Kázeň na začiatku konzultácie SLZ v Bratislave

Kázeň na začiatku konzultácie SLZ v Bratislave

V mene Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého. Amen.
Vážený brat prezident Svetového luteránskeho zväzu, vážená sestra generálna tajomníčka, vážení predstavitelia Svetového luteránskeho zväzu, regionálni vodcovia luteránskych cirkví strednej a východnej Európy, delegáti našej začínajúcej konzultácie, naši vzácni ekumenickí hostia a priatelia, milí hostia, všetci zhromaždení, sestry a bratia!
Povstaňte, prosím, z úcty naproti Božiemu Slovu, ktoré budem čítať z 2. listu apoštola Pavla Korintským, z 5. kapitoly, verše 17 - 21:
„Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové. A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“
Amen. To sú slová Písma Svätého.

Vzácne, slávnostné zhromaždenie, sestry a bratia!
Nerád vnášam do kázania Božieho Slova vlastné pocity. Avšak v tejto chvíli tak urobím. Dúfam, že to bude funkčné. Malo by to pomôcť zdôrazniť univerzálne posolstvo kázne, ktoré je na akýchkoľvek ľudských pocitoch už nezávislé.
Mojim prvým pocitom je, že som ešte nikdy nezvestoval Božie Slovo pred tak reprezentatívnym a slávnostným zhromaždením. Je tvorené z najvyšších ústredných a tiež regionálnych predstaviteľov tejto časti Svetového luteránskeho zväzu. To je pre kazateľa veľmi zaväzujúce.
A druhým pocitom je vedomie nesmiernej váhy toho úryvku Božieho Slova, ktorý mám vykladať. Slávneho miesta z 2. listu Korintským. 
Pavel ako kresťanský teológ, literárny autor a vášnivo uvažujúci človek je známy tým, že akoby v návale inšpirácie zanechával jednu myšlienku a otváral druhú a potom ďalšiu a ďalšiu. Čitateľ je odkázaný hľadať súvis medzi myšlienkami, ku ktorým Pavla inšpiruje Duch Svätý.
Na maličkej ploche v druhej polovici piatej kapitoly listu nám Pavel ukazuje práve toto. Vysloví niekoľko myšlienok, najúchvatnejších, aké kedy napadli ľudskú myseľ. Prepojí ich medzi sebou iba veľmi voľne, asociáciou Svätého Ducha. 
Pripomeňme ich. Voľne ich prerozprávam.

Kresťania nežijú viac sami sebe, ale Kristovi, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.
Ľudské parametre takej osoby, ktorá viac nežije sama sebe, strácajú osudovú závažnosť. „Nepoznáme viac nikoho podľa tela“, napíše Pavel.
Takto sa stratili osudovú závažnosť aj ľudské parametre Ježišovej osoby. Závažnosť stratilo aj to, či niekto Ježiša poznal „podľa tela“, teda osobne, nábožensky – rodovo. „Ak sme aj Krista poznali podľa tela, teraz Ho už nepoznáme“, napíše Pavel.
Až doposiaľ hovoril Pavel v negácii. Teraz prehovorí pozitívne a akoby v najmohutnejšom akorde, akého je schopný: všetko doterajšie prekonal a principiálny význam nadobudol – povedané akoby Pavlovým mystickým slovníkom - „život v Kristovi“. Práve ten sa stal obsahom Pavlovej viery, kázania a vyučovania: pred každým človekom je otvorená ponuka „byť, existovať v Kristovi“.
Ak niekto „je v Kristovi“, stal sa doslova novým živočíšnym druhom, novým stvorením. Prekročil hranicu medzi tým, čo bolo prirodzene stvorené a tým, čo nadprirodzene vytvoril Duch Svätý a čo vyústi do večnosti s Bohom.
Toto všetko nie je iba optimistická, náboženská, ľudská konštrukcia. Je to slobodné Božie rozhodnutie, uvedené do platnosti na úrovni ľudských tiel a životov.

Toto Božie rozhodnutie nie je ničím prevratne novým. Je to skôr návrat k pôvodnému. K pôvodnému, ktoré Boh zamýšľal, ale človek to odmietol. Človek sa teraz vracia na svoje pôvodné miesto. Môže to urobiť jedine v osobnej kapitulácii, vo vzdaní sa Bohu, v pokore, v obrátení. 
Pavel štyri krát v tomto zmysle spomína „zmierenie“. Môžeme sa hrať s jeho gramatickým významom. Vždy nám ale vyjde, že je to možnosť pre človeka vrátiť sa tam, odkiaľ vypadol. Možnosť, iniciovaná a otvorená Bohom.
A potom príde dôraz, ktorý môžeme nájsť iba v židovstve a kresťanstve, pretože je charakteristický iba pre Boha Biblie: zmierenie nie je iba metafyzickým Božím rozhodnutím. Má fyzickú podobu – „Boh bol v Kristovi“!
A potom miesto, ktoré miloval Luther a nazval ho „radostnou výmenou“: Kristus berie na seba hriech, vylučujúci človeka zo vzťahu s Bohom a človek prijíma Kristovu spravodlivosť, zahrňujúcu človeka do vzťahu s Bohom.
A toto všetko ohlasuje Pavel ako posol. Akoby na Kristovom mieste a Božími ústami volá do sveta: Ľudia, národy, dajte sa zmieriť s Bohom!

Sestry a bratia, každá jedna mnou prerozprávaná veta z 2. Korintským znamená jednu obsiahlu kapitolu v našej dogmatike. Tak sú tie vety bohaté na obsah a posolstvo.
A naviac, v tejto chvíli znejú v tomto veľmi slávnostnom a reprezentatívnom zhromaždení. Ako som povedal na úvod, to je veľmi silná kombinácia.
A tak dovoľte uviesť ešte jedno. Moju pastorálnu skúsenosť. Tridsaťjeden rokov som pôsobil v troch cirkevných zboroch ako farár. Tento úryvok z Božieho Slova som si vyhradil pre jednu príležitosť – znel vždy ako povzbudenie a nádej pre tých, ktorým som prisluhoval Večeru Pánovu a spoveď v domácnostiach, v nemocniciach a ústavoch.
Na rozdiel od tejto príležitosti, boli to podmienky častokrát málo slávnostné a reprezentatívne. Jednoduché domácnosti mojich cirkevníkov – či v domácnostiach na kopaniciach, v bytoch na mestských sídliskách, v neatraktívnych domoch dôchodcov, pri lôžkach v nemocniciach, či hospici. 
Sestry a bratia, toto chcem zdôrazniť, toto malo byť univerzálnym posolstvom kázne, ktoré je na akýchkoľvek ľudských pocitoch už nezávislé: Pavlove slová z 2. listu Korintským môžu byť ústredným výrokom pre slávnostné a reprezentatívne zhromaždenie. Môžu byť predmetom brilantných teologických výkladov. Môžu byť východiskom duchaplných vieroučných traktátov. Zároveň však môžu byť jednoduchým záchranným lanom pre úbohú ľudskú dušu, ktorá v skromných podmienkach svojho súkromia stojí zranená a prestrašená. Stráca všetky vlastné istoty a Kierkegaardovským skokom viery sa chce držať už iba jednej jedinej, poslednej, absolútnej....

Uchvacuje ma myšlienka, že Božie Slovo je nepredstaviteľne zložité a zároveň elementárne jednoduché.
Uchvacuje ma myšlienka, že samotný Boh je nepredstaviteľne zložitý a zároveň elementárne jednoduchý, ako to zdôrazňovali tie najpravovernejšie duchovné tradície kresťanstva. 
Aj to, čo On dáva a čo stojí akoby na pomyselnej hranici medzi Ním a nami – sviatosť Večere Pánovej – je nepredstaviteľne zložité a zároveň elementárne jednoduché.
A napokon aj my – sme nepredstaviteľne zložití; so svojimi telami, duchom, dušou a so svojimi hodnosťami a úradmi, so svojim vzdelaním, skúsenosťami, autoritou, vplyvom. Ale sme aj elementárne jednoduchí – sme úbohé stvorenia, ktoré dostali tú milosť, aby mohli byť účastné radostnej výmeny.
Ak by som ja mal čo i len na okamih chuť tu prezentovať, kto som, Pavel by ma zastavil a povedal by mi: „Odteraz nikoho nepoznáme podľa tela“. „Odteraz je tu iba jedna otázka a jedna výzva“. „Otázka znie, či chceš byť sám svoj, alebo Kristov“. „Výzva znie, či si pripravený zložiť zo seba všetky svoje iluzórne plusy a prijať jedno jediné, pred Bohom platné plus, ktorým je spravodlivosť Krista, ktorý sa za teba obetoval“.

Sestry a bratia, nech sa teraz na chvíľu pre nás zastaví celý svet, s celým jeho nepredstaviteľne zložitým dianím. Zastavme sa aj my sami, do takej nehybnosti a elementárnej jednoduchosti, akej sme len schopní. 
Počujme slovo o Bohu, ktorý sa rozhodol slobodne sa nám otvoriť a darovať všetko, čo má a čím On sám je. Počujme tajuplné slovo o radostnej výmene, v ktorej Boží Syn nám dáva nepredstaviteľne vznešené a my na Neho uvaľujeme nepredstaviteľne podlé a hrozné. Počujme slovo o našom novom bytí v Kristu.
Počujme to a zároveň to zažime fyzicky, na úrovni svojich tiel, vo sviatosti Večere Pánovej, pri spoločenstve so samotným Pánom Ježišom Kristom. Zdá sa to nepredstaviteľne zložité. Zároveň je to však elementárne jednoduché. Amen.