Zomrela sestra farárka Zuzana Kolárovská, r. Sljuková

Životopis Zuzana Kolárovská
Narodila sa 19. februára 1945 v Silbaši vo vtedajšej Juhoslávii rodičom Jurajovi Sljukovi a Márii Sljukovej, rod. Gálickej. Otec Juraj krátko nato zahynul ako partizán v posledných bojoch II. svetovej vojny pri Záhrebe. Mladá vdova musela pracovať a po dokončení zdravotníckeho kurzu pracovala ako pôrodná asistentka v neďalekých Hložanoch. Jej práca si vyžadovala aj nočné zmeny, a preto s výchovou malej Zuzany pomáhali starí rodičia, pri ktorých vychodila i základnú školu.
Po základnej škole išla študovať na Strednú školu technickú v Novom Sade, odbor architektúra, kde zmaturovala v roku 1964. Rok pracovala v Novom Sade ako stavebná projektantka v architektonickom ateliéri. V roku 1965 začala štúdium na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Jeden semester absolvovala aj v Erlangen v Západnom Nemecku. Za evanjelickú farárku bola ordinovaná v Novom Sade 10. januára 1971 ako prvá žena – farárka zo slovenskej evanjelickej cirkvi z Vojvodiny. Celý život nosila v srdci svoju rodnú krajinu a cirkev, voči ktorej cítila istý dlh. Vážila si dôveru a požehnanie, s ktorým ju tamojšia cirkev vyslala do služby, aj keď sa táto služba potom odohrávala na Slovensku.
Do manželstva vstúpila 30. júla 1969 s Pavlom Kolárovským, ktorý v tom čase slúžil ako duchovný správca na teologickom internáte a zároveň vypomáhal v bratislavskom cirkevnom zbore. Po ukončení štúdia sa o zamestnanie neuchádzala, lebo sa im v roku 1971 narodil syn Ondrej.
V roku 1975 sa rodina presťahovala do Bratislavy-Rače, kde sa jej manžel stal zborovým farárom a neskôr profesorom na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Zuzane bol udelený štátny súhlas bez nároku na mzdu s výnimkou na výpomoc manželovi v cirkevnom zbore v Rači a vo fílii v Bernolákove. V roku 1976 sa im narodil druhý syn Peter.
Svojich synov s láskou a starostlivosťou vychovávali, vštepovali im životné zásady a hodnoty a viedli k nepokryteckej kresťanskej viere, za čo sú im obaja vďační.
V rokoch 1985-1990 slúžila ako námestná farárka v cirkevnom zbore Jur pri Bratislave, dnes Svätý Jur, kde zastupovala ThDr. Júliusa Fila počas jeho pracovného pobytu v Ženeve vo Svetovom luteránskom zväze.
Revolučný rok 1989 priniesol nové možnosti pre aktívny duchovný život viery. Keďže jej túžbou bolo po štúdiu teológie vrátiť sa do Vojvodiny a pracovať tam so ženami, čo sa nikdy nenaplnilo, po Nežnej revolúcii sa aktívne zapojila do organizovania práce so ženami v ECAV i v ekuméne. V roku 1989 bola oficiálne poverená Generálnym konventom rozbiehať prácu žien v ECAV. Spoluorganizovala stretávanie žien Veľkej Bratislavy (pravidelne v prvú nedeľu v mesiaci) a bola členkou Výboru pre Svetový deň modlitieb.
Neskôr sa jej aktivita kryštalizovala smerom k diakonii. V roku 1991 bola poverená zakladaním resp. obnovením práce diakonie najprv ako biskupská kaplánka a neskôr pokračovala v práci Evanjelickej diakonie ako riaditeľka do roku 1998.
Jej manžel Pavel zomrel následkom nehody v roku 1994 v Bratislave krátko pred ich 25. výročím svadby. Počas tých spoločne prežitých rokov Zuzana Kolárovská verne stála po boku svojho manžela, aktívne pracovala na duchovnom poli spolu s ním v račianskom cirkevnom zbore. Po jeho smrti slúžila v cirkevnom zbore ešte jeden rok ako zborová kaplánka.
V roku 1995 sa presťahovala so synmi do Modry.
Ako riaditeľka Evanjelickej diakonie stála pri vzniku viacerých zariadení Evanjelickej diakonie ako sú Evanjelická špeciálna škola internátna pre hluchoslepé deti v Červenici, Doškoľovacie stredisko Agapé vo Svätom Jure, Domov dôchodcov v Horných Salibách, v Košeci a v Kšinnej, či Domov detí v Ľubietovej. Pri stavbách a rekonštrukciách týchto zariadení zúročila svoj technický talent a vzdelanie.
V rokoch 1998-2003 pracovala ako vedúca Referátu Zborová diakonia. Veľmi jej záležalo na rozvoji zborových diakonií v cirkevných zboroch. Ťažiskom jej práce boli školenia a kurzy zamerané na opatrovanie ľudí v starobe v domácom prostredí. Z tohto obdobia pochádza i jej publikačná činnosť. Knihu kurzov s názvom Staroba a choroba – umenie chápať a vedieť pomáhať napísala v spolupráci so sestrami diakonisami z Nemecka Marie-Luise Rieger a Barbarou Haug. So sestrou Barbarou Haug takisto vydala metodickú príručku diakonických biblických a historických lekcií s názvom Objaviť diakoniu v Biblii a v dejinách – diakonické lekcie pre učiteľov náboženstva.
V roku 2004 odišla do dôchodku, ale aj naďalej pracovala na čiastočný úväzok v oblasti zborovej diakonie. V rokoch 2004-2005 slúžila aj ako vedúca Modlitebného spoločenstva ECAV.
Zuzana Kolárovská praktizovala diakoniu aj v osobnom živote. Ešte v Rači opatrovala Irenu Nitschingerovú, u ktorej bývala istý čas v podnájme počas teologického štúdia. Doopatrovala aj svoju mamu, ktorá sa po odchode do dôchodku presťahovala na Slovensko. Keď už starostlivosť o jej mamu bola nad jej sily, presťahovali sa v roku 2007 spolu do Galanty do novozriadeného strediska Eden – bytov pre seniorov pri cirkevnom zbore Galanta. V zariadení Samaritán potom doopatrovali aj jej mamičku.
Naďalej v rámci možností žila aktívnym duchovným životom plnom služby, pričom sa dotkla životov mnohých ľudí. Hoci bola ordinovaná kazateľka Božieho Slova, jej hlavným životným poslaním v zrelom veku sa stala diakonia. Jej vášňou a túžbou bolo, aby cirkev Slova nebola iba cirkvou slov, ale aby Božie Slovo bolo pretavené do praktickej služby kresťanov svojim blížnym.
Od roku 2019 sa na nej pomaly začali prejavovať známky začínajúcej choroby. Obdobie pandémie celú situáciu len zhoršilo. Po dvojnásobnom prekonaní Covid-19 stratila najprv schopnosť sa o seba samostatne starať a neskôr už bola celkom odkázaná na starostlivosť v Centre sociálnych služieb Samaritán. Svoju životnú púť dokončila tam, kde predtým sama vypomáhala – v poskytovaní duchovnej podpory starčekom a starenkám. Zomrela 9. júna 2022 vo večerných hodinách v Galante.
Všetkým pracovníkom CSS Samaritán i zariadenia Simeon ako i cirkevnému zboru Galanta patrí naša vďaka za starostlivosť a pomoc, ľudský prístup a ústretovosť najmä v posledných ťažkých dvoch rokoch jej života.
 ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------