Pieseň ES 319
Žehnajúce ruky, Pane, rozšír ponad celý svet, kto putuje ešte stále, domov šťastne ho priveď.
Čítanie Božieho slova z Ž 107, 1 - 9
„Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka; a zhromaždil ich z krajín, od východu a západu, od severu aj od mora. Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu; hladní a smädní boli, duša im chradla v tele. Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti, viedol ich rovnou cestou, aby prišli k obývateľnému mestu. Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil.“
Milí bratia a sestry!
Téma 7. nedele po Svätej Trojici znie: „Božie požehnanie zachraňuje.“ Takéto konštatovanie sa nám zdá ako úplná samozrejmosť, no položme si otázku: ako v skutočnosti vnímame požehnanie?
Slová starcov
Kedysi mali slová starých ľudí veľkú váhu. Spoločnosť si ich nielen ctila, ale ich názory boli často smerodajné a rady priam záväzné. Ich hnev bol pre mnohých hrozbou a ich prajnosť výhrou. Preto rodine, osade alebo dedine záležalo na tom, aby ich počínanie schvaľovali. Robiť niečo proti vôli starších znamenalo privodiť na seba ich hnev a to by mohlo spôsobiť mnoho ťažkostí. Naopak, konať niečo s ich súhlasom znamenalo prísľub úspechu.
Požehnanie
Pekným príkladom vyššie povedaného je rodičovské požehnanie. Mladí ľudia si ho od rodičov žiadali vždy, keď mali začať nejakú dôležitú prácu alebo vstupovali do nového obdobia svojho života. Bez neho nebolo radno ani začínať. V chudobných pomeroch často rodičia nemali čo svojim deťom dať, okrem toho jediného – ich požehnania. A pre deti to bolo to najkrajšie a najdôležitejšie, čo mohli od rodičov dostať.
Prázdne slová
Dnes sa ľudia dívajú na požehnávanie iba ako na akési gesto prajnosti. Ak na svadbe starejší nabáda svadobných rodičov, aby dali svojim deťom požehnanie, tí neraz ani nevedia čo majú vlastne robiť a ak rodičovské požehnanie chýba úplne, nevadí, veď je to aj tak len folklórna záležitosť. Požehnávanie sa v mysli mnohých spája skôr s kostolom, kde to farár robí rutinne, veď je to súčasť bohoslužby.
Božie požehnanie
Dnes si svet už len veľmi málo uvedomuje, aké dôležité je požehnanie. Nie je to len gesto prajnosti, ako keď jubilantovi povieme, že mu želáme veľa zdravia. Je to omnoho viac a to aj u človeka, nieto ešte u Hospodina. Ak Hospodin žehná, je to prísľub Jeho prítomnosti a tým pádom aj prejav Jeho lásky a milosti. A kde je Boh, tam sú vytvorené ideálne podmienky pre úspech. Veľmi názorne o tom hovorí 107. žalm.
Štruktúra žalmu
Žalm 107 je výzvou k radosti a oslave Hospodina. Po úvodnom zvolaní: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý,“ nasledujú štyri oddiely, v ktorých je vždy najprv poukázané na ľudí v nejakom druhu utrpenia, potom sa hovorí o tom, že volali k Bohu a napokon sa oznamuje, že Hospodin im pomohol. Tak je mnohorako vyzdvihnutá Božia zachraňujúca moc a žalm končí výzvou, aby ten, kto je múdry, to zachoval a pochopil milostivé skutky Hospodinove.
Prvý oddiel
Dnes sme z tohto žalmu prečítali prvý oddiel, kde je reč o ľude, ktorý putuje. Zmienka o púšti by mohla naznačovať, že sa tu ľuďom pripomína odchod z Egypta, avšak v 3. verši sa hovorí o tom, že ľudia boli zhromaždení od východu i západu, od severu i od mora. To by naznačovalo skôr na odchod z babylonského zajatia. Volali k Hospodinovi a On ich priviedol k mestu – teda k Jeruzalemu - a nasýtil ich dušu. Pritom však nejde len o samotnú cestu. Ľud žil celé desaťročia v zajatí, odlúčený od domova. Preto bol hladný a smädný, preto ich duša chradla. Jeruzalem bol v troskách a náboženský život nefungoval, preto ani po návrate nenašli obývateľné mesto. Hospodinov skutok záchrany tak nespočíval iba v tom, že Izraelci po prepustení šťastne doputovali domov. Spočíva jednak v tom, že vôbec zajatie pominulo (vykúpil ich z moci protivníkov),, potom v tom, že sa všetci vrátili domov (zhromaždil ich) a napokon spôsobil, že sa podarilo mesto znova vybudovať a obnoviť aj chrám a náboženský život (prišli k obývateľnému mestu).
Svedectvá o Božom požehnaní
Ani odchod Izraelcov z Egypta, ani ich návrat zo zajatia však nie sú jedinými svedectvami o tom, že Božie požehnanie zachraňuje. Stopy Božieho požehnania vidíme takmer na každej stránke Biblie. Veď Hospodin žehnal Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Józuovi, Samuelovi či Dávidovi, On žehnal prorokom, apoštolom i prvej cirkvi. Všetko, čo dobré sa dialo a deje vo svete, deje sa vďaka Božiemu požehnaniu. Preto je veľmi dôležité, aby Hospodin žehnal svetu i cirkvi.
Naše požehnanie
Aj my však máme žehnať ľuďom či svetu. Pán Ježiš aj nám zveruje túto moc a Písmo nás k tomu nabáda napríklad v 1Pt 3, 9: „žehnajte, lebo na to ste povolaní.“ Žehnať však nemožno bez viery a lásky. Musíme mať na pamäti, že naše požehnanie nie je aktom našej moci či našej pomoci. Nie sme „kúzelníci,“ ktorí svojim požehnaním premenia zlé veci na dobré. Sme a zostávame Božími deťmi, ktoré ľuďom sprostredkujú požehnanie od ich Otca. Preto v našom požehnaní nehovoríme :žehnám ťa .. budem s tebou ..“ ale – tak ako kňaz v chráme - „nech ťa Boh žehná, nech je On s tebou ...“ Naše žehnanie je privolávaním Božieho požehnania na daného človeka, preto musí byť aj v súlade s Božou vôľou. Inak povedané, máme žehnať len tomu, čomu by žehnal aj nebeský Otec.
Dnešný svet, dnešná cirkev i dnešný človek potrebuje požehnanie. Preto vyprosujme požehnanie od Pána Boha a sami žehnajme bratom a sestrám.
Modlitba
Pane Bože, Ty si našim predkom žehnal a tak ich previedol často veľmi kľukatými cestami ich neľahkého života. Vieme, že Tvoje požehnanie zachraňuje a preto Ťa aj my prosíme, žehnaj nám, žehnaj našim rodinám, bratom a sestrám, cirkvi i národu. Kiež Tvoja milosť na nás spočinie a my sme na našich cestách a v našom konaní naplnení Tvojim Duchom, prikrytí Tvojou láskou a chránení Tvojou milosťou. Učiň tak pre zásluhy svojho Syna, Ježiša Krista. Amen.
Pieseň ES 222
Kráľ večný, nás požehnaj, požehnaním svojím a všetko dobré nám daj, vyznávačom Tvojim, naďalej ráč zachovať nás vo svojej milosti, a potom k sebe prijať do večnej radosti.
Žehnajúce ruky, Pane, rozšír ponad celý svet, kto putuje ešte stále, domov šťastne ho priveď.
Čítanie Božieho slova z Ž 107, 1 - 9
„Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka; a zhromaždil ich z krajín, od východu a západu, od severu aj od mora. Blúdili púšťou, po samote, nenašli cestu k obývateľnému mestu; hladní a smädní boli, duša im chradla v tele. Vo svojom súžení volali k Hospodinovi a On ich vytrhol z ich úzkosti, viedol ich rovnou cestou, aby prišli k obývateľnému mestu. Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch, že dušu smädnú ukojil a hladnú dušu dobrým nasýtil.“
Milí bratia a sestry!
Téma 7. nedele po Svätej Trojici znie: „Božie požehnanie zachraňuje.“ Takéto konštatovanie sa nám zdá ako úplná samozrejmosť, no položme si otázku: ako v skutočnosti vnímame požehnanie?
Slová starcov
Kedysi mali slová starých ľudí veľkú váhu. Spoločnosť si ich nielen ctila, ale ich názory boli často smerodajné a rady priam záväzné. Ich hnev bol pre mnohých hrozbou a ich prajnosť výhrou. Preto rodine, osade alebo dedine záležalo na tom, aby ich počínanie schvaľovali. Robiť niečo proti vôli starších znamenalo privodiť na seba ich hnev a to by mohlo spôsobiť mnoho ťažkostí. Naopak, konať niečo s ich súhlasom znamenalo prísľub úspechu.
Požehnanie
Pekným príkladom vyššie povedaného je rodičovské požehnanie. Mladí ľudia si ho od rodičov žiadali vždy, keď mali začať nejakú dôležitú prácu alebo vstupovali do nového obdobia svojho života. Bez neho nebolo radno ani začínať. V chudobných pomeroch často rodičia nemali čo svojim deťom dať, okrem toho jediného – ich požehnania. A pre deti to bolo to najkrajšie a najdôležitejšie, čo mohli od rodičov dostať.
Prázdne slová
Dnes sa ľudia dívajú na požehnávanie iba ako na akési gesto prajnosti. Ak na svadbe starejší nabáda svadobných rodičov, aby dali svojim deťom požehnanie, tí neraz ani nevedia čo majú vlastne robiť a ak rodičovské požehnanie chýba úplne, nevadí, veď je to aj tak len folklórna záležitosť. Požehnávanie sa v mysli mnohých spája skôr s kostolom, kde to farár robí rutinne, veď je to súčasť bohoslužby.
Božie požehnanie
Dnes si svet už len veľmi málo uvedomuje, aké dôležité je požehnanie. Nie je to len gesto prajnosti, ako keď jubilantovi povieme, že mu želáme veľa zdravia. Je to omnoho viac a to aj u človeka, nieto ešte u Hospodina. Ak Hospodin žehná, je to prísľub Jeho prítomnosti a tým pádom aj prejav Jeho lásky a milosti. A kde je Boh, tam sú vytvorené ideálne podmienky pre úspech. Veľmi názorne o tom hovorí 107. žalm.
Štruktúra žalmu
Žalm 107 je výzvou k radosti a oslave Hospodina. Po úvodnom zvolaní: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý,“ nasledujú štyri oddiely, v ktorých je vždy najprv poukázané na ľudí v nejakom druhu utrpenia, potom sa hovorí o tom, že volali k Bohu a napokon sa oznamuje, že Hospodin im pomohol. Tak je mnohorako vyzdvihnutá Božia zachraňujúca moc a žalm končí výzvou, aby ten, kto je múdry, to zachoval a pochopil milostivé skutky Hospodinove.
Prvý oddiel
Dnes sme z tohto žalmu prečítali prvý oddiel, kde je reč o ľude, ktorý putuje. Zmienka o púšti by mohla naznačovať, že sa tu ľuďom pripomína odchod z Egypta, avšak v 3. verši sa hovorí o tom, že ľudia boli zhromaždení od východu i západu, od severu i od mora. To by naznačovalo skôr na odchod z babylonského zajatia. Volali k Hospodinovi a On ich priviedol k mestu – teda k Jeruzalemu - a nasýtil ich dušu. Pritom však nejde len o samotnú cestu. Ľud žil celé desaťročia v zajatí, odlúčený od domova. Preto bol hladný a smädný, preto ich duša chradla. Jeruzalem bol v troskách a náboženský život nefungoval, preto ani po návrate nenašli obývateľné mesto. Hospodinov skutok záchrany tak nespočíval iba v tom, že Izraelci po prepustení šťastne doputovali domov. Spočíva jednak v tom, že vôbec zajatie pominulo (vykúpil ich z moci protivníkov),, potom v tom, že sa všetci vrátili domov (zhromaždil ich) a napokon spôsobil, že sa podarilo mesto znova vybudovať a obnoviť aj chrám a náboženský život (prišli k obývateľnému mestu).
Svedectvá o Božom požehnaní
Ani odchod Izraelcov z Egypta, ani ich návrat zo zajatia však nie sú jedinými svedectvami o tom, že Božie požehnanie zachraňuje. Stopy Božieho požehnania vidíme takmer na každej stránke Biblie. Veď Hospodin žehnal Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Józuovi, Samuelovi či Dávidovi, On žehnal prorokom, apoštolom i prvej cirkvi. Všetko, čo dobré sa dialo a deje vo svete, deje sa vďaka Božiemu požehnaniu. Preto je veľmi dôležité, aby Hospodin žehnal svetu i cirkvi.
Naše požehnanie
Aj my však máme žehnať ľuďom či svetu. Pán Ježiš aj nám zveruje túto moc a Písmo nás k tomu nabáda napríklad v 1Pt 3, 9: „žehnajte, lebo na to ste povolaní.“ Žehnať však nemožno bez viery a lásky. Musíme mať na pamäti, že naše požehnanie nie je aktom našej moci či našej pomoci. Nie sme „kúzelníci,“ ktorí svojim požehnaním premenia zlé veci na dobré. Sme a zostávame Božími deťmi, ktoré ľuďom sprostredkujú požehnanie od ich Otca. Preto v našom požehnaní nehovoríme :žehnám ťa .. budem s tebou ..“ ale – tak ako kňaz v chráme - „nech ťa Boh žehná, nech je On s tebou ...“ Naše žehnanie je privolávaním Božieho požehnania na daného človeka, preto musí byť aj v súlade s Božou vôľou. Inak povedané, máme žehnať len tomu, čomu by žehnal aj nebeský Otec.
Dnešný svet, dnešná cirkev i dnešný človek potrebuje požehnanie. Preto vyprosujme požehnanie od Pána Boha a sami žehnajme bratom a sestrám.
Modlitba
Pane Bože, Ty si našim predkom žehnal a tak ich previedol často veľmi kľukatými cestami ich neľahkého života. Vieme, že Tvoje požehnanie zachraňuje a preto Ťa aj my prosíme, žehnaj nám, žehnaj našim rodinám, bratom a sestrám, cirkvi i národu. Kiež Tvoja milosť na nás spočinie a my sme na našich cestách a v našom konaní naplnení Tvojim Duchom, prikrytí Tvojou láskou a chránení Tvojou milosťou. Učiň tak pre zásluhy svojho Syna, Ježiša Krista. Amen.
Pieseň ES 222
Kráľ večný, nás požehnaj, požehnaním svojím a všetko dobré nám daj, vyznávačom Tvojim, naďalej ráč zachovať nás vo svojej milosti, a potom k sebe prijať do večnej radosti.