1. Úvod
V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého
2. Pieseň ES 286
3. Odriekanie 10 Božích prikázaní:
Aby sme si všetci spoločne pripomenuli zákon Boží, odriekajme spoločne desať Božích prikázaní:
Ja som Hospodin, tvoj Boh ...
4. Zamyslenie nad Božím slovom (1Pt 1, 24-25)
S úctou si vypočujme slová Písma z 1. listu Petra 1, 24-25:
„Lebo všetko telo je ako tráva, všetka jeho sláva ako kvet trávy: uschla tráva, opršal kvet, ale slovo Pánovo zostáva naveky. A toto je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo ako evanjelium.“
Milí bratia a sestry!
V roku 1980 natočil český režisér Václav Vorlíček 13-dielny rozprávkový seriál s názvom Arabela. Stretli sa v ňom dva svety – ľudský a rozprávkový – a pomocou zázračného plášťa mohli postavy z rozprávkového kráľovstva prichádzať do nášho sveta a naopak, ľudia pomocou neho z tohto sveta mizli a ocitali sa v rozprávke. Takéto plášte však existovali iba tri, aj tie sa počas seriálu postupne ničili, takže nakoniec ostal iba jeden. Ak sa človek hoci aj nedopatrením ocitol v tom druhom svete, nielen že bez plášťa sa nemohol vrátiť, no nemohol s tým svojím svetom ani nijako komunikovať. Tieto dva svety existovali vedľa seba ako úplne neprepojiteľné. Práve táto neprepojiteľnosť vystupuje do popredia aj v závere seriálu, keď sa hlavná postava – princezná Arabela – vydá za človeka, ostane v ľudskom svete a navždy stratí možnosť stretať sa či akokoľvek inak komunikovať so svojou kráľovskou rodinou z rozprávky.
Pripomína nám to niečo? Hoci paralela nášho a rozprávkového sveta je čistou fikciou Václava Vorlíčka, paralela nášho a toho duchovného sveta je skutočná. A funguje presne rovnako. Ak niekto odíde z tejto časnosti do večnosti, už s ním nemôžeme hovoriť ani ho vidieť. To je realita, s ktorou sa stretol už každý z nás. Duchovný, Boží svet existuje akoby v inej dimenzii, za priepasťou nášho vnímania, v čase alebo priestore, kam nedosiahneme, nedovidíme, nedokričíme. A všetko to spôsobil hriech.
Na začiatku dejín to tak nebolo. Na počiatku všetkého človek – Adam a jeho žena Eva hovorili s Pánom Bohom, žili s Ním vo vzájomnom kontakte, Jeho a ich svet sa do istej miery prekrývali, stretali, umožňovali vzájomný kontakt. Keď prišiel hriech a Adam sa musel schovať pred Bohom, bol napokon za trest vyhnaný z raja a tento trest neznamená iba vyhnanie z nejakého zemepisného miesta, ale znamená práve ukončenie onoho vzájomného kontaktu. Raj totiž nie je miesto, kde je krásne, ale je to život, v ktorom je možné stretať Boha. Vo chvíli, keď bol človek odohnaný z Božej blízkosti, keď medzi neho a Boha dopadol hriech, keď sa medzi ním a Bohom rozovrela priepasť, skončil raj. A dva svety začali fungovať bez akejkoľvek možnosti pre človeka vrátiť sa, preklenúť tú priepasť, obnoviť pôvodný stav.
Pokúsme sa popustiť trochu uzdu našej fantázii a predstaviť si, ako by sa ďalej odvíjali dejiny ľudstva, keby Pán Boh zostal na tej „svojej strane priepasti“ bez akéhokoľvek pokusu znova sa spojiť s človekom. Žil by vo svojej sláve a bezstarostnosti – veď Jeho hriech nijako nepoškodil, nevzal mu život, slávu ani moc a tak by sa mohol radovať zo spevu anjelov až na veky. Na druhej strane priepasti by však žil človek bez akýchkoľvek morálnych usmernení, bez akejkoľvek nádeje a vlastne aj bez akéhokoľvek zmyslu života. Načo by tu vlastne ešte bol? Kam by smerovala jeho existencia? Čo by vlastne mal zo života. Možno by sa jeho život podobal divokému životu zvierat. Uplatňoval by vždy a všade svoju vôľu, svoje pudy, svoje záujmy, nehľadel na iných a tak by ľudský život možno stále bol bojom o prežitie rovnako, ako je to v ríši zvierat.
Pán Boh však nenechal veci tak. Napriek tomu, že vyhnal Adama z raja, predsa sa stále znova a znova pokúšal spojiť s ľuďmi. On ako všemohúci Boh mal tú možnosť prekročiť priepasť a prihovoriť sa ľuďom na druhej strane. A robil to. Robil to cez biblických patriarchov, prorokov, sudcov či svojich vyvolených služobníkov. Napokon aj sám v ľudskom tele v osobe Ježiša Krista prišiel, aby povedal všetko čo treba povedať, aby dal možnosť vrátiť sa, aby usmernil ľudí v spôsobe ich života, aby rozsial medzi ľudí morálne hodnoty, aby celému ľudskému bytiu dal zmysel i nádej.
Dnešná nedeľa hovorí o dare Božieho slova a my si vzácnosť tohto slova uvedomíme práve vtedy, keď si premietneme tú bezútešnosť situácie po Adamovom páde, keď si uvedomíme ten veľký kontrast medzi naším a Božím svetom a keď pochopíme, že by sme sami nikdy nemohli nadviazať kontakt s tým „druhým“ svetom, ak by nebolo Božej iniciatívy a slova, ktoré toto Božie konanie, Božiu lásku a Boží záujem o nás potvrdzuje. Božie slovo k nám prichádza ako list z tej „druhej“ strany, ako správa od Boha, ktorý nám po tom všetkom odkazuje, že nás má rád, že Mu chýbame a že chce, aby sme sa vrátili. Božie slovo stojí v kontraste ku všetkému časnému a pominuteľnému, ostáva tu aj keď uschne kvet či odumrie ľudské telo. Tak to zdôrazňuje aj apoštol Peter v dnešných slovách a poukazuje na to, že práve toto vzácne a večné slovo nám bolo zvestované. Sme teda poctení tým, že ho smieme počuť, že prichádza aj k nám, že sa nám v ňom sám Pán neba i zeme prihovára. Nežili sme v časoch prorokov či Ježiša Krista, no vďaka Božiemu slovu smieme aj my počuť to, čo počuli a videli naši predkovia v tých časoch, je nám ohlasované to, čo bolo ohlasované im.
Pristupujme k Božiemu slovu s úctou, ďakujme zaň a spolu s modlitbou ho berme do rúk ako jediný spôsob komunikácie – prepojenia dvoch svetov, ktoré inak prepojiť nemožno. Mnoho ľudí by rado spoznalo ten „iný“ svet, mnoho ľudí tuší, že čosi okrem nás existuje no nevie čo, mnoho ľudí hľadá spôsob či cestu, no nenachádza. My tú možnosť máme. Pán Boh nám vo svojom slove odhaľuje celé dejiny svojho konania, odhaľuje nám pohnútky svojho srdca i mysle, vyznáva nám lásku, potešuje v zármutku, dáva nám prísľuby do budúcnosti. To je jedinečná vec a my, ako prijímatelia toho všetkého sa tiež stávame jedineční – stávame sa Božími deťmi. To je dôvod k radosti a oslave. Nech je teda Božie meno aj nami oslávené v radostných piesňach, no hlavne v plesajúcom srdci. Amen.
Pomodlime sa:
Milosrdný náš nebeský Bože, ďakujeme Ti srdečne za to, že napriek nášmu hriechu sme Ti nezostali ľahostajní. Robíš všetko pre to, aby si sa k nám prihováral, učil nás, vychovával nás, viedol a ukazoval nám smer, ktorým sa v živote uberať. Navyše si poslal svojho Syna na svet, aby nás učil, Teba známym urobil a napokon svojou smrťou nás vykúpil z moci hriechu. Nech je za to všetko Tvoje meno oslávené. Zvelebujeme Ťa radostným a vďačným srdcom a túžime Tvoje meno oslavovať nielen tu v časnosti, ale aj potom raz vo večnosti. Amen.
Teraz spoločne odriekajme modlitbu Pánovu:
Otče náš, ktorý si v nebesiach...
5. Viera všeobecná kresťanská
Napokon spoločne vyznajme vieru v trojjediného Boha slovami Apoštolského vyznania:
Verím v Boha Otca všemohúceho...
6. Pieseň ES 288
7. Záverečné požehnanie
Prijmite požehnanie:
Milosrdenstvo vám a pokoj a láska nech sa rozhojňuje! Amen.