Prvé evanjelické cirkevné zbory na území dnešného Slovenska začali vznikať v dvadsiatych rokoch 16. storočia, práve pred päťsto rokmi. Od počiatku sa snažili nezostať osamotené, ale vytvoriť zväzok s evanjelickými susedmi. Bolo tým chránené a posilňované ich nové vieroučné a liturgické smerovanie. Prinášalo to pomoc a solidaritu v prenasledovaní. Regionálne zoskupenia cirkevných zborov, prezývané tiež kontuberniá, bratstvá, či senioráty, si vytvárali svoje vlastné vyznania viery odvodené od Augsburského vyznania, a tiež pravidlá, podľa ktorých spravovali svoje vlastné veci.
Na Žilinskej synode v roku 1610 vznikla na území dnešného západného a stredného Slovenska jedna organizácia Evanjelickej cirkvi. Na synode sa zúčastnili reprezentanti cirkevných zborov a seniorátov. Založili tri superintendencie (pomenovanie „biskup“, „biskupstvo“ nebolo dovolené používať, používalo sa pomenovanie „superintendent“ a „superintendencia“ – predchodkyňa neskorších dištriktov) a zvolili troch superintendentov. Ďalší dvaja „dozorcovia“ (vlastne tiež biskupi), boli zvolení pre nemecky a maďarsky hovoriacich evanjelikov. Vo zvyšnej časti dnešného Slovenska sa toto isté stalo v roku 1614 na Spišskopodhradskej synode. Tá zvolila dvoch superintendentov pre dve superintendencie. Tým bolo zavŕšené územné, právne a organizačné odčlenenie sa evanjelickej cirkvi od cirkvi rímskokatolíckej. Novosformovaná evanjelická cirkev žila v cirkevných zboroch, seniorátoch a superintendenciách.
V priebehu piatich storočí sa na území Slovenska udiali dramatické udalosti: boli tu turecké vojny, konfesionálne prenasledovanie, protihabsburské povstania, osvietenské reformy, tlak na národnostnú asimiláciu, vysťahovalecké vlny, dve svetové vojny, rozpad monarchie a vznik nových štátov, fašizmus, komunizmus, moderná doba. Všetko toto sa intenzívne dotklo i prostredia našej cirkvi. V dôsledku udalostí vznikali a zanikali zbory, senioráty a superintendencie. Mapa cirkvi bola niekoľko krát prekreslená. Častokrát neprirodzene, mocenským zásahom, z politických dôvodov.
Niekto by povedal: No, čo je už len na tom, že zanikne jeden seniorát a vznikne iný? Musíme si uvedomiť, že seniorát, to je omnoho viac, ako iba geografické územie s cirkevnými zbormi, ktoré niekto administratívne spravuje. Staré senioráty mali spoločný historický, vyznavačský i trpiteľský príbeh. Spájala ich geografická, mentálna a nárečová príbuznosť, spomienka na veľké, formatívne udalosti, či na osobnosti, ktoré v senioráte pôsobili. Seniorát často predstavoval silu, pred ktorou mala rešpekt i svetská moc.
Buďme konkrétni: po protireformačnej vlne na konci 17. a na začiatku 18. storočia, v ktorej zanikli prastaré senioráty, predovšetkým Brančsko-plavecký, Čachtický a Hlohovecký a po päťdesiat rokov trvajúcom zániku mnohých cirkevných zborov, resp. po ich prechode do poloilegality, vznikol po vydaní Tolerančného patentu(1781) na území Nitrianskej stolice nový – Nitriansky seniorát (1783). Siahal od Holíča a Skalice na západe, až po Nové Sady a Svätoplukovo (Šalgov) na juhovýchode. Mal štyri časti: na Záhorí, v oblasti myjavských a staroturanských kopaníc, v povodí Váhu a v povodí Nitry. Bol to logický útvar. Evanjelici v ňom si boli mentálne blízki. Neraz sa aj sťahovali v rámci svojej stolice, resp. seniorátu, a takto ho prepájali i príbuzensky. Mali za sebou približne ten istý príbeh: zbory vznikli a boli plne zriadené (kostol, fara, škola) v druhej polovici 16. storočia. Na začiatku 18. storočia im boli kostoly odobraté (po r. 1730). Na pol storočia zbory organizačne zanikli, združovali sa okolo artikulárnych kostolov (Prietrž a Nitrianska Streda). Po Tolerančnom patente si všetky zbory svoje kostoly postavili a posvätili približne v rovnakom čase (okolo r. 1784). Boli zviazané spomienkou na veľké osobnosti a udalosti (protireformačný vzdor, Daniel Krman ml., Jozef Miloslav Hurban, Slovenské povstanie, patentálne zápasy, Milan Rastislav Štefánik, Slovenské národné povstanie).
Niet divu, že komunistická moc v roku 1952 po prvý krát tento silný seniorát začala „reorganizovať“. Vznikli senioráty Myjavský, Považský, Bratislavský a nový Nitriansky. V roku 1964 bol nový Nitriansky seniorát znova reorganizovaný – oddeľovaním sa od severu a spájaním smerom na juh, k Tekovu. Tak vznikol dnešný Dunajsko-nitriansky seniorát. Nezaobišlo sa to bez protestov a frustrácie. Predohrou k tomu bolo postupné uväznenie šiestich farárov, a teda „nutnosť riešiť nepokojnú situáciu“. Opakujeme, nešlo iba o formálnu administratívnu zmenu. Išlo o rozbitie útvaru, v ktorom sa ešte koncentrovali silné odkazy minulosti s odporom voči komunistickému režimu.
Odvtedy prešlo šesť desaťročí. Dunajsko-nitriansky seniorát je dnes našim domovom. Mnohí si iné začlenenie svojho cirkevného zboru ani nevedia predstaviť. Nepamätáme už pohnutú minulosť. Dozvedáme sa o nej iba z kníh. Čas všetko prikrýva milostivým zabudnutím. A stavia pred cirkev nové a nové výzvy a úlohy.
Faktom zostáva, že v dôsledku veľkých historických zmien sa v senioráte stretla pestrá zmes cirkevných zborov: tie včasnoreformačné – zo západu, z historickej Nitrianskej stolice (Nové Sady, Svätoplukovo), z východu, z historického Hontu (celá podsitnianska oblasť), či z juhu, z historického Tekova (napr. Komárno). Zbory kolonistické, ktoré vznikli po 1. sv. vojne (napr. Rastislavice), s tými presídleneckými (celý juh), či novovzniknutými (napr. Nitra). Alebo skombinované z niekoľkých týchto prvkov (napr. Komárno, Nové Zámky, Levice). V čase vzniku seniorátu ste v komunite evanjelikov mohli počuť slovenčinu – tú tvrdú, kopaničiarsku i mäkkú, zo Štiavnických vrchov. Dohovorili by ste sa po maďarsky, nemecky, srbsky, či rumunsky.
Ďakujeme autorovi, zanietenému domácemu cirkevnému historikovi, levickému farárovi a konseniorovi Martinovi Rieckemu, že touto skvelou publikáciou nám predstavuje náš domov – Dunajsko-nitriansky seniorát – či už v širokom historickom kontexte, alebo v tak dôležitej aktualizácii. Nedá sa nepovedať, že publikácia v takejto kvalite a v takomto rozsahu by bola hrdosťou a cenným artefaktom pre každý z našich seniorátov. Dúfame, že sa stane dôležitým a vzácnym čítaním pre mnohých povedomých evanjelikov – príslušníkov Dunajsko-nitrianskeho seniorátu.
Známy evanjelický kazateľ Ulrich Parzany v jednej zo svojich kázní, ktoré pred desaťročím predniesol v Nitre použil prirovnanie, že pre každé auto sú dôležité spätné zrkadlá. Bez pohľadu do nich si nevieme predstaviť bezpečnú cestu vpred. No najdôležitejším zostáva predsa len pohľad dopredu, cez čelné sklo…
Sme vďační za možnosť aj cez túto publikáciu sa obzrieť dozadu. Spomínať, reflektovať skúsenosti našich predkov, dať sa poučiť, zorientovať sa vo včerajšku i dnešku. Vo viere vo víťaznú moc Božieho diela v Ježišovi Kristovi však túžime hľadieť dopredu. Napriek a navzdory všetkému: hľadieť v nádeji! „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu; dať vám budúcnosť a nádej“ (Jeremiáš 29, 11).
Nech vám Pán Ježiš Kristus žehná na ceste dopredu – v živote, v svedectve i službe, milí čitatelia!
Mgr. Ivan Eľko, generálny biskup ECAV na Slovensku