Slovenka; 29/2010; 20/07/2010; s. 70 - 71; ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
MILAN RASTISLAV NEBOL V RODINE ŠTEFÁNIKOVCOV JEDINÝM TRAGICKÝM HRDINOM
Zo Štefánikovho života sa najčastejšie spomína posledných päť rokov pred tragickým koncom v máji 1919 - jeho účinkovanie v československom zahraničnom odboji a priebeh jeho posledného letu z talianskeho letiska v Udine do Bratislavy. Stotridsiate výročie narodenia je dobrou príležitosťou pripomenúť si, z akej rodiny pochádzal, aký bol študent, astronóm, mladý muž. Bol to citlivý, jemný gavalier, dievčatá i ženy ho túžili ochraňovať.
Výnimočný mladý muž Milan Rastislav Štefánik sa nevynoril zrazu zo šedivej priemernosti -odvahu, obetavosť i martýrstvo mal vo svojom rodokmeni. Jeho starý otec z matkinej strany Samuel Jurenka bol odvážnym kapitánom hurbanovských dobrovoľníkov. A dvaja bratia starej mamy z otcovej strany položili v revolučných rokoch život za obranu slovenského národa: bol to Vilko Šulek, ktorého dali maďarské úrady pri Leopoldove obesiť, a jeho brat Ľudovít, ktorý zomrel vo väzení v Komárne na choleru. Pochádzal z mnohodetnej rodiny evanjelicklého farára v Košariskách Pavla Štefánika, z jeho dvanástich detí prežili štyri dcéry a päť synov. Milana na štúdiách často tiesnila chudoba. Strednou školou na bratislavskom lýceu a gymnáziu v Sarvaši prešiel ľahšie, lebo ako výborný žiak mával zadarmo obedy v študentskej jedálni. Horšie to bolo na vysokoškolskom štúdiu v Prahe, kde bol odkázaný na pôžičky a podporu mecenášov. Otec bol prísny patriarcha, márne mu Milan rozprával o svojej láske ku hviezdam, ktoré pozoroval z okna fary už ako chlapec. "Pôjdeš študovať za stavebného inžiniera, aby bolo za tebou vidieť konkrétnu robotu," rozhodol neodvolateľne. Syn tak dva roky "zabil" na Českej vysokej škole technickej; potom napriek otcovmu nesúhlasu prestúpil na prírodovedný smer Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, aby sa konečne venoval astronómii."Technické vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od mojej mladosti niesli k hvezdárstvu," napísal neskôr. Okrem odborných predmetov si obľúbil filozofické prednášky T. G. Masaryka a literátov Jaroslava Vĺčka a Jaroslava Vrchlického, ktorý Milana v roku 1904 promoval za doktora filozofie. Zamýšľal odísť do cudziny, konkrétne do Paríža, kam mal odporúčacie listy k šéfovi meudonskej hvezdárne profesorovi Janssenovi.
MLADÉ LÁSKY
Na farebných fotografiách vyzerá Štefánik ako modrooký fešák, najmä uniforma francúzskeho generála mu veľmi svedčala. V skutočnosti nebol veľký krásavec: mal nižšiu postavu a tvár poznačenú kiahňami, ktoré prekonal predtým, než začal chodiť do školy. Zmietal sa v horúčkach, takmer zomrel. Vyzdravel, ale ostala mu pamiatka. Keď pricestoval do Paríža, vo voľnom čase si chodieval posedieť do kaviarne s českými študentkami. Aby získal mužný výzor, nechal si narásť bradu. Možno ani netušil, že ženy a dievčatá k nemu priťahuje niečo iné: jeho citlivosť, džentlmenské spôsoby. Písal si listy s pani Ľudmilou Vrchlickou, básnikovou manželkou, ktorá v ňom videla zaujímavého mladého muža. Rovnakým obdivno-materským spôsobom sa k nemu správala i manželka jeho neskoršieho šéfa profesora Janssena. Je málo známe, že Milan Rastislav rád tancoval. Ešte v Prahe sa na tanečnej zábave zoznámil s maturantkou Lídou, dcérou gymnaziálneho profesora Františka Bíleho. Keď ju odprevádzal domov, viedli sa za ruky, na rozlúčku si dali pusu - bola to taká nevinná láska. Ako čestný muž sa s dievčaťom pred odchodom do Paríža zasnúbil a jej otec mu finančne prispel na cestu. Svojej snúbenici napísal veľa listov, je v nich však viac úvah o živote než o láske: "Búrlivý je život môj a bude plný zápasov. So šťastím by ch sa delil, ale ak padnem, chcem padnúť sám... Chcem skôr vedieť Kto som?, Kde som?, Načo som?, než sa podvolím zemskému vegetovaniu. Slovom -chcem byť muž, a nie figúrka!" Profesor Janssen bol v cudzine, Štefánik musel naňho čakať vyše štyri mesiace. Za ten čas sa mu skromné finančné prostriedky rozkotúľali a opäť prosil o pôžičku profesora Bileho. Keď mal konečne prácu v meudonskej hvezdárni, písal optimisticky do Prahy: "...začínam novú etapu môjho života s nezlomnou energiou, poctivými úmyslami a pevnou nádejou, že nesklamem tých, ktorí ma so sympatiami a dôverou sprevádzajú na mojej dráhe." Jeho priateľstvo s Lídou však pomaly zhasínalo -ona spoznala iného muža, on iné dievča. Bola to česká študentka v Paríži Marie Neumannová, ktorú si získal svojím úsmevom: " Videli sme pred sebou muža drobnej postavy, ktorý sa akosi zvláštne, smiešne šinul, ale ktorého úsmev nás odzbrojil." Štefánik dosiahol v krátkom čase vedecké úspechy: odovzdal niekoľko prác francúzskej akadémii vied, zúčastnil na na viacerých zahraničných astronomických expedíciách. Vo svojich listoch Marii myslí už na spoločnú budúcnosť: "Chcem žiť pre Teba, chcem kráčať stále po Tvojom boku, veď naše cesty sú rovnobežné..." Tento vzťah stroskotal, lebo realistická Marie na svojho milého naliehala, aby sa habilitoval na docenta Karlovej univerzity, no Štefánik už spojil svoju kariéru s Parížom.
ZÁVISŤ A PODRAZY
Život vedcov, to nie sú len ideály a húževnatá práca, ale aj závisť a podrazy. Čoskoro to zistil aj Milan Rastislav, ktorý sa ako Janssenov chránenec dostal do neželaného sporu s jeho protivníkom Henrim Deslandersom. Keď bol v zahraničí na expedícii, Deslanders vnikol do jeho laboratória a odmontoval mu ďalekohľad. Inokedy pokojný Štefánik sa rozhneval a vyzval opovážlivca na súboj. Našťastie k súboju nedošlo. Tieto spory ho tak rozrušovali, že sa uňho opäť ozvali žalúdočné ťažkosti. Svojou noblesou si získal priateľstvo niektorých francúzskych politikov, od ktorých prijal ponuku na diplomatické a súčasne odborné misie. Poverili ho cestovať do Alžírska, na Tahiti v Tichomorí, do Brazílie a Ekvádora, aby získal tamojších vládcov pre ambiciózne francúzske plány.
Chceli v týchto krajinách zriadiť meteorologické stanice a postaviť základne pre francúzske obchodné lode. Štefánik svoje misie úspešne splnil. Bol mužom, o ktorom významný český literárny kritik F. X. Šalda napísal: "Štefánik bol rýdzi Slovák práve týmito stránkami svojej osobnosti: ustavične vrel, ustavične kypel plánmi, podnetmi, ustavične pracovala i jeho obrazotvornosť. " Francúzske občianstvo získal už v roku 1910; v roku 1914 mu francúzska vláda udelila vysoké vyznamenanie - Kríž čestnej légie. Keď vypukla prvá svetová vojna a organizoval sa zahraničný odboj, ktorý si kládol za cieľ vytvoriť Československú republiku, bol to práve Štefánik, ktorý otváral T. G. Masarykovi a Edvardovi Benešovi dvere do vplyvných francúzskych kruhov.
Zo Štefánikovho života sa najčastejšie spomína posledných päť rokov pred tragickým koncom v máji 1919 - jeho účinkovanie v československom zahraničnom odboji a priebeh jeho posledného letu z talianskeho letiska v Udine do Bratislavy. Stotridsiate výročie narodenia je dobrou príležitosťou pripomenúť si, z akej rodiny pochádzal, aký bol študent, astronóm, mladý muž. Bol to citlivý, jemný gavalier, dievčatá i ženy ho túžili ochraňovať.
Výnimočný mladý muž Milan Rastislav Štefánik sa nevynoril zrazu zo šedivej priemernosti -odvahu, obetavosť i martýrstvo mal vo svojom rodokmeni. Jeho starý otec z matkinej strany Samuel Jurenka bol odvážnym kapitánom hurbanovských dobrovoľníkov. A dvaja bratia starej mamy z otcovej strany položili v revolučných rokoch život za obranu slovenského národa: bol to Vilko Šulek, ktorého dali maďarské úrady pri Leopoldove obesiť, a jeho brat Ľudovít, ktorý zomrel vo väzení v Komárne na choleru. Pochádzal z mnohodetnej rodiny evanjelicklého farára v Košariskách Pavla Štefánika, z jeho dvanástich detí prežili štyri dcéry a päť synov. Milana na štúdiách často tiesnila chudoba. Strednou školou na bratislavskom lýceu a gymnáziu v Sarvaši prešiel ľahšie, lebo ako výborný žiak mával zadarmo obedy v študentskej jedálni. Horšie to bolo na vysokoškolskom štúdiu v Prahe, kde bol odkázaný na pôžičky a podporu mecenášov. Otec bol prísny patriarcha, márne mu Milan rozprával o svojej láske ku hviezdam, ktoré pozoroval z okna fary už ako chlapec. "Pôjdeš študovať za stavebného inžiniera, aby bolo za tebou vidieť konkrétnu robotu," rozhodol neodvolateľne. Syn tak dva roky "zabil" na Českej vysokej škole technickej; potom napriek otcovmu nesúhlasu prestúpil na prírodovedný smer Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, aby sa konečne venoval astronómii."Technické vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od mojej mladosti niesli k hvezdárstvu," napísal neskôr. Okrem odborných predmetov si obľúbil filozofické prednášky T. G. Masaryka a literátov Jaroslava Vĺčka a Jaroslava Vrchlického, ktorý Milana v roku 1904 promoval za doktora filozofie. Zamýšľal odísť do cudziny, konkrétne do Paríža, kam mal odporúčacie listy k šéfovi meudonskej hvezdárne profesorovi Janssenovi.
MLADÉ LÁSKY
Na farebných fotografiách vyzerá Štefánik ako modrooký fešák, najmä uniforma francúzskeho generála mu veľmi svedčala. V skutočnosti nebol veľký krásavec: mal nižšiu postavu a tvár poznačenú kiahňami, ktoré prekonal predtým, než začal chodiť do školy. Zmietal sa v horúčkach, takmer zomrel. Vyzdravel, ale ostala mu pamiatka. Keď pricestoval do Paríža, vo voľnom čase si chodieval posedieť do kaviarne s českými študentkami. Aby získal mužný výzor, nechal si narásť bradu. Možno ani netušil, že ženy a dievčatá k nemu priťahuje niečo iné: jeho citlivosť, džentlmenské spôsoby. Písal si listy s pani Ľudmilou Vrchlickou, básnikovou manželkou, ktorá v ňom videla zaujímavého mladého muža. Rovnakým obdivno-materským spôsobom sa k nemu správala i manželka jeho neskoršieho šéfa profesora Janssena. Je málo známe, že Milan Rastislav rád tancoval. Ešte v Prahe sa na tanečnej zábave zoznámil s maturantkou Lídou, dcérou gymnaziálneho profesora Františka Bíleho. Keď ju odprevádzal domov, viedli sa za ruky, na rozlúčku si dali pusu - bola to taká nevinná láska. Ako čestný muž sa s dievčaťom pred odchodom do Paríža zasnúbil a jej otec mu finančne prispel na cestu. Svojej snúbenici napísal veľa listov, je v nich však viac úvah o živote než o láske: "Búrlivý je život môj a bude plný zápasov. So šťastím by ch sa delil, ale ak padnem, chcem padnúť sám... Chcem skôr vedieť Kto som?, Kde som?, Načo som?, než sa podvolím zemskému vegetovaniu. Slovom -chcem byť muž, a nie figúrka!" Profesor Janssen bol v cudzine, Štefánik musel naňho čakať vyše štyri mesiace. Za ten čas sa mu skromné finančné prostriedky rozkotúľali a opäť prosil o pôžičku profesora Bileho. Keď mal konečne prácu v meudonskej hvezdárni, písal optimisticky do Prahy: "...začínam novú etapu môjho života s nezlomnou energiou, poctivými úmyslami a pevnou nádejou, že nesklamem tých, ktorí ma so sympatiami a dôverou sprevádzajú na mojej dráhe." Jeho priateľstvo s Lídou však pomaly zhasínalo -ona spoznala iného muža, on iné dievča. Bola to česká študentka v Paríži Marie Neumannová, ktorú si získal svojím úsmevom: " Videli sme pred sebou muža drobnej postavy, ktorý sa akosi zvláštne, smiešne šinul, ale ktorého úsmev nás odzbrojil." Štefánik dosiahol v krátkom čase vedecké úspechy: odovzdal niekoľko prác francúzskej akadémii vied, zúčastnil na na viacerých zahraničných astronomických expedíciách. Vo svojich listoch Marii myslí už na spoločnú budúcnosť: "Chcem žiť pre Teba, chcem kráčať stále po Tvojom boku, veď naše cesty sú rovnobežné..." Tento vzťah stroskotal, lebo realistická Marie na svojho milého naliehala, aby sa habilitoval na docenta Karlovej univerzity, no Štefánik už spojil svoju kariéru s Parížom.
ZÁVISŤ A PODRAZY
Život vedcov, to nie sú len ideály a húževnatá práca, ale aj závisť a podrazy. Čoskoro to zistil aj Milan Rastislav, ktorý sa ako Janssenov chránenec dostal do neželaného sporu s jeho protivníkom Henrim Deslandersom. Keď bol v zahraničí na expedícii, Deslanders vnikol do jeho laboratória a odmontoval mu ďalekohľad. Inokedy pokojný Štefánik sa rozhneval a vyzval opovážlivca na súboj. Našťastie k súboju nedošlo. Tieto spory ho tak rozrušovali, že sa uňho opäť ozvali žalúdočné ťažkosti. Svojou noblesou si získal priateľstvo niektorých francúzskych politikov, od ktorých prijal ponuku na diplomatické a súčasne odborné misie. Poverili ho cestovať do Alžírska, na Tahiti v Tichomorí, do Brazílie a Ekvádora, aby získal tamojších vládcov pre ambiciózne francúzske plány.
Chceli v týchto krajinách zriadiť meteorologické stanice a postaviť základne pre francúzske obchodné lode. Štefánik svoje misie úspešne splnil. Bol mužom, o ktorom významný český literárny kritik F. X. Šalda napísal: "Štefánik bol rýdzi Slovák práve týmito stránkami svojej osobnosti: ustavične vrel, ustavične kypel plánmi, podnetmi, ustavične pracovala i jeho obrazotvornosť. " Francúzske občianstvo získal už v roku 1910; v roku 1914 mu francúzska vláda udelila vysoké vyznamenanie - Kríž čestnej légie. Keď vypukla prvá svetová vojna a organizoval sa zahraničný odboj, ktorý si kládol za cieľ vytvoriť Československú republiku, bol to práve Štefánik, ktorý otváral T. G. Masarykovi a Edvardovi Benešovi dvere do vplyvných francúzskych kruhov.