Predstavitelia ECAV na Slovensku, dištriktov, Liptovsko-oravského seniorátu a CZ ECAV Liptovská Porúbka, členovia rodiny, kolegovia a priatelia sa 12. apríla 2014 v Evanjelickom kostole v Liptovskom Hrádku rozlúčili s JUDr. Ivanom Štefanom Šenšelom, ktorý zomrel 10. apríla 2014 v Liptovskom Mikuláši vo veku nedožitých 91 rokov.
Úvodným slovom smútiacich pri tejto príležitosti pozdravili domáci farár Michal Belanji a zborová dozorkyňa Oliva Vrbičanová. Kázňou Božieho slova sa prihovoril generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a odobierku mala seniorka Liptovsko-oravského seniorátu Katarína Hudáková.
Medzi hosťami, ktorí sa v spomienkach rozlúčili s Ivanom Šenšelom, boli aj predsedníctvo cirkevného zboru v Liptovskej Porúbke, dozorca Východného dištriktu Ján Brozman, emeritný biskup VD Ján Midriak a ďalšie osobnosti kultúrneho a spoločenského života v Liptovskom Hrádku. Posledné zbohom prišli zosnulému dať aj predsedníctva Západného a Východného dištriktu.
ŽIVOTOPIS JUDr. IVANA ŠTEFANA ŠENŠELA
Ivan Štefan Šenšel sa narodil 27. apríla 1923 v Liptovskom Svätom Mikuláši ako druhé dieťa rodičov Ľudovíta Štefana Šenšela, evanjelického farára v Liptovskej Porúbke, rodáka z Očovej, a Dariny Eugénie, rod. Trnovskej, rodáčky z Liptovského Svätého Mikuláša.
Detstvo a mladosť prežil na fare v Porúbke, kde navštevoval päť ročníkov ľudovej školy. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Mikuláši v r. 1942. Potom študoval na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Štúdium prerušil v r. 1944 a nastúpil ako vojak dobrovoľník do Slovenského národného povstania. Po jeho potlačení bol odvlečený do nemeckého zajatia, z ktorého sa po útrapách s Božou pomocou vrátil a dokončil štúdiá. Promovaný bol za doktora vied právnych a štátnych 26. júna 1948. Po promócii bol pol roka bez práce, pretože ho z kádrových dôvodov nesmeli nikde prijať. Až koncom roka nastúpil ako právnik do Slovenského kameňopriemyslu v Liptovskom Mikuláši, kde pracoval 8 rokov. Od r. 1956 bol právnikom v hrádockej Tesle až do odchodu na dôchodok v r. 1985. Ako dôchodca pracoval ešte ako právnik v Tesle, v Semenárskom závode v Hrádku, na Pôdohospodárskom družstve v Liptovskom Ondreji a ako umelecký vedúci Stálej divadelnej ochotníckej scény na Okresnom osvetovom stredisku v Mikuláši.
29. júna 1951 sa oženil s Vierou Šlaukovou z Porúbky. Manželstvo bolo požehnané synmi Jánom, Ivanom a Pavlom.
Od mladosti pôsobil v cirkevnom zbore v Porúbke v rôznych funkciách v doraste, neskôr Združení evanjelickej mládeže, bol vedúcim skupinky v nedeľnej škole. V cirkevných mládežníckych organizáciách pôsobil aj počas štúdií v Bratislave. Bol tajomníkom a neskôr predsedom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov, po vzniku Ústredia československých evanjelických akademikov jeho prvým predsedom, neskôr podpredsedom. Počas pôsobenia v Mikuláši bol členom Evanjelického nedeľného spevokolu, jeho sólistom a členom vokálneho kvarteta. Súčasne pôsobil v porubčianskom spevokole ako spevák i dirigent.
Po presťahovaní do Hrádku mu porubčiansky cirkevný zbor zveril funkciu zborového dozorcu, ktorú konal 45 rokov. V r. 1987 sa stal členom seniorálneho presbyterstva ako seniorálny právny zástupca, v r. 1988 – 1990 bol seniorálnym dozorcom a predsedom dištriktuálneho súdu. V období rokov 1990 – 1992 bol dozorcom Východného dištriktu, potom dva roky generálnym dozorcom. V r. 1994 – 2000 zastával opäť funkciu seniorálneho dozorcu. V r. 1991 – 2000 bol predsedom právneho výboru cirkvi.
Päť rokov bol kantorom v Hybiach a podľa potreby vypomáhal za organom po celom Liptove aj na iných miestach od Bratislavy až po Prešov.
Okrem práce v cirkvi sa venoval ochotníckemu divadlu. Najprv ako herec a režisér v Porúbke, počas mikulášskeho pôsobenia hrával v tamojšom súbore. V Tesle založil a viedol v r. 1956 – 1995 divadelný súbor, ktorý patril k najlepším na Slovensku. Odohral vyše 900 predstavení doma i v zahraničí. Venoval sa ochotníckemu divadlu aj ako člen poradných zborov a odborných porôt na všetkých stupňoch. Bol 11 rokov predsedom ústredného výboru Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska. V Mikuláši bol popri cirkevnom spevokole členom speváckeho zboru Tatran. Patril k zakladateľom hrádockého mužského speváckeho zboru a pôsobil v ňom počas celej jeho činnosti. V prípade potreby zastupoval dirigenta. Dlhý čas bol členom redakčnej rady časopisu Javisko a jeho stálym prispievateľom.
Po roku 1989 bol členom predstavenstva a neskôr dozornej rady Tranoscia a stálym prispievateľom Cirkevných listov aj Evanjelického posla. Popri celom rade brožúrok z rôznych oblastí ochotníckeho divadla zostavil v r. 1998 monografiu o živote a diele svojho otca Ľudovíta Šenšela Pevný buď, za ktorú mu Tranoscius udelil Cenu Jura Janošku. V pokročilom veku (r. 2010) vydal svoju autobiografiu Aj slnko, aj hrmavica...
Za účasť v odboji mu prezident republiky udelil Československú medailu za chrabrosť a predseda SNR Rad SNP II. triedy. V r. 1999 bol vyhlásený za osobnosť Liptovského Hrádku a v r. 2000 za osobnosť Liptova. Za činnosť v ochotníckom divadle dostal celý rad ocenení, neraz vrcholného rangu.
Zomrel 10. apríla 2014 v nemocnici v Liptovskom Mikuláši vo veku 90 rokov, 11 mesiacov a 14 dní.
Medzi hosťami, ktorí sa v spomienkach rozlúčili s Ivanom Šenšelom, boli aj predsedníctvo cirkevného zboru v Liptovskej Porúbke, dozorca Východného dištriktu Ján Brozman, emeritný biskup VD Ján Midriak a ďalšie osobnosti kultúrneho a spoločenského života v Liptovskom Hrádku. Posledné zbohom prišli zosnulému dať aj predsedníctva Západného a Východného dištriktu.
ŽIVOTOPIS JUDr. IVANA ŠTEFANA ŠENŠELA
Ivan Štefan Šenšel sa narodil 27. apríla 1923 v Liptovskom Svätom Mikuláši ako druhé dieťa rodičov Ľudovíta Štefana Šenšela, evanjelického farára v Liptovskej Porúbke, rodáka z Očovej, a Dariny Eugénie, rod. Trnovskej, rodáčky z Liptovského Svätého Mikuláša.
Detstvo a mladosť prežil na fare v Porúbke, kde navštevoval päť ročníkov ľudovej školy. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Mikuláši v r. 1942. Potom študoval na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Štúdium prerušil v r. 1944 a nastúpil ako vojak dobrovoľník do Slovenského národného povstania. Po jeho potlačení bol odvlečený do nemeckého zajatia, z ktorého sa po útrapách s Božou pomocou vrátil a dokončil štúdiá. Promovaný bol za doktora vied právnych a štátnych 26. júna 1948. Po promócii bol pol roka bez práce, pretože ho z kádrových dôvodov nesmeli nikde prijať. Až koncom roka nastúpil ako právnik do Slovenského kameňopriemyslu v Liptovskom Mikuláši, kde pracoval 8 rokov. Od r. 1956 bol právnikom v hrádockej Tesle až do odchodu na dôchodok v r. 1985. Ako dôchodca pracoval ešte ako právnik v Tesle, v Semenárskom závode v Hrádku, na Pôdohospodárskom družstve v Liptovskom Ondreji a ako umelecký vedúci Stálej divadelnej ochotníckej scény na Okresnom osvetovom stredisku v Mikuláši.
29. júna 1951 sa oženil s Vierou Šlaukovou z Porúbky. Manželstvo bolo požehnané synmi Jánom, Ivanom a Pavlom.
Od mladosti pôsobil v cirkevnom zbore v Porúbke v rôznych funkciách v doraste, neskôr Združení evanjelickej mládeže, bol vedúcim skupinky v nedeľnej škole. V cirkevných mládežníckych organizáciách pôsobil aj počas štúdií v Bratislave. Bol tajomníkom a neskôr predsedom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov, po vzniku Ústredia československých evanjelických akademikov jeho prvým predsedom, neskôr podpredsedom. Počas pôsobenia v Mikuláši bol členom Evanjelického nedeľného spevokolu, jeho sólistom a členom vokálneho kvarteta. Súčasne pôsobil v porubčianskom spevokole ako spevák i dirigent.
Po presťahovaní do Hrádku mu porubčiansky cirkevný zbor zveril funkciu zborového dozorcu, ktorú konal 45 rokov. V r. 1987 sa stal členom seniorálneho presbyterstva ako seniorálny právny zástupca, v r. 1988 – 1990 bol seniorálnym dozorcom a predsedom dištriktuálneho súdu. V období rokov 1990 – 1992 bol dozorcom Východného dištriktu, potom dva roky generálnym dozorcom. V r. 1994 – 2000 zastával opäť funkciu seniorálneho dozorcu. V r. 1991 – 2000 bol predsedom právneho výboru cirkvi.
Päť rokov bol kantorom v Hybiach a podľa potreby vypomáhal za organom po celom Liptove aj na iných miestach od Bratislavy až po Prešov.
Okrem práce v cirkvi sa venoval ochotníckemu divadlu. Najprv ako herec a režisér v Porúbke, počas mikulášskeho pôsobenia hrával v tamojšom súbore. V Tesle založil a viedol v r. 1956 – 1995 divadelný súbor, ktorý patril k najlepším na Slovensku. Odohral vyše 900 predstavení doma i v zahraničí. Venoval sa ochotníckemu divadlu aj ako člen poradných zborov a odborných porôt na všetkých stupňoch. Bol 11 rokov predsedom ústredného výboru Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska. V Mikuláši bol popri cirkevnom spevokole členom speváckeho zboru Tatran. Patril k zakladateľom hrádockého mužského speváckeho zboru a pôsobil v ňom počas celej jeho činnosti. V prípade potreby zastupoval dirigenta. Dlhý čas bol členom redakčnej rady časopisu Javisko a jeho stálym prispievateľom.
Po roku 1989 bol členom predstavenstva a neskôr dozornej rady Tranoscia a stálym prispievateľom Cirkevných listov aj Evanjelického posla. Popri celom rade brožúrok z rôznych oblastí ochotníckeho divadla zostavil v r. 1998 monografiu o živote a diele svojho otca Ľudovíta Šenšela Pevný buď, za ktorú mu Tranoscius udelil Cenu Jura Janošku. V pokročilom veku (r. 2010) vydal svoju autobiografiu Aj slnko, aj hrmavica...
Za účasť v odboji mu prezident republiky udelil Československú medailu za chrabrosť a predseda SNR Rad SNP II. triedy. V r. 1999 bol vyhlásený za osobnosť Liptovského Hrádku a v r. 2000 za osobnosť Liptova. Za činnosť v ochotníckom divadle dostal celý rad ocenení, neraz vrcholného rangu.
Zomrel 10. apríla 2014 v nemocnici v Liptovskom Mikuláši vo veku 90 rokov, 11 mesiacov a 14 dní.
