V roku 2010 si pripomíname okrúhle výročia narodenia i úmrtia bardejovského rodáka Leonarda Stöckela, významného reformátora, teológa, humanistu a pedagóga, nazývaného aj Ungariae preceptor (Učiteľ Uhorska). Rok 2010 bol preto vyhlásený za Rok L. Stöckela.
Leonard Stöckel sa narodil v Bardejove roku 1510 ako syn z nemeckej meštianskej rodiny. Jeho otec bol členom užšej mestskej rady. Bolo to významné postavenie, nakoľko mesto v tom čase malo viac ako tritisíc obyvateľov a bolo na tú dobu jedným z najvýznamnejších miest Uhorska, významom presahujúce Prešov alebo Košice. Jednou z nepriamych príčin iste bolo aj Turecké nebezpečenstvo, ktoré bolo v južnejších častiach krajiny výraznejšie. V dvoch obdobiach (1512-13 a 1520-21) bol Stöckel st. aj richtárom.
Rechtor bardejovskej školy, istý Ecchius, bol veľkým prívržencom humanistu Erazma Roterdamského. Stöckel si svojho prvého učiteľa do konca života veľmi vážil. V štúdiách pokračoval v Košiciach (1522-26) u ďalšieho humanistu Coxa, ktorý prišiel z Anglicka. Už tu sa Stöckel oboznamoval s prvými reformačnými myšlienkami. Cox bol Melanchtonovým žiakom v Tübingene ešte v čase pred reformáciou. Po bitke pri Moháči sa juh horného Uhorska stal veľmi neistou pôdou pre vzdelanosť a pokojný život. Stöckel svojou povahou ani zdravím nikdy nebol človekom, ktorý by sa rád vystavoval napätiu, preto radšej pokračoval v štúdiu do Wroclave v Poľsku. Počas tohto pobytu však umiera jeho otec, čo mladému študentovi zabránilo ďalej študovať. Musel sa postarať o svoje živobytie. Začal pracovať v obchode, čo sa z duše priečilo jeho naturelu. Obchod sa už v tom čase nezaobišiel bez podvodov a klamstiev. To Stöckel nenávidel. Ťažko znášal zneužívanie jeho práce na klamanie iných. Akonáhle sa mu dalo, nazhromaždil si isté rezervy, ktoré mu umožnili študovať a dostať konečne do vysnívaného Wittenbergu, kde túžil počúvať osobne Luthera a Melanchtona.
Stöckel sa zapísal na Wittenberskú univerzitu na jeseň 1530. To už evanjelici mali napísané svoje Augsburské vyznanie. Vývoj cirkvi smeroval k jasnému učeniu, povedomej evanjeliovej evanjelickej viere, ktorá stála na pevnom základe Písma. Po troch rokoch štúdia sa stal Stöckel privátnym učiteľom v Lutherovom rodisku Eislebene. V rokoch 1536-39 sa Stöckel vrátil do Wittenbergu. A zrejme pomáhal Melanchtonovi v jeho práci na univerzite. O jeho nadštandardných vzťahoch s Lutherom a Melanchtonom svedčí viacero okolností – napríklad je známa osobná korešpondencia medzi Melanchtonom a Stöckelom (pozri list). Písal o ňom ako o najdrahšom priateľovi, súcom a skvelom mužovi. Luther ho považoval za múdreho, učeného, zbožného, duchovného muža, ktorému je málo podobných (Hajduk). V čase, keď Bardejovčania listom pozývali Stöckela vrátiť sa do rodiska, vyjadril Melanchton túžbu, aby radšej zostal na univerzite. Na druhej strane mu však dal tie najlepšie odporúčania na pôsobenie v Bardejove.
Stöckel prišiel do Bardejova v júni 1539. Hneď na jeseň sa pustil do organizovania života na tunajšom gymnáziu. Školu usporiadal podľa najnovších myšlienok humanizmu a dal jej jasné reformačné luteránske zamierenie. Napriek tejto celkom zrejmej konfesionálnej orientácii si škola svojou kvalitou získala pozornosť aj mnohých katolíckych zámožných šľachtických rodín, ktoré sem v nasledujúcom období posielali svoje deti na štúdium.
K výsledkom Stöckelovej činnosti v Bardejove môžeme prirátať aj príchod prvého riadneho evanjelického kazateľa do mesta, ktorým sa stal Michal Radašin, jeho spolužiak z Wittenbergu, pôvodom z Chorvátska. Zoznam kazateľov ev. cirkvi zachovaný v archíve cirkevného zboru pod názvom Protocollum Pastorale vetustis spomína v úvodnej stati aj meno Izaiáša Langa (Esaias Langh), ktorý pôsobil v Bardejove po Schustelovi, no pod číslom jeden ako prvý pastor je uvedený „Reverend Michal Radaschin, ktorý bol v novembri roku 1546 zvolený za archidiakona seniorátu, a to na synode v Prešove“. Týmto krokom spoločenstvo piatich miest vytvorilo svoju vyššiu cirkevnú správu. Radašin pôsobil v Bardejove až do svojej smrti v roku 1566.
V roku 1540 Stöckel vydal podľa vzoru Melanchtonovho školského poriadku Bardejovské školské zákony (Leges scholae Bartphensis). Sú prvým pedagogickým dokumentom na území Uhorska.
V tomto období sa oženil. O jeho manželke veľa nevieme. Zachovalo sa len svedectvo jeho žiaka Martina Rakovského, že mala dobrú povesť mravne čistej, počestnej ženy. Spolu mali troch synov a tri dcéry.
Z jeho diel môžeme spomenúť Šarišské a Prešovské články alebo divadelné hry, ktoré začal písať pre potreby školy. Vrcholom jeho teologickej tvorby je jeden z ťažiskových dokumentov reformácie v Uhorsku – Confessio Pentapolitana. Je to vyznanie piatich slobodných kráľovských miest (Bardejov, Prešov, Košice, Sabinov a Levoča), ktoré bolo pokračovaním spolupráce týchto miest, aká existovala na poli hospodárskom už od roku 1440. V čase reformácie prerástla spolupráca aj do oblasti cirkevnej. Vyznanie vzniklo na objednávku prešovských evanjelikov v roku 1549 ako reakcia na prísne ríšske články odmietajúce a trestajúce anabaptistov a sakramentárov. Po zostavení Confessia sa k nemu priznalo spomínaných päť slobodných kráľovských miest, neskôr sa k nim pridal i Kežmarok a do cirkevného zoskupenia patril aj Veľký Šariš.
V roku 1555 sa vyostrili vzťahy medzi mestskou radou a rektorom školy. Mestská rada si uzurpovala veľké právomoci zasahovať do života školy. Rektora zaťažovala povinnosťami v mestskom volenom zbore. Vedenie mesta neprijímalo Stöckelove dobre mienené rady. Preto sa stiahol na pol roka do Kežmarku. Mal ponuku stať sa riaditeľom školy v Košiciach. Volali ho aj do Banskej Štiavnice, no keď Bardejov sľúbil napraviť spáchané krivdy, vrátil sa do rodiska, kde pôsobil až do smrti.
Samostatnou kapitolou je jeho tvorba v oblasti hudobnej teórie. Napísal niekoľko traktátov pre žiakov bardejovskej školy. Hudbu oceňoval ako vzácny Boží dar, krásne umenie, ktorému sa treba venovať a ho rozvíjať.
Jednou z vecí, s ktorými Stöckel na sklonku života zápasil, boli pretrvávajúce povery v živote veriacich: svätenie vody, sviečok, rastlín, čarovanie, zvonenie pri búrke. Na synode v Bardejove v roku 1557 sa zišli farári a senátori Pentapolitany sa určili, ako naložiť v tejto veci – zatvoriť oltáre, odstrániť zástavy z kostolov a pod. V čase obrazoboreckých tendencií sa spoločne so svojím bratom Petrom zaslúžili o záchranu bardejovských krídlových oltárov. Videli v nich vzácne kultúrne umelecké predmety. Aby z hľadiska duchovného nezvádzali pospolitý ľud k nesprávnemu učeniu, boli oltáre zavreté, no ponechané v Kostole sv. Egídia.
Na Veľkú noc 1560 Stöckel ešte dirigoval v kostole spevokol študentov. Pri piesni „Salve feste dies“ mu prišlo zle. Z choroby, ktorá sa vtedy prejavila, sa už neuzdravil. Ešte diktoval študentom prednášky, ale nemohol sa vrátiť k riadnej práci. V apríli 1560 sa dozvedel smutnú správa o smrti milovaného učiteľa Melanchtona. Táto správa ho dosť poznačila. O to viac sa sám začal chystať na smrť. Tešil sa, že čoskoro bude so svojím učiteľom. Zomrel v piatok pred Svätou Trojicou 7. 6. 1560. Miesto jeho hrobu nie je známe. Predpokladáme, že by mohol byť pochovaný v parkovej časti vnútorného obvodu mesta pri Kostole sv. Egídia. Zomrel po 21 rokoch pôsobenia v škole v Bardejove.
O význame Stöckela pre mesto hovorí aj skutočnosť, že pri 100. výročí jeho príchodu do Bardejova v roku 1639 cirkev, mesto a škola usporiadali veľkolepú oslavu. V archíve zboru sa zachoval štvorstránkový rukopisný latinský záznam z tejto slávnosti, podľa ktorého sa na nej aktívne zúčastnili aj študenti gymnázia a okrem iných organizátorov aj ďalší významný bardejovský dejateľ Zachariáš Zarewutius, tunajší fenomenálny kantor a hudobný skladateľ.
Výsledkom činnosti Leonarda Stöckela bolo výsostné postavenie Bardejova ako strediska šírenia reformácie v Hornom Uhorsku. Bardejov bol pre množstvo odtiaľ šírenej literatúry a dôkladné evanjelické učenie na škole nazvaný Slovenským či Uhorským Wittenbergom. Treba dodať, že celkom oprávnene.
Bardejov
Nedá sa hovoriť o Stöckelovi a nespomenúť Bardejov. Už z úcty k samotnému učiteľovi Uhorska. On sám sa totiž vyznával z vrúcneho vzťahu k svojmu rodisku. Svedčí o tom skutočnosť, že viackrát odolal lákavým ponukám.
Prvá zmienka o Bardejove pochádza z roku 1241. Z roku 1376 sa zachovala latinská listina, ktorou kráľ Ľudovít daroval Bardejovu práva slobodného kráľovského mesta. Bardejov sa v tom čase rozvíjal na mesto s čulým obchodom najmä pre jeho dobrú polohu. 15. storočie bolo pre mesto obdobím hospodárskeho rastu. Oblasť duchovného života, vzdelanosti, v istom zmysle celej intelektuálne nadstavby života mala potom omnoho priaznivejšie podmienky na svoj rozvoj. To sa dokázalo v 16. a 17. storočí. Keď hľadíme na dejiny mesta a zároveň dejiny cirkvi v danom období, zdá sa na základe záznamov v rôznych encyklopédiách, akoby sa ťažisko rozvoja prenášalo z materiálneho rozvoja na rozvoj duchovných hodnôt. Pokiaľ v 15. storočí sa častejšie spomínajú hodnotenia počtu cechov, množstva plátna a podobné ukazovatele, 16. a 17. storočie je spojené s pojmami ako „škola, študenti, tlačiareň, vydávanie významných teologických, filozofických alebo pedagogických diel, cirkevné snemy, synody, hudobníci“ atď.
Je potrebné povedať, že v tomto čase väčšinu obyvateľstva Bardejova tvorili karpatskí Nemci. Ich prítomnosť znamenala pre mesto a okolie veľké plus. Boli pracovití a remeselne zruční. V 16. storočí to bolo práve nemecké obyvateľstvo, ktoré sa stalo mostom pre prinášanie reformačných myšlienok do bardejovského prostredia.
Je až prekvapivé, ako rýchlo – v porovnaní s dnešnými možnosťami – sa dokázali novátorské myšlienky zo vzdialeného Wittenbergu preniesť až na východné hranice Uhorska. Existujú náznaky, že v niektorých hornouhorských mestách sa o Lutherových 95 výpovediach proti odpustkom hovorilo veľmi skoro. V Bardejove vraj už koncom novembra 1517. Do Bardejova ich z Lipska mali doniesť obchodníci s plátnom (DCD Veselý).
Omnoho väčší význam malo prenášanie myšlienok reformácie prostredníctvom vzdelancov, študentov študujúcich na nemeckých univerzitách. Práve dobrá hospodárska situácia slobodných kráľovských miest umožňovala nemeckým meštianskym rodinám vysielať svojich synov na štúdiá. Dozvedáme sa i o tom, že mestá svojich študentov aktívne podporovali udeľovaním štipendií, za čo očakávali ich službu po vyučení a návrate domov.
Prvé kázne v duchu reformácie sa objavili v Bardejove už v rokoch 1523 – 1525. V roku 1539 bola už aj celá mestská rada evanjelická a podľa mestskej účtovnej knihy Bardejov podporoval študentov vo Wittenbergu štipendiami. No je pritom zaujímavé, že v zborových dokumentoch sa história reformácie v Bardejove začína až rokom 1539 a je bezprostredne spojená s menom Leonarda Stöckela.
Tento významný rodák z Bardejova, pedagóg, reformátor Leonard Stöckel – Ungariae preceptor (Učiteľ Uhorska) zanechal v dejinách mesta i krajiny nezmazateľnú stopu.
Použitá literatúra:
Hajduk: L. Stöckel;
Veselý: Domáce cirkevné dejiny;
Veselý a Hajduk: Filip Melanchton;
Veselý: M. Luther;
B. Krpelec: Bardejov a jeho okolie dávno a dnes;
encyklopédie a pramene z archívu cirkevného zboru.
Rechtor bardejovskej školy, istý Ecchius, bol veľkým prívržencom humanistu Erazma Roterdamského. Stöckel si svojho prvého učiteľa do konca života veľmi vážil. V štúdiách pokračoval v Košiciach (1522-26) u ďalšieho humanistu Coxa, ktorý prišiel z Anglicka. Už tu sa Stöckel oboznamoval s prvými reformačnými myšlienkami. Cox bol Melanchtonovým žiakom v Tübingene ešte v čase pred reformáciou. Po bitke pri Moháči sa juh horného Uhorska stal veľmi neistou pôdou pre vzdelanosť a pokojný život. Stöckel svojou povahou ani zdravím nikdy nebol človekom, ktorý by sa rád vystavoval napätiu, preto radšej pokračoval v štúdiu do Wroclave v Poľsku. Počas tohto pobytu však umiera jeho otec, čo mladému študentovi zabránilo ďalej študovať. Musel sa postarať o svoje živobytie. Začal pracovať v obchode, čo sa z duše priečilo jeho naturelu. Obchod sa už v tom čase nezaobišiel bez podvodov a klamstiev. To Stöckel nenávidel. Ťažko znášal zneužívanie jeho práce na klamanie iných. Akonáhle sa mu dalo, nazhromaždil si isté rezervy, ktoré mu umožnili študovať a dostať konečne do vysnívaného Wittenbergu, kde túžil počúvať osobne Luthera a Melanchtona.
Stöckel sa zapísal na Wittenberskú univerzitu na jeseň 1530. To už evanjelici mali napísané svoje Augsburské vyznanie. Vývoj cirkvi smeroval k jasnému učeniu, povedomej evanjeliovej evanjelickej viere, ktorá stála na pevnom základe Písma. Po troch rokoch štúdia sa stal Stöckel privátnym učiteľom v Lutherovom rodisku Eislebene. V rokoch 1536-39 sa Stöckel vrátil do Wittenbergu. A zrejme pomáhal Melanchtonovi v jeho práci na univerzite. O jeho nadštandardných vzťahoch s Lutherom a Melanchtonom svedčí viacero okolností – napríklad je známa osobná korešpondencia medzi Melanchtonom a Stöckelom (pozri list). Písal o ňom ako o najdrahšom priateľovi, súcom a skvelom mužovi. Luther ho považoval za múdreho, učeného, zbožného, duchovného muža, ktorému je málo podobných (Hajduk). V čase, keď Bardejovčania listom pozývali Stöckela vrátiť sa do rodiska, vyjadril Melanchton túžbu, aby radšej zostal na univerzite. Na druhej strane mu však dal tie najlepšie odporúčania na pôsobenie v Bardejove.
Stöckel prišiel do Bardejova v júni 1539. Hneď na jeseň sa pustil do organizovania života na tunajšom gymnáziu. Školu usporiadal podľa najnovších myšlienok humanizmu a dal jej jasné reformačné luteránske zamierenie. Napriek tejto celkom zrejmej konfesionálnej orientácii si škola svojou kvalitou získala pozornosť aj mnohých katolíckych zámožných šľachtických rodín, ktoré sem v nasledujúcom období posielali svoje deti na štúdium.
K výsledkom Stöckelovej činnosti v Bardejove môžeme prirátať aj príchod prvého riadneho evanjelického kazateľa do mesta, ktorým sa stal Michal Radašin, jeho spolužiak z Wittenbergu, pôvodom z Chorvátska. Zoznam kazateľov ev. cirkvi zachovaný v archíve cirkevného zboru pod názvom Protocollum Pastorale vetustis spomína v úvodnej stati aj meno Izaiáša Langa (Esaias Langh), ktorý pôsobil v Bardejove po Schustelovi, no pod číslom jeden ako prvý pastor je uvedený „Reverend Michal Radaschin, ktorý bol v novembri roku 1546 zvolený za archidiakona seniorátu, a to na synode v Prešove“. Týmto krokom spoločenstvo piatich miest vytvorilo svoju vyššiu cirkevnú správu. Radašin pôsobil v Bardejove až do svojej smrti v roku 1566.
V roku 1540 Stöckel vydal podľa vzoru Melanchtonovho školského poriadku Bardejovské školské zákony (Leges scholae Bartphensis). Sú prvým pedagogickým dokumentom na území Uhorska.
V tomto období sa oženil. O jeho manželke veľa nevieme. Zachovalo sa len svedectvo jeho žiaka Martina Rakovského, že mala dobrú povesť mravne čistej, počestnej ženy. Spolu mali troch synov a tri dcéry.
Z jeho diel môžeme spomenúť Šarišské a Prešovské články alebo divadelné hry, ktoré začal písať pre potreby školy. Vrcholom jeho teologickej tvorby je jeden z ťažiskových dokumentov reformácie v Uhorsku – Confessio Pentapolitana. Je to vyznanie piatich slobodných kráľovských miest (Bardejov, Prešov, Košice, Sabinov a Levoča), ktoré bolo pokračovaním spolupráce týchto miest, aká existovala na poli hospodárskom už od roku 1440. V čase reformácie prerástla spolupráca aj do oblasti cirkevnej. Vyznanie vzniklo na objednávku prešovských evanjelikov v roku 1549 ako reakcia na prísne ríšske články odmietajúce a trestajúce anabaptistov a sakramentárov. Po zostavení Confessia sa k nemu priznalo spomínaných päť slobodných kráľovských miest, neskôr sa k nim pridal i Kežmarok a do cirkevného zoskupenia patril aj Veľký Šariš.
V roku 1555 sa vyostrili vzťahy medzi mestskou radou a rektorom školy. Mestská rada si uzurpovala veľké právomoci zasahovať do života školy. Rektora zaťažovala povinnosťami v mestskom volenom zbore. Vedenie mesta neprijímalo Stöckelove dobre mienené rady. Preto sa stiahol na pol roka do Kežmarku. Mal ponuku stať sa riaditeľom školy v Košiciach. Volali ho aj do Banskej Štiavnice, no keď Bardejov sľúbil napraviť spáchané krivdy, vrátil sa do rodiska, kde pôsobil až do smrti.
Samostatnou kapitolou je jeho tvorba v oblasti hudobnej teórie. Napísal niekoľko traktátov pre žiakov bardejovskej školy. Hudbu oceňoval ako vzácny Boží dar, krásne umenie, ktorému sa treba venovať a ho rozvíjať.
Jednou z vecí, s ktorými Stöckel na sklonku života zápasil, boli pretrvávajúce povery v živote veriacich: svätenie vody, sviečok, rastlín, čarovanie, zvonenie pri búrke. Na synode v Bardejove v roku 1557 sa zišli farári a senátori Pentapolitany sa určili, ako naložiť v tejto veci – zatvoriť oltáre, odstrániť zástavy z kostolov a pod. V čase obrazoboreckých tendencií sa spoločne so svojím bratom Petrom zaslúžili o záchranu bardejovských krídlových oltárov. Videli v nich vzácne kultúrne umelecké predmety. Aby z hľadiska duchovného nezvádzali pospolitý ľud k nesprávnemu učeniu, boli oltáre zavreté, no ponechané v Kostole sv. Egídia.
Na Veľkú noc 1560 Stöckel ešte dirigoval v kostole spevokol študentov. Pri piesni „Salve feste dies“ mu prišlo zle. Z choroby, ktorá sa vtedy prejavila, sa už neuzdravil. Ešte diktoval študentom prednášky, ale nemohol sa vrátiť k riadnej práci. V apríli 1560 sa dozvedel smutnú správa o smrti milovaného učiteľa Melanchtona. Táto správa ho dosť poznačila. O to viac sa sám začal chystať na smrť. Tešil sa, že čoskoro bude so svojím učiteľom. Zomrel v piatok pred Svätou Trojicou 7. 6. 1560. Miesto jeho hrobu nie je známe. Predpokladáme, že by mohol byť pochovaný v parkovej časti vnútorného obvodu mesta pri Kostole sv. Egídia. Zomrel po 21 rokoch pôsobenia v škole v Bardejove.
O význame Stöckela pre mesto hovorí aj skutočnosť, že pri 100. výročí jeho príchodu do Bardejova v roku 1639 cirkev, mesto a škola usporiadali veľkolepú oslavu. V archíve zboru sa zachoval štvorstránkový rukopisný latinský záznam z tejto slávnosti, podľa ktorého sa na nej aktívne zúčastnili aj študenti gymnázia a okrem iných organizátorov aj ďalší významný bardejovský dejateľ Zachariáš Zarewutius, tunajší fenomenálny kantor a hudobný skladateľ.
Výsledkom činnosti Leonarda Stöckela bolo výsostné postavenie Bardejova ako strediska šírenia reformácie v Hornom Uhorsku. Bardejov bol pre množstvo odtiaľ šírenej literatúry a dôkladné evanjelické učenie na škole nazvaný Slovenským či Uhorským Wittenbergom. Treba dodať, že celkom oprávnene.
Bardejov
Nedá sa hovoriť o Stöckelovi a nespomenúť Bardejov. Už z úcty k samotnému učiteľovi Uhorska. On sám sa totiž vyznával z vrúcneho vzťahu k svojmu rodisku. Svedčí o tom skutočnosť, že viackrát odolal lákavým ponukám.
Prvá zmienka o Bardejove pochádza z roku 1241. Z roku 1376 sa zachovala latinská listina, ktorou kráľ Ľudovít daroval Bardejovu práva slobodného kráľovského mesta. Bardejov sa v tom čase rozvíjal na mesto s čulým obchodom najmä pre jeho dobrú polohu. 15. storočie bolo pre mesto obdobím hospodárskeho rastu. Oblasť duchovného života, vzdelanosti, v istom zmysle celej intelektuálne nadstavby života mala potom omnoho priaznivejšie podmienky na svoj rozvoj. To sa dokázalo v 16. a 17. storočí. Keď hľadíme na dejiny mesta a zároveň dejiny cirkvi v danom období, zdá sa na základe záznamov v rôznych encyklopédiách, akoby sa ťažisko rozvoja prenášalo z materiálneho rozvoja na rozvoj duchovných hodnôt. Pokiaľ v 15. storočí sa častejšie spomínajú hodnotenia počtu cechov, množstva plátna a podobné ukazovatele, 16. a 17. storočie je spojené s pojmami ako „škola, študenti, tlačiareň, vydávanie významných teologických, filozofických alebo pedagogických diel, cirkevné snemy, synody, hudobníci“ atď.
Je potrebné povedať, že v tomto čase väčšinu obyvateľstva Bardejova tvorili karpatskí Nemci. Ich prítomnosť znamenala pre mesto a okolie veľké plus. Boli pracovití a remeselne zruční. V 16. storočí to bolo práve nemecké obyvateľstvo, ktoré sa stalo mostom pre prinášanie reformačných myšlienok do bardejovského prostredia.
Je až prekvapivé, ako rýchlo – v porovnaní s dnešnými možnosťami – sa dokázali novátorské myšlienky zo vzdialeného Wittenbergu preniesť až na východné hranice Uhorska. Existujú náznaky, že v niektorých hornouhorských mestách sa o Lutherových 95 výpovediach proti odpustkom hovorilo veľmi skoro. V Bardejove vraj už koncom novembra 1517. Do Bardejova ich z Lipska mali doniesť obchodníci s plátnom (DCD Veselý).
Omnoho väčší význam malo prenášanie myšlienok reformácie prostredníctvom vzdelancov, študentov študujúcich na nemeckých univerzitách. Práve dobrá hospodárska situácia slobodných kráľovských miest umožňovala nemeckým meštianskym rodinám vysielať svojich synov na štúdiá. Dozvedáme sa i o tom, že mestá svojich študentov aktívne podporovali udeľovaním štipendií, za čo očakávali ich službu po vyučení a návrate domov.
Prvé kázne v duchu reformácie sa objavili v Bardejove už v rokoch 1523 – 1525. V roku 1539 bola už aj celá mestská rada evanjelická a podľa mestskej účtovnej knihy Bardejov podporoval študentov vo Wittenbergu štipendiami. No je pritom zaujímavé, že v zborových dokumentoch sa história reformácie v Bardejove začína až rokom 1539 a je bezprostredne spojená s menom Leonarda Stöckela.
Tento významný rodák z Bardejova, pedagóg, reformátor Leonard Stöckel – Ungariae preceptor (Učiteľ Uhorska) zanechal v dejinách mesta i krajiny nezmazateľnú stopu.
Použitá literatúra:
Hajduk: L. Stöckel;
Veselý: Domáce cirkevné dejiny;
Veselý a Hajduk: Filip Melanchton;
Veselý: M. Luther;
B. Krpelec: Bardejov a jeho okolie dávno a dnes;
encyklopédie a pramene z archívu cirkevného zboru.