V Beckove odhalili 20. septembra 2025 pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, prvému predsedovi Slovenskej národnej rady a takisto evanjelickému farárovi. Na jeho financovaní sa podieľali obec, cirkev a vláda. Pamätník, navrhnutý sochárom Karolom Lackom, symbolizuje slovenský národ a jeho zvrchovanosť, pričom jeho tvar odráža slovenský znak a hladinu Váhu.
Záznam Služieb Božích je dostupný na YT kanáli ECAV s vami: https://youtu.be/GTfX0NJ-ijU
Slávnosti sa začali Službami Božími v evanjelickom kostole v Beckove, kde sa J. M. Hurban narodil. Prítomní boli evanjelici z domáceho cirkevného zboru, ale aj z okolia, nechýbali zástupcvoia štátnej správy, miestnej samosprávy a tiež Matice Slovenskej. ECAV na Slovensku zastupovali všetci traja bratia biskupi. V úvode sa prihovoril brat farár Ľuboš Činčurák, administrátor cirkevného zboru Beckov. Kázeň mal brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko, prinášame vám ju v plnom znení:
"Drahí priatelia, začnem otázkou, ktorá na prvé počutie s Hurbanom nesúvisí: vedeli by ste povedať, ktorá bola najlepšia kázeň, ktorú ste v živote počuli? Ja takúto kázeň mám. Predniesol ju nemecký kazateľ Ulrich Parzany v Nitre, asi pred pätnástimi rokmi. Bola určená pre ľudí v seniorskom veku, ale veľmi živo zasiahla práve mladších.Parzany kázal o tom, ako Pán Ježiš zachránil z vĺn mora učeníka Petra, ktorý najprv chodil po mori, ale pre svoj strach a nevieru sa začal topiť. Spomenul, ako v jednom domove dôchodcov videl zaujímavý obraz, ktorý zobrazoval práve túto scénu. Nezobrazoval ju celú, iba detail dvoch rúk.
Ježišova a Petrova ruka sa nedržali tak, ako sa držia dvaja chlapi, ktorí si chcú navzájom pomôcť – pevným stiskom dlaní. Ježiš držal Petra za zápästie. Petrova dlaň bola úplne bezvládna, ochabnutá...
Tento detail je ilustráciou hlbokej pravdy o tom, čo vôbec znamená „veriť v Boha, v Krista“. Zároveň demaskuje jednu veľkú ilúziu.
Aby to celé Parzany vysvetlil, hovoril o dvoch životných postojoch, ktoré môžu mať kresťania. Tým prvým je, že do života vstupujem s veľkými, na všetky strany otvorenými ambíciami. Krista vnímam ako partnera, ktorý so mnou spolupracuje na mojich životných projektoch. Všetko, čo ako kresťan robím, dávam Jemu. Celý svoj život beriem ako jeden skvelý výkon darovaný Kristovi. Moje rozhodnutie žiť ako kresťan, duchovné poznanie, mravné odhodlanie, sily, schopnosti, čas, odhodlanie urobiť dobré a užitočné veci pre svet, venujem iba Kristovi. Viem, že On si to zaslúži. Ja a Kristus sa držíme za ruky ako dvaja rovnocenní partneri.
Parzany však tvrdí, že rozumieť svojej viere takto, je podľahnutie ilúzii. A práve seniorský vek túto ilúziu odhaľuje. Starnúci človek už nie je schopný mať o Bohu, o sebe, o živote iba vzletné myšlienky. Už nie je schopný podávať veľké výkony a plniť veľké predsavzatia. Nie je silný, ani zdravý, skôr zahorknutý a unavený. Jeho životný obzor sa zužuje. Čelí myšlienkam na koniec, smrť. Starnúci človek sa už s Kristom nedrží ako s partnerom. Drží sa tak, ako to bolo zobrazené na obraze: Kristus drží človeka pevne za zápästie a človekova dlaň je bezvládna, ochabnutá. Prežívame tajomstvo odkázanosti na Krista. A Parzany to komentuje: Viete, skutočná viera či v mladosti, či v starobe, vyzerá práve takto: je to prežívanie tajomstva odkázanosti na Krista. Nás ale mnoho vecí oklame: naša mladosť, zdravie a sila, veľké plány a ambície. Mysleli sme si, že Kristus je náš partner, ktorého úlohou je garantovať naše veľké životné dielo, na ktoré sme odhodlaní. Pravda je ale taká, že vždy, bez ohľadu na vek a životný stav, sme iba tí topiaci sa, malí, slabí a odkázaní na Neho. Čím skôr si toto kresťan uvedomí, tým lepšie.
▪
Parzany teda pripomenul, že v živote kresťana existuje akoby explózia, veľké vykročenie zo seba, túžba byť aktívny, užitočný a naplniť celý priestor, ktorý sa mi ponúka.
A jestvuje implózia, akoby stiahnutie sa do seba a pochopenie, že môjmu životu nedáva cenu a zmysel to, aký veľký priestor okolo seba zaplním. To je iluzórne. Dôležité je pochopiť svoju úplnú závislosť na Bohu a objaviť Boha v Jeho vážnosti a v Jeho hodnote.
▪
Počujme ešte raz, čo presne hovoril žalmista Bohu v 131. žalme: „Hospodine, moje srdce nie je pyšné, moje oči nie sú hrdé. Nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Hľa, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša. Izrael, očakávaj na Hospodina“.
Chápete, že žalmista prežíva a píše presne to, o čom hovoríme?
Možno to bol človek, ktorý prežil jeden produktívny život, ktorý explodoval do všetkých strán. V istej chvíli však prišiel opak - implózia, radikálne obrátenie sa do seba, alebo, ešte lepšie povedané, radikálne obrátenie sa k Bohu: nezáleží mi na veľkých veciach, ktoré osobne dosiahnem. Ja nachádzam Teba samého. Som plný pokoja. S Tebou, Bože, zažívam absolútnu spokojnosť a naplnenie. A o tom, že toto koncentrovanie sa nie na seba, ale na Boha má cenu, zmysel, chcem svedčiť iným: Izrael, očakávaj na Hospodina!
▪
Prečo takáto kázeň práve dnes, v Beckove, keď sa strojíme odhaliť a posvätiť pamätník vášmu veľkému rodákovi, gigantickej postave evanjelickej cirkvi a slovenského národa, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi?
Práve Hurban bol pre svojich súčasníkov, ktorí dôverne poznali jeho život, typickým príkladom toho, ako človek môže prežiť prvotnú životnú explóziu do všetkých strán a byť potrebný a nezastupiteľný úplne všade.
Ako však neskôr môže zažívať niečo úplne opačné. Implóziu, sťahovanie sa do seba. Skúsenosť, že Boh je tým najväčším a najdôležitejším. Boh – nie ako filozofický pojem, vznešená abstraktná myšlienka, ale skutočný, reálny Boh, ktorý tu bol v Ježišovi Kristovi a s ktorým môžeme mať osobný a vrúcny vzťah.
▪
Po tejto mojej kázni budeme počuť dva vzácne body programu Služieb Božích: najprv smútočnú reč budúceho významného politika Matúša Dullu, ktorú predniesol na Hurbanovom pohrebe v Hlbokom. Mohli byť vybraté aj ďalšie podobné texty: pohrebná kázeň Jána Pravoslava Lešku, alebo Hurbanov portrét od Jozefa Škultétyho, rozhodovanie bolo ťažké. A potom to bude prednáška nášho cirkevného historika Martina Kováča o Hurbanovi, ako politicky, verejne a literárne činnej osobnosti.
Z obidvoch príspevkov bude jasné, aká obrovská a plodná bola Hurbanova osobnosť. Ako v jeho súčasníkoch vzbudzovala až posvätnú bázeň. Do koľkých smerov najprv mladý kaplán, potom farár a superintendent, teda biskup, národný buditeľ, teológ, politik, vojak, redaktor, literát, evanjelický kresťan explodoval a zaplnil ich.
No potom, v istom čase, za polovicou svojho života, a to hlavne v súvislosti s tým, ako sa začal angažovať proti politicky motivovanej únii luteránov s kalvínmi v Uhorsku, sa zahĺbil do luteránskej vierouky. Od detstva bol kresťanom a potom evanjelickým duchovným. No teraz začal ešte úplne inak, vrúcnejšie a osobnejšie vnímať Boha, Krista, zažívať vzťah s Ním a odkázanosť na Neho.
Hurban prežil svoju osobnú implóziu: bol síce stále aktívny a angažovaný do všetkých strán, ale už – povedané slovami žalmistu – „nejde za veľkými cieľmi“. Jeho „duša sa utíšila v Bohu, ako nasýtené dieťa pri svojej matke“.
Vo svojich mladších rokoch by podával Bohu ruku tak, ako ju podáva chlap chlapovi. Stárnuci Hurban však prežil a pochopil tajomstvo úplnej odkázanosti na Boha: to, čo mám, je iba ochabnutá dlaň. Boh má moc držať a naplniť.
▪
Keď mu jeho sused, prietržský farár Ladislav Paulíny prisluhoval na smrteľnej posteli Večeru Pánovu so spoveďou, uvádza, že Hurban na všetky otázky „odpovedal jasne, správne a krv a telo prijal bez ťažkostí“. Potom zaspal a nad ránom zomrel.
„Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša...“.
Dnes budeme počuť ešte veľa hodnotných prejavov o tomto hrdinovi slovenského národa a evanjelickej cirkvi. Toto bola však kázeň Božieho Slova.
Každý z nás sa môže stíšiť a spytovať sa sám seba: ak som kresťan, kým v skutočnosti je pre mňa Boh, Kristus? Je iba garantom mojich vlastných veľkých životných výkonov a naplnenia veľkých cieľov?
Alebo som poznal a prežívam svoju úplnú odkázanosť na Neho? Cítim, ako ma drží za zápästie? Dokážem si privlastniť niečo z duchovnej skúsenosti žalmistu? Alebo z duchovnej skúsenosti Hurbana?
Otázky doznievajú a odpovede musí dať každý z nás sám...
Amen."
Historickú prednášku s podtitulom: "Jozef Miloslav Hurban ako politický a verejný činiteľ a literát" si pripravil brat Martin Miti Kováč, historik a vedúci Centra histórie ECAV.
Po Službách Božích sa uskutočnilo slávnostné odhalenie pamätníka, v parku pri evanjelickom kostole. Popri príhovoroch predstaviteľov štátu, obce a samotného autora pamätníka, sa prítomným prihovoril a modlitbou pamätník posvätil, aj brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Z jeho príhovoru vyberáme: "Nedá mi nepovedať dve veci... V takej istej miere, v akej sa radujeme z dnešného dňa, v akej sa tešíme, že toto skvelé dielo sa podarilo, tak v takej istej miere robíme pokánie za to, že Jozef Miloslav Hurban až 35 rokov po páde komunizmu, môže mať svoje pamätné miesto tu v rodnej dedine. Môžeme o ňom povedať, že to bol najväčší Slovák v 19. storočí a a slobodnej demokratickej krajine sme potrebovali 35 rokov, aby sa to celé podarilo...
A po druhé: Beckov, Kálnica a Hlboké- tieto tri maličké obce sa vďaka Hurbanovi zapísali do histórie národa. Hurban neštudoval v zahraničí, celý jeho život bol spojený so Slovenskom. Tým chcem povedať, že nemusíte mať najmodernejšie technológie a postavenie, aby ste niečo svojmu štátu, svojej vlasti, svojmu národu priniesli. Dnes tu stojíme v úžase na jeho životným dielom, vzdávame úctu jeho pamiatke."
Celý príhovor sme odvysielali NAŽIVO na FB stránke ECAV s vami: https://www.facebook.com/ecavsvami/videos/647902171372250?locale=sk_SK
Záznam Služieb Božích je dostupný na YT kanáli ECAV s vami: https://youtu.be/GTfX0NJ-ijU
Slávnosti sa začali Službami Božími v evanjelickom kostole v Beckove, kde sa J. M. Hurban narodil. Prítomní boli evanjelici z domáceho cirkevného zboru, ale aj z okolia, nechýbali zástupcvoia štátnej správy, miestnej samosprávy a tiež Matice Slovenskej. ECAV na Slovensku zastupovali všetci traja bratia biskupi. V úvode sa prihovoril brat farár Ľuboš Činčurák, administrátor cirkevného zboru Beckov. Kázeň mal brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko, prinášame vám ju v plnom znení:

Ježišova a Petrova ruka sa nedržali tak, ako sa držia dvaja chlapi, ktorí si chcú navzájom pomôcť – pevným stiskom dlaní. Ježiš držal Petra za zápästie. Petrova dlaň bola úplne bezvládna, ochabnutá...
Tento detail je ilustráciou hlbokej pravdy o tom, čo vôbec znamená „veriť v Boha, v Krista“. Zároveň demaskuje jednu veľkú ilúziu.
Aby to celé Parzany vysvetlil, hovoril o dvoch životných postojoch, ktoré môžu mať kresťania. Tým prvým je, že do života vstupujem s veľkými, na všetky strany otvorenými ambíciami. Krista vnímam ako partnera, ktorý so mnou spolupracuje na mojich životných projektoch. Všetko, čo ako kresťan robím, dávam Jemu. Celý svoj život beriem ako jeden skvelý výkon darovaný Kristovi. Moje rozhodnutie žiť ako kresťan, duchovné poznanie, mravné odhodlanie, sily, schopnosti, čas, odhodlanie urobiť dobré a užitočné veci pre svet, venujem iba Kristovi. Viem, že On si to zaslúži. Ja a Kristus sa držíme za ruky ako dvaja rovnocenní partneri.
Parzany však tvrdí, že rozumieť svojej viere takto, je podľahnutie ilúzii. A práve seniorský vek túto ilúziu odhaľuje. Starnúci človek už nie je schopný mať o Bohu, o sebe, o živote iba vzletné myšlienky. Už nie je schopný podávať veľké výkony a plniť veľké predsavzatia. Nie je silný, ani zdravý, skôr zahorknutý a unavený. Jeho životný obzor sa zužuje. Čelí myšlienkam na koniec, smrť. Starnúci človek sa už s Kristom nedrží ako s partnerom. Drží sa tak, ako to bolo zobrazené na obraze: Kristus drží človeka pevne za zápästie a človekova dlaň je bezvládna, ochabnutá. Prežívame tajomstvo odkázanosti na Krista. A Parzany to komentuje: Viete, skutočná viera či v mladosti, či v starobe, vyzerá práve takto: je to prežívanie tajomstva odkázanosti na Krista. Nás ale mnoho vecí oklame: naša mladosť, zdravie a sila, veľké plány a ambície. Mysleli sme si, že Kristus je náš partner, ktorého úlohou je garantovať naše veľké životné dielo, na ktoré sme odhodlaní. Pravda je ale taká, že vždy, bez ohľadu na vek a životný stav, sme iba tí topiaci sa, malí, slabí a odkázaní na Neho. Čím skôr si toto kresťan uvedomí, tým lepšie.
▪
Parzany teda pripomenul, že v živote kresťana existuje akoby explózia, veľké vykročenie zo seba, túžba byť aktívny, užitočný a naplniť celý priestor, ktorý sa mi ponúka.
A jestvuje implózia, akoby stiahnutie sa do seba a pochopenie, že môjmu životu nedáva cenu a zmysel to, aký veľký priestor okolo seba zaplním. To je iluzórne. Dôležité je pochopiť svoju úplnú závislosť na Bohu a objaviť Boha v Jeho vážnosti a v Jeho hodnote.
▪
Počujme ešte raz, čo presne hovoril žalmista Bohu v 131. žalme: „Hospodine, moje srdce nie je pyšné, moje oči nie sú hrdé. Nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Hľa, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša. Izrael, očakávaj na Hospodina“.
Chápete, že žalmista prežíva a píše presne to, o čom hovoríme?
Možno to bol človek, ktorý prežil jeden produktívny život, ktorý explodoval do všetkých strán. V istej chvíli však prišiel opak - implózia, radikálne obrátenie sa do seba, alebo, ešte lepšie povedané, radikálne obrátenie sa k Bohu: nezáleží mi na veľkých veciach, ktoré osobne dosiahnem. Ja nachádzam Teba samého. Som plný pokoja. S Tebou, Bože, zažívam absolútnu spokojnosť a naplnenie. A o tom, že toto koncentrovanie sa nie na seba, ale na Boha má cenu, zmysel, chcem svedčiť iným: Izrael, očakávaj na Hospodina!
▪
Prečo takáto kázeň práve dnes, v Beckove, keď sa strojíme odhaliť a posvätiť pamätník vášmu veľkému rodákovi, gigantickej postave evanjelickej cirkvi a slovenského národa, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi?
Práve Hurban bol pre svojich súčasníkov, ktorí dôverne poznali jeho život, typickým príkladom toho, ako človek môže prežiť prvotnú životnú explóziu do všetkých strán a byť potrebný a nezastupiteľný úplne všade.
Ako však neskôr môže zažívať niečo úplne opačné. Implóziu, sťahovanie sa do seba. Skúsenosť, že Boh je tým najväčším a najdôležitejším. Boh – nie ako filozofický pojem, vznešená abstraktná myšlienka, ale skutočný, reálny Boh, ktorý tu bol v Ježišovi Kristovi a s ktorým môžeme mať osobný a vrúcny vzťah.
▪
Po tejto mojej kázni budeme počuť dva vzácne body programu Služieb Božích: najprv smútočnú reč budúceho významného politika Matúša Dullu, ktorú predniesol na Hurbanovom pohrebe v Hlbokom. Mohli byť vybraté aj ďalšie podobné texty: pohrebná kázeň Jána Pravoslava Lešku, alebo Hurbanov portrét od Jozefa Škultétyho, rozhodovanie bolo ťažké. A potom to bude prednáška nášho cirkevného historika Martina Kováča o Hurbanovi, ako politicky, verejne a literárne činnej osobnosti.
Z obidvoch príspevkov bude jasné, aká obrovská a plodná bola Hurbanova osobnosť. Ako v jeho súčasníkoch vzbudzovala až posvätnú bázeň. Do koľkých smerov najprv mladý kaplán, potom farár a superintendent, teda biskup, národný buditeľ, teológ, politik, vojak, redaktor, literát, evanjelický kresťan explodoval a zaplnil ich.
No potom, v istom čase, za polovicou svojho života, a to hlavne v súvislosti s tým, ako sa začal angažovať proti politicky motivovanej únii luteránov s kalvínmi v Uhorsku, sa zahĺbil do luteránskej vierouky. Od detstva bol kresťanom a potom evanjelickým duchovným. No teraz začal ešte úplne inak, vrúcnejšie a osobnejšie vnímať Boha, Krista, zažívať vzťah s Ním a odkázanosť na Neho.
Hurban prežil svoju osobnú implóziu: bol síce stále aktívny a angažovaný do všetkých strán, ale už – povedané slovami žalmistu – „nejde za veľkými cieľmi“. Jeho „duša sa utíšila v Bohu, ako nasýtené dieťa pri svojej matke“.
Vo svojich mladších rokoch by podával Bohu ruku tak, ako ju podáva chlap chlapovi. Stárnuci Hurban však prežil a pochopil tajomstvo úplnej odkázanosti na Boha: to, čo mám, je iba ochabnutá dlaň. Boh má moc držať a naplniť.
▪
Keď mu jeho sused, prietržský farár Ladislav Paulíny prisluhoval na smrteľnej posteli Večeru Pánovu so spoveďou, uvádza, že Hurban na všetky otázky „odpovedal jasne, správne a krv a telo prijal bez ťažkostí“. Potom zaspal a nad ránom zomrel.
„Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša...“.
Dnes budeme počuť ešte veľa hodnotných prejavov o tomto hrdinovi slovenského národa a evanjelickej cirkvi. Toto bola však kázeň Božieho Slova.
Každý z nás sa môže stíšiť a spytovať sa sám seba: ak som kresťan, kým v skutočnosti je pre mňa Boh, Kristus? Je iba garantom mojich vlastných veľkých životných výkonov a naplnenia veľkých cieľov?
Alebo som poznal a prežívam svoju úplnú odkázanosť na Neho? Cítim, ako ma drží za zápästie? Dokážem si privlastniť niečo z duchovnej skúsenosti žalmistu? Alebo z duchovnej skúsenosti Hurbana?
Otázky doznievajú a odpovede musí dať každý z nás sám...
Amen."

Historickú prednášku s podtitulom: "Jozef Miloslav Hurban ako politický a verejný činiteľ a literát" si pripravil brat Martin Miti Kováč, historik a vedúci Centra histórie ECAV.
Po Službách Božích sa uskutočnilo slávnostné odhalenie pamätníka, v parku pri evanjelickom kostole. Popri príhovoroch predstaviteľov štátu, obce a samotného autora pamätníka, sa prítomným prihovoril a modlitbou pamätník posvätil, aj brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Z jeho príhovoru vyberáme: "Nedá mi nepovedať dve veci... V takej istej miere, v akej sa radujeme z dnešného dňa, v akej sa tešíme, že toto skvelé dielo sa podarilo, tak v takej istej miere robíme pokánie za to, že Jozef Miloslav Hurban až 35 rokov po páde komunizmu, môže mať svoje pamätné miesto tu v rodnej dedine. Môžeme o ňom povedať, že to bol najväčší Slovák v 19. storočí a a slobodnej demokratickej krajine sme potrebovali 35 rokov, aby sa to celé podarilo...
A po druhé: Beckov, Kálnica a Hlboké- tieto tri maličké obce sa vďaka Hurbanovi zapísali do histórie národa. Hurban neštudoval v zahraničí, celý jeho život bol spojený so Slovenskom. Tým chcem povedať, že nemusíte mať najmodernejšie technológie a postavenie, aby ste niečo svojmu štátu, svojej vlasti, svojmu národu priniesli. Dnes tu stojíme v úžase na jeho životným dielom, vzdávame úctu jeho pamiatke."
Celý príhovor sme odvysielali NAŽIVO na FB stránke ECAV s vami: https://www.facebook.com/ecavsvami/videos/647902171372250?locale=sk_SK