoň fotku a pár slov. 

Celá komunikácia je veľmi jednoduchá iba my si to niekedy príliš komplikujeme. V dnešnej dobe takisto odporúčam použiť jeden obsah na viacero sociálnych sietí. Nemusíme vymýšľať špeciálny obsah na Faceboook, na Instagram, na web a podobne.

Nezabúdajme, že veľmi dôležité je, aby sme náš obsah zverejňovali pravidelne. Mali by sme si uvedomiť, že keď sme to videli my, ako administrátor, to ešte neznamená, že to videli tí, ktorí nás sledujú. Jednak to vidí len veľmi malé percento ľudí bez reklamy a takisto si to ľudia v tej záplave dát nepamätajú. Čiže nebojme sa niečo použiť aj opakovane, trošku to upraviť a zverejniť zasa. 


Frederika, hovoríš to s veľkým nadšením. Je toto tvoj svet. Je toto tvoj život, ktorý ťa baví?

Inak by som to nerobil. Ale nemyslím si, že je to úplne môj svet. Mojím životom sú skôr hory, ale mám rada aj komunikáciu. Je pre mňa dôležitá a myslím si, že ju prirodzene prepájam vo všetkých aspektoch svojho života.


Ďakujeme veľmi pekne, že si nám pripomenula, že sociálne siete nie sú jediný priestor, kde máme byť a žiť. Takisto si nám ukázala, akými rôznymi spôsobmi môžeme a máme komunikovať. Pretože to, čo robíme, naše aktivity, akcie a podujatia, sú vždy iba pre ľudí a v prospech ľudí. S pridanou hodnotou Božej lásky.