V sobotu, 18. februára 2023 sa v Nitre uskutočnila inštalácia novej generálnej dozorkyne ECAV Renáty Vinczeovej. Zo slávnosti bol odvysielaný aj priamy prenos na FB stránke ECAV s vami: https://www.facebook.com/100064595807364/videos/1860358310967245
Kazateľom bol brat generálny biskup Ivan Eľko, ktorého kázeň si môžete prečítať tu:
---------------------------------------------------------------------------------------------
V mene Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého. Amen.
Vážené zhromaždenie, povstaňte prosím a vypočujte si Božie Slovo, ktoré v tejto chvíli bude znieť zo Žalmu 40.
„Ty mi, Hospodine, neodoprieš svoje zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia. Lebo obkľúčili ma neresti, ktorým počtu niet, dostihli ma moje viny, takže ich ani prezrieť nemôžem, viac ich je ako vlasov na mojej hlave, aj odvaha ma opustila. Ty ráč ma vyslobodiť, Hospodine, ó Hospodine, ponáhľaj sa mi na pomoc! Nech sa spolu hanbia a pýria tí, čo mi siahajú na život, aby ho vyhladili; nech s hanbou odtiahnu tí, čo sa tešia môjmu nešťastiu. Nech stŕpnu od svojej hanby tí, ktorí mi vravia: Aha, aha! Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú! A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech hovoria vždy: Hospodin je veľký! Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa. Ty si môj pomocník a vysloboditeľ, Bože môj, nemeškaj!“ Žalm 40, 12 – 18
Amen. To sú slová Písma Svätého.
Vážení bratia biskupi a emeritní biskupi, bratia dištriktuálny dozorca a bývalí dozorcovia, vážení predstavitelia partnerských a sesterských cirkví v zahraničí a domáci ekumenickí hostia,
vážené predsedníctva seniorátov, predstavitelia rozličných oblastí života a služby Evanjelickej cirkvi, vzácni oficiálni hostia, vážení zhromaždení členovia Evanjelickej cirkvi, ale predovšetkým Ty, vážená a milá sestra generálna dozorkyňa Renáta Vinczeová a Tvoji drahí, členovia Tvojej rodiny, dnešný deň je pre našu cirkev veľmi radostným a vzácnym dňom. Vychutnajme si ho! Nech nás všetkých občerství a povzbudí na ďalšiu cestu.
Stojíme okolo našej vzácnej sestry Renáty Vinczeovej, aby sme ju slávnostne uviedli do úradu generálnej dozorkyne Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Ako prvú ženu v tomto úrade v dejinách našej cirkvi.
Pripomínam, že sestra Renáta Vinczeová bola do tohto úradu zvolená v druhom kole volieb. Jej voľba nadobudla právoplatnosť 20. decembra 2022. Predtým však už rok a sedem mesiacov vykonávala všetky povinnosti tohto úradu, ako zastupujúca generálna dozorkyňa.
Chcel by som v tejto chvíli vysloviť moje osobné a naše spoločné poďakovanie i ďalším, ktorí boli ochotní kandidovať vo voľbách generálneho dozorcu, kandidačným zasadnutím predsedníctiev seniorátov a dištriktov boli riadne kandidovaní a ponúkli seba samých, svoj čas, súkromie, sily a doterajšie skúsenosti do služby v tomto úrade. V abecednom poradí, Mariánovi Damankošovi, Petrovi Gärtnerovi a Ivanovi Trepáčovi. Bratia, pozdravujeme vás a vážime si vašu službu cirkvi!
Chcel a chceli by sme poďakovať aj všetkým cirkevným zborom, ktoré počas náročných volebných rokov 2021 a 2022 vykonali voľby bez zbytočných vzdorujúcich gest, v prospech nášho spoločného napredovania. Z tohto miesta milé cirkevné zbory a voličov pozdravujeme. Úprimne ďakujeme!
▪
Prv, ako budeme počuť slávnostný sľub sestry generálnej dozorkyne Renáty Vinczeovej, vnútorne sa stíšme a dajme sa osloviť Božím Slovom, ktoré hovorí o tajomstve pravej služby. Odznela k nám druhá polovica 40. žalmu. Tie slová neboli vybraté náhodne. Vlastne som ich vôbec nevyberal. Vybral ich predo mnou, pre podobnú príležitosť, niekto iný. Ten niekto iný bola prvá ordinovaná žena v našej cirkvi, mladá kaplánka Darina Bancíková. Tá na tento text kázala pri svojej ordinácii dňa 15. júla 1951 v Tisovci, pred 72 rokmi.
Človeku prejdú po chrbte až zimomriavky pri uvedomení si toho, ako sa niektoré časti tohto žalmu pri Darine Bancíkovej zvláštne začali napĺňať jedenásť rokov po ordinácii, keď bola na jar 1962 zaistená štátnou bezpečnosťou, súdená ako nepriateľ socializmu, väznená a po prepustení pozbavená práv a dôstojnosti. Avšak zároveň vždy predivne Bohom ochraňovaná, vedená a posilňovaná, do konca života plná pokoja a noblesy.
To bola tá silná pointa, kvôli ktorej som po tomto texte siahol aj pri inštalácii prvej ženy v úrade generálneho dozorcu.
Sledujme, čo sa odohráva v 40. žalme a ako to oslovuje teba, milá sestra Renátka a nás všetkých, ktorí stojíme v službe cirkvi, ordinovaných i neordinovaných...
▪
Prvá polovica žalmu – ktorú som nečítal – nám v náznakoch predstaví autora tejto piesne. Nie je to človek, ktorý by – čo sa týka Boha – vyhľadával intímnu meditáciu, pre ktorého by platila postmoderná floskula, že „viera je mojou súkromnou záležitosťou“. Naopak, je to človek, ktorý má s Bohom silnú osobnú skúsenosť a chce sa s ňou verejne podeliť. Je to teda služobník. Je ochotný ísť do akcie, cíti na to Božie povolanie. Je ochotný s radosťou splniť Božiu vôľu. Dva krát zdôrazní, že „zvestoval Božiu spravodlivosť vo veľkom zhromaždení“.
Druhú polovicu žalmu – o tú nám zvlášť pôjde – otvoria slová, ktoré tvoria biblické motto dnešnej inštalácie: „Ty mi, Hospodine, neodoprieš svoje zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia“.
Po nich nasledujú pasáže, pri ktorých sa nám zrazu javí, že žalmista nie je ani tak duchovný hrdina, odhodlaný svedok, akčný a pripravený stáť so svedectvom o Bohu pred veľkými zhromaždeniami. Skôr neborák, utrápený vinami a protivenstvami vlastného života. Počujme, čo hovorí:
„Obkľúčili ma neresti, ktorých počtu niet“ – toto je jeho životný pocit.
„Dostihli ma moje viny, je ich viac ako vlasov na mojej hlave“ – toto je jeho morálne hodnotenie seba samého.
„Odvaha ma opustila“ – toto je tá jeho akčnosť.
Pri pohľade okolo seba sa cíti byť obkolesený tými, ktorí sa tešia sa z jeho nešťastia, predbiehajú sa v posmechu, alebo najradšej by mu priamo siahli na život.
Jedno horšie ako druhé. Tomuto sa hovorí skôr životná mizéria, ako duchovné a morálne hrdinstvo, ktoré ľudia považujú za predpoklad služby. Žalmista to všetko napokon podčiarkne, spočíta a vyzná: „Som úbohý a chudobný“.
▪
Ešte raz: Čo sa to v tomto žalme odohráva? Prečo po ňom siahla Darina Bancíková, táto verná služobníčka, ktorá si všetkých získavala svojim priezračným morálnym profilom, radostnou povahou, prenikavou inteligenciou, a pri ktorej biskup Čobrda i senior Šenšel mali pocit, že nech jej zadajú akúkoľvek komplikovanú úlohu, za pár minút nájde riešenie? Podobne ako ty, Renátka?
V žalme sa odohrávajú tri veci. Tá prvá je paradoxným znakom pravých služobníkov. Pravý služobník pri pohľade na svoj život ako prvé nevidí svoje hrdinstvo, vzdelanie, schopnosti, doterajšie obdivuhodné výkony a všetky plusy, ktoré ho stavajú vysoko nad ostatných. Pravý služobník vidí potemnelú realitu svojho života. Nevidí ju preto, že by sa to akosi patrilo, že by sa silil do povinnej pózy, ktorá patrí k životu veriacich ľudí. Potemnelú realitu vlastného života vidí preto, lebo pravý služobník stojí blízko Bohu. A to ho odzbrojuje. Na pozadí Božej svätosti a dokonalosti sa náš život javí ako niečo maličké, prchavé, pokrivené. Bledne i to, čo by sa dalo hodnotiť ako ľudsky skvelé. Teda žalmista nič nehrá. Zdieľa s nami svoje reálne pocity zoči – voči Bohu.
Tá druhá vec, odohrávajúca sa v Žalme 40. je paralelnou súčasťou tej prvej. Žalmista nereflektuje iba potemnelú realitu svojho života, nevyratúva iba viny a protivenstvá. Nevníma ich izolovane, samé osebe. Ak by to robil, musel by sa zadusiť, zblázniť z pocitu tragiky vlastného života. Pre neho nejestvuje iba on, ľudia a strašná zápletka sveta. Žalmista uvažuje o sebe pred Bohom a vidí predovšetkým Boha. Jeho suverenitu, milosrdenstvo, prevahu, žičlivosť, čistotu. Každé jedno jeho hodnotenie seba a vlastného života je súvzťažné s objavovaním a hodnotením Boha. Ak je žalmista plný pocitov viny, vie, že Boh je svätý. Ak je žalmista ustrašený, vie, že Boh je suverénny. Ak sa žalmista cíti maličký, vie, že Boh je nezmerný.
V týchto prvých dvoch veciach, odohrávajúcich sa v Žalme 40. si žalmista teda uvedomuje pravdu o sebe samom a zároveň stojí v úžase nad tým, že Boh je svätý a dokonalý.
A to tretie? To sa už týka samotnej služby. Žalmista dozrieva k poznaniu, že služba nie je jeho vlastný produkt. Tajomstvo pravej služby spočíva v uvoľnení priestoru Bohu v nás, ktorý je inak zatarasený. Čím? „Našou vlastnou prirodzenosťou“, odpovedali by jednoducho otcovia reformátori. Napríklad našim veľkým, hrdým, presadzujúcim sa „ja“. Vedomím našej vlastnej kvality, dôležitosti, výnimočnosti. Snahou etablovať svoje meno, zapísať sa do dejín.
„Hospodin je veľký!“ vyzná žalmista a my veríme každému jednému písmenku v tomto jeho objave a vyznaní. „Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa. Bože môj, nemeškaj“ – to je pozývajúca veta, ktorá akoby odvaľovala veľký balvan, aby mohlo začať prúdiť Božie požehnanie cez službu služobníka.
▪
A tu sa už načahujeme z priestoru, vyznačeného Žalmom 40. a dotýkame sa nastávajúcej stredy a začiatku pôstneho obdobia. Dotýkame sa tajomstva najväčšej služby, aká kedy bola vykonaná v mene Boha a pre ľudí – tajomstva služby nášho Pána Ježiša Krista a nezmerného požehnania, ktoré nám cez ňu bolo darované.
V liturgii sme počuli úryvok z 22. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša. Lukáš nám približuje podobu a charakter Ježišovej služby v modelovej podobe. Priblíži nám dokonalého služobníka, Ježiša, modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, hodiny a minúty pre zatknutím. Počujeme slová „padol“, „padol na kolená“, „cítil smrteľnú úzkosť“, „pot, ako kropaje krvi stekajú na zem“. Vidíme anjela, ktorý prichádza Ježiša posilňovať v jeho úzkosti.
Nemáme pred očami suveréna, populistického hrdinu, ktorý skáče z nástrešia chrámu, lebo sa mu nič nemôže stať. Máme pred sebou človeka v tom najnižšom bode jeho existencie. Zbaveného nárokov na seba, opľutého a dourážaného, popierajúceho seba a prijímajúceho smrť, aby tým uvoľnil niečo, čo je absolútne – oceán Božej lásky, ktorá sa z kríža vyleje pre záchranu všetkých ľudí všetkých čias z moci smrti a ničoty, ktorá nad nimi vládne.
▪
Milá sestra Renátka, toto všetko, čo sa týka pravej služby, nespomínam pre to, aby som teba postavil na ostro sledované miesto, položil na teba všetky nároky pravej služby a na nás ostatných zabudol, akoby sme boli výnimky a akoby na nás tieto nároky neplatili.
Tajomstvo skutočnej služby Bohu sa týka každého z nás, iba podoba služby sa mení. O tomto tajomstve ako kresťania uvažujeme každý deň. Každý deň sa s ním konfrontujeme. Chceme sa o ňom viac dozvedieť, snažíme sa ho lepšie uchopiť, autentickejšie prežiť, viac mu prispôsobiť svoje myslenie a charakter. Cítime sa byť s tebou v tomto spojení. Túžime, aby tento deň bol oslavou služby Bohu nás všetkých – jednej jedinej služby ordinovaných i neordinovaných.
Službu nespomínam ani ako nejaký nový objav, o ktorom by si mala byť informovaná. Pred troma rokmi, keď som Ťa na tomto mieste po covidovom oneskorení uvádzal do úradu dištriktuálnej dozorkyne Západného dištriktu, som okrem iného povedal: „Neskladáme na teba ruky unáhlene. Nie si žiadny nováčik, ktorý sa zrazu objavil, natíska sa do pozornosti a rád by sa niečím významným zapísal. Na svoje terajšie miesto si veľmi spontánne, prirodzene a bez politicky motivovaného snaženia dorástla v mnohoročnej službe cirkvi, ako osvedčená pracovníčka na iných miestach a v iných úradoch. Už pred dvadsiatimi rokmi si sa stala zborovou dozorkyňou, potom seniorálnou presbyterkou, zástupkyňou seniorálneho dozorcu, seniorálnou dozorkyňou, zástupkyňou dištriktuálneho dozorcu a napokon dištriktuálnou dozorkyňou. Máš už za sebou dlhšiu, poctivú a osvedčenú cestu služby.
Pravdy o pravej službe spomínam preto, lebo sám viem, a vieme to mnohí, že život máva svoju vlastnú surovú logiku. Ženie nás, neberie ohľady a dokáže spôsobiť, že zabúdame na veľké a dôležité pointy svojej viery, života a služby. Niektoré veci preto treba pripomínať tak, akoby sme o nich počuli prvý krát. Treba sa v nich navzájom posilňovať a povzbudzovať.
Ako je to teda? Žalmista hovorí: „Ty mi, Hospodine, neodoprieš zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia“. Takýmto pokorným vyznaním tento skutočný služobník, aktívny a charizmatický človek, ustupuje do úzadia, zmenšuje sa a vytráca. Robí priestor Bohu. Pozýva Ho, aby On bol ten veľký a konajúci. Očakáva na Neho. Je si istý Jeho konaním, lebo Boh je milostivý a verný.
Dnes, vo veľký deň, oslavujúci službu, je pred teba, milá sestra generálna dozorkyňa a pred každého z nás postavená zvláštna pravda, že pravú službu Bohu nekonáme z vrcholu vlastných kvalít a predností. Pravá služba nie je náš vlastný produkt, aj keď v službe túžime odovzdať to najlepšie zo seba a zo svojich schopností. Ona je prejavom Božej vernosti a zmilovania nad nami a pri nás. Nemáme ju teda celkom v rukách. Iba v dôvere stojíme, prosíme a pozývame Boha. Očakávame na Neho, tak, ako to robil žalmista.
Toto duchovné poznanie a postoj Ti kladieme na srdce a sami si ho berieme k srdcu. Ty, milá sestra Renátka, tomuto ako kresťan veľmi dobre rozumieš.
Chceme tu byť s tebou spojení a chceme byť spojení navzájom. Prosíme, aby sa toto tajomstvo pravej služby napĺňalo pri tebe, v novom úrade, ktorého sa oficiálne ujmeš. A my všetci aby sme mohli byť toho zúčastnenými, radostnými svedkami.
Prijmi, prosím, tieto úprimne vyslovené slová.
Amen.
Kazateľom bol brat generálny biskup Ivan Eľko, ktorého kázeň si môžete prečítať tu:
---------------------------------------------------------------------------------------------
V mene Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého. Amen.
Vážené zhromaždenie, povstaňte prosím a vypočujte si Božie Slovo, ktoré v tejto chvíli bude znieť zo Žalmu 40.
„Ty mi, Hospodine, neodoprieš svoje zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia. Lebo obkľúčili ma neresti, ktorým počtu niet, dostihli ma moje viny, takže ich ani prezrieť nemôžem, viac ich je ako vlasov na mojej hlave, aj odvaha ma opustila. Ty ráč ma vyslobodiť, Hospodine, ó Hospodine, ponáhľaj sa mi na pomoc! Nech sa spolu hanbia a pýria tí, čo mi siahajú na život, aby ho vyhladili; nech s hanbou odtiahnu tí, čo sa tešia môjmu nešťastiu. Nech stŕpnu od svojej hanby tí, ktorí mi vravia: Aha, aha! Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú! A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech hovoria vždy: Hospodin je veľký! Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa. Ty si môj pomocník a vysloboditeľ, Bože môj, nemeškaj!“ Žalm 40, 12 – 18
Amen. To sú slová Písma Svätého.
Vážení bratia biskupi a emeritní biskupi, bratia dištriktuálny dozorca a bývalí dozorcovia, vážení predstavitelia partnerských a sesterských cirkví v zahraničí a domáci ekumenickí hostia,
vážené predsedníctva seniorátov, predstavitelia rozličných oblastí života a služby Evanjelickej cirkvi, vzácni oficiálni hostia, vážení zhromaždení členovia Evanjelickej cirkvi, ale predovšetkým Ty, vážená a milá sestra generálna dozorkyňa Renáta Vinczeová a Tvoji drahí, členovia Tvojej rodiny, dnešný deň je pre našu cirkev veľmi radostným a vzácnym dňom. Vychutnajme si ho! Nech nás všetkých občerství a povzbudí na ďalšiu cestu.
Stojíme okolo našej vzácnej sestry Renáty Vinczeovej, aby sme ju slávnostne uviedli do úradu generálnej dozorkyne Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Ako prvú ženu v tomto úrade v dejinách našej cirkvi.
Pripomínam, že sestra Renáta Vinczeová bola do tohto úradu zvolená v druhom kole volieb. Jej voľba nadobudla právoplatnosť 20. decembra 2022. Predtým však už rok a sedem mesiacov vykonávala všetky povinnosti tohto úradu, ako zastupujúca generálna dozorkyňa.
Chcel by som v tejto chvíli vysloviť moje osobné a naše spoločné poďakovanie i ďalším, ktorí boli ochotní kandidovať vo voľbách generálneho dozorcu, kandidačným zasadnutím predsedníctiev seniorátov a dištriktov boli riadne kandidovaní a ponúkli seba samých, svoj čas, súkromie, sily a doterajšie skúsenosti do služby v tomto úrade. V abecednom poradí, Mariánovi Damankošovi, Petrovi Gärtnerovi a Ivanovi Trepáčovi. Bratia, pozdravujeme vás a vážime si vašu službu cirkvi!
Chcel a chceli by sme poďakovať aj všetkým cirkevným zborom, ktoré počas náročných volebných rokov 2021 a 2022 vykonali voľby bez zbytočných vzdorujúcich gest, v prospech nášho spoločného napredovania. Z tohto miesta milé cirkevné zbory a voličov pozdravujeme. Úprimne ďakujeme!
▪
Prv, ako budeme počuť slávnostný sľub sestry generálnej dozorkyne Renáty Vinczeovej, vnútorne sa stíšme a dajme sa osloviť Božím Slovom, ktoré hovorí o tajomstve pravej služby. Odznela k nám druhá polovica 40. žalmu. Tie slová neboli vybraté náhodne. Vlastne som ich vôbec nevyberal. Vybral ich predo mnou, pre podobnú príležitosť, niekto iný. Ten niekto iný bola prvá ordinovaná žena v našej cirkvi, mladá kaplánka Darina Bancíková. Tá na tento text kázala pri svojej ordinácii dňa 15. júla 1951 v Tisovci, pred 72 rokmi.
Človeku prejdú po chrbte až zimomriavky pri uvedomení si toho, ako sa niektoré časti tohto žalmu pri Darine Bancíkovej zvláštne začali napĺňať jedenásť rokov po ordinácii, keď bola na jar 1962 zaistená štátnou bezpečnosťou, súdená ako nepriateľ socializmu, väznená a po prepustení pozbavená práv a dôstojnosti. Avšak zároveň vždy predivne Bohom ochraňovaná, vedená a posilňovaná, do konca života plná pokoja a noblesy.
To bola tá silná pointa, kvôli ktorej som po tomto texte siahol aj pri inštalácii prvej ženy v úrade generálneho dozorcu.
Sledujme, čo sa odohráva v 40. žalme a ako to oslovuje teba, milá sestra Renátka a nás všetkých, ktorí stojíme v službe cirkvi, ordinovaných i neordinovaných...
▪
Prvá polovica žalmu – ktorú som nečítal – nám v náznakoch predstaví autora tejto piesne. Nie je to človek, ktorý by – čo sa týka Boha – vyhľadával intímnu meditáciu, pre ktorého by platila postmoderná floskula, že „viera je mojou súkromnou záležitosťou“. Naopak, je to človek, ktorý má s Bohom silnú osobnú skúsenosť a chce sa s ňou verejne podeliť. Je to teda služobník. Je ochotný ísť do akcie, cíti na to Božie povolanie. Je ochotný s radosťou splniť Božiu vôľu. Dva krát zdôrazní, že „zvestoval Božiu spravodlivosť vo veľkom zhromaždení“.
Druhú polovicu žalmu – o tú nám zvlášť pôjde – otvoria slová, ktoré tvoria biblické motto dnešnej inštalácie: „Ty mi, Hospodine, neodoprieš svoje zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia“.
Po nich nasledujú pasáže, pri ktorých sa nám zrazu javí, že žalmista nie je ani tak duchovný hrdina, odhodlaný svedok, akčný a pripravený stáť so svedectvom o Bohu pred veľkými zhromaždeniami. Skôr neborák, utrápený vinami a protivenstvami vlastného života. Počujme, čo hovorí:
„Obkľúčili ma neresti, ktorých počtu niet“ – toto je jeho životný pocit.
„Dostihli ma moje viny, je ich viac ako vlasov na mojej hlave“ – toto je jeho morálne hodnotenie seba samého.
„Odvaha ma opustila“ – toto je tá jeho akčnosť.
Pri pohľade okolo seba sa cíti byť obkolesený tými, ktorí sa tešia sa z jeho nešťastia, predbiehajú sa v posmechu, alebo najradšej by mu priamo siahli na život.
Jedno horšie ako druhé. Tomuto sa hovorí skôr životná mizéria, ako duchovné a morálne hrdinstvo, ktoré ľudia považujú za predpoklad služby. Žalmista to všetko napokon podčiarkne, spočíta a vyzná: „Som úbohý a chudobný“.
▪
Ešte raz: Čo sa to v tomto žalme odohráva? Prečo po ňom siahla Darina Bancíková, táto verná služobníčka, ktorá si všetkých získavala svojim priezračným morálnym profilom, radostnou povahou, prenikavou inteligenciou, a pri ktorej biskup Čobrda i senior Šenšel mali pocit, že nech jej zadajú akúkoľvek komplikovanú úlohu, za pár minút nájde riešenie? Podobne ako ty, Renátka?
V žalme sa odohrávajú tri veci. Tá prvá je paradoxným znakom pravých služobníkov. Pravý služobník pri pohľade na svoj život ako prvé nevidí svoje hrdinstvo, vzdelanie, schopnosti, doterajšie obdivuhodné výkony a všetky plusy, ktoré ho stavajú vysoko nad ostatných. Pravý služobník vidí potemnelú realitu svojho života. Nevidí ju preto, že by sa to akosi patrilo, že by sa silil do povinnej pózy, ktorá patrí k životu veriacich ľudí. Potemnelú realitu vlastného života vidí preto, lebo pravý služobník stojí blízko Bohu. A to ho odzbrojuje. Na pozadí Božej svätosti a dokonalosti sa náš život javí ako niečo maličké, prchavé, pokrivené. Bledne i to, čo by sa dalo hodnotiť ako ľudsky skvelé. Teda žalmista nič nehrá. Zdieľa s nami svoje reálne pocity zoči – voči Bohu.
Tá druhá vec, odohrávajúca sa v Žalme 40. je paralelnou súčasťou tej prvej. Žalmista nereflektuje iba potemnelú realitu svojho života, nevyratúva iba viny a protivenstvá. Nevníma ich izolovane, samé osebe. Ak by to robil, musel by sa zadusiť, zblázniť z pocitu tragiky vlastného života. Pre neho nejestvuje iba on, ľudia a strašná zápletka sveta. Žalmista uvažuje o sebe pred Bohom a vidí predovšetkým Boha. Jeho suverenitu, milosrdenstvo, prevahu, žičlivosť, čistotu. Každé jedno jeho hodnotenie seba a vlastného života je súvzťažné s objavovaním a hodnotením Boha. Ak je žalmista plný pocitov viny, vie, že Boh je svätý. Ak je žalmista ustrašený, vie, že Boh je suverénny. Ak sa žalmista cíti maličký, vie, že Boh je nezmerný.
V týchto prvých dvoch veciach, odohrávajúcich sa v Žalme 40. si žalmista teda uvedomuje pravdu o sebe samom a zároveň stojí v úžase nad tým, že Boh je svätý a dokonalý.
A to tretie? To sa už týka samotnej služby. Žalmista dozrieva k poznaniu, že služba nie je jeho vlastný produkt. Tajomstvo pravej služby spočíva v uvoľnení priestoru Bohu v nás, ktorý je inak zatarasený. Čím? „Našou vlastnou prirodzenosťou“, odpovedali by jednoducho otcovia reformátori. Napríklad našim veľkým, hrdým, presadzujúcim sa „ja“. Vedomím našej vlastnej kvality, dôležitosti, výnimočnosti. Snahou etablovať svoje meno, zapísať sa do dejín.
„Hospodin je veľký!“ vyzná žalmista a my veríme každému jednému písmenku v tomto jeho objave a vyznaní. „Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa. Bože môj, nemeškaj“ – to je pozývajúca veta, ktorá akoby odvaľovala veľký balvan, aby mohlo začať prúdiť Božie požehnanie cez službu služobníka.
▪
A tu sa už načahujeme z priestoru, vyznačeného Žalmom 40. a dotýkame sa nastávajúcej stredy a začiatku pôstneho obdobia. Dotýkame sa tajomstva najväčšej služby, aká kedy bola vykonaná v mene Boha a pre ľudí – tajomstva služby nášho Pána Ježiša Krista a nezmerného požehnania, ktoré nám cez ňu bolo darované.
V liturgii sme počuli úryvok z 22. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša. Lukáš nám približuje podobu a charakter Ježišovej služby v modelovej podobe. Priblíži nám dokonalého služobníka, Ježiša, modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, hodiny a minúty pre zatknutím. Počujeme slová „padol“, „padol na kolená“, „cítil smrteľnú úzkosť“, „pot, ako kropaje krvi stekajú na zem“. Vidíme anjela, ktorý prichádza Ježiša posilňovať v jeho úzkosti.
Nemáme pred očami suveréna, populistického hrdinu, ktorý skáče z nástrešia chrámu, lebo sa mu nič nemôže stať. Máme pred sebou človeka v tom najnižšom bode jeho existencie. Zbaveného nárokov na seba, opľutého a dourážaného, popierajúceho seba a prijímajúceho smrť, aby tým uvoľnil niečo, čo je absolútne – oceán Božej lásky, ktorá sa z kríža vyleje pre záchranu všetkých ľudí všetkých čias z moci smrti a ničoty, ktorá nad nimi vládne.
▪
Milá sestra Renátka, toto všetko, čo sa týka pravej služby, nespomínam pre to, aby som teba postavil na ostro sledované miesto, položil na teba všetky nároky pravej služby a na nás ostatných zabudol, akoby sme boli výnimky a akoby na nás tieto nároky neplatili.
Tajomstvo skutočnej služby Bohu sa týka každého z nás, iba podoba služby sa mení. O tomto tajomstve ako kresťania uvažujeme každý deň. Každý deň sa s ním konfrontujeme. Chceme sa o ňom viac dozvedieť, snažíme sa ho lepšie uchopiť, autentickejšie prežiť, viac mu prispôsobiť svoje myslenie a charakter. Cítime sa byť s tebou v tomto spojení. Túžime, aby tento deň bol oslavou služby Bohu nás všetkých – jednej jedinej služby ordinovaných i neordinovaných.
Službu nespomínam ani ako nejaký nový objav, o ktorom by si mala byť informovaná. Pred troma rokmi, keď som Ťa na tomto mieste po covidovom oneskorení uvádzal do úradu dištriktuálnej dozorkyne Západného dištriktu, som okrem iného povedal: „Neskladáme na teba ruky unáhlene. Nie si žiadny nováčik, ktorý sa zrazu objavil, natíska sa do pozornosti a rád by sa niečím významným zapísal. Na svoje terajšie miesto si veľmi spontánne, prirodzene a bez politicky motivovaného snaženia dorástla v mnohoročnej službe cirkvi, ako osvedčená pracovníčka na iných miestach a v iných úradoch. Už pred dvadsiatimi rokmi si sa stala zborovou dozorkyňou, potom seniorálnou presbyterkou, zástupkyňou seniorálneho dozorcu, seniorálnou dozorkyňou, zástupkyňou dištriktuálneho dozorcu a napokon dištriktuálnou dozorkyňou. Máš už za sebou dlhšiu, poctivú a osvedčenú cestu služby.
Pravdy o pravej službe spomínam preto, lebo sám viem, a vieme to mnohí, že život máva svoju vlastnú surovú logiku. Ženie nás, neberie ohľady a dokáže spôsobiť, že zabúdame na veľké a dôležité pointy svojej viery, života a služby. Niektoré veci preto treba pripomínať tak, akoby sme o nich počuli prvý krát. Treba sa v nich navzájom posilňovať a povzbudzovať.
Ako je to teda? Žalmista hovorí: „Ty mi, Hospodine, neodoprieš zľutovanie, Tvoja milosť a vernosť vždy ma ochránia“. Takýmto pokorným vyznaním tento skutočný služobník, aktívny a charizmatický človek, ustupuje do úzadia, zmenšuje sa a vytráca. Robí priestor Bohu. Pozýva Ho, aby On bol ten veľký a konajúci. Očakáva na Neho. Je si istý Jeho konaním, lebo Boh je milostivý a verný.
Dnes, vo veľký deň, oslavujúci službu, je pred teba, milá sestra generálna dozorkyňa a pred každého z nás postavená zvláštna pravda, že pravú službu Bohu nekonáme z vrcholu vlastných kvalít a predností. Pravá služba nie je náš vlastný produkt, aj keď v službe túžime odovzdať to najlepšie zo seba a zo svojich schopností. Ona je prejavom Božej vernosti a zmilovania nad nami a pri nás. Nemáme ju teda celkom v rukách. Iba v dôvere stojíme, prosíme a pozývame Boha. Očakávame na Neho, tak, ako to robil žalmista.
Toto duchovné poznanie a postoj Ti kladieme na srdce a sami si ho berieme k srdcu. Ty, milá sestra Renátka, tomuto ako kresťan veľmi dobre rozumieš.
Chceme tu byť s tebou spojení a chceme byť spojení navzájom. Prosíme, aby sa toto tajomstvo pravej služby napĺňalo pri tebe, v novom úrade, ktorého sa oficiálne ujmeš. A my všetci aby sme mohli byť toho zúčastnenými, radostnými svedkami.
Prijmi, prosím, tieto úprimne vyslovené slová.
Amen.
