David Husz sa narodil 28. novembra 1813 v Poprade. Jeho otec Samuel Husz bol živnostníkom a matkou mu bola Anna Mária, rod. Scholtzová.
Dávid získal základné vzdelanie v rodnom Poprade (1818 – 1827). Potom študoval na gymnáziu v Kežmarku a jeden rok kvôli maďarčine v Miškolci. V rokoch 1833 – 1849 pôsobil ako správca dvora na majetku veľkostatkára Titusa von Berzeviczy vo Veľkej Lomnici, kde sa priučil stolárskemu remeslu. Husz sa vrátil do Popradu v roku 1844, kedy bol zapísaný do Protokolu novoprijatých mešťanov.
Dňa 13. januára 1840 uzavrel manželstvo v Ev. a. v. kostole v Poprade so Zuzanou Julianou, rod. Brendlovou s ktorou mal šesť detí. Všetky deti im v roku narodenia zomreli. Zuzana bola napriek nenaplnenému rodičovskému snu, vernou priateľkou a oporou Dávida Husza vo všetkých jeho aktivitách. Huszovci financovali prvý sirotinec pre opustené a chudobné deti v Poprade.
Od 1849 pôsobil v Poprade ako mestský notár, člen mestskej rady, starosta. Vykonával funkciu poštmajstra, mal v prenájme poštovú dopravu. V roku 1850 poskytoval povoznícke služby pre blízke železorudné bane na trase Český Tešín – východné Slovensko v službách arcikniežaťa Albrechta. Podľa historika a evanjelického farára Samuela Webera „Bol zamestnaný dňom i nocou, všade za všetko zodpovedal a bol vždy po ruke.“
David Husz sa zapísal do sŕdc Popradčanov svojím rozsiahlym parkom, aktivitami pri vytyčovaní Košicko-bohumínskej železničnej trati, činnosťou v Uhorskom karpatskom spolku a veľkým podielom na založení Karpatského múzea v Poprade.
Aktívny človek David Husz sa nepochybne aj pod vplyvom svojho priateľa – evanjelického farára Karola Wünschendorfera, ktorý prišiel do Popradu 15. novembra 1857, staral o rozvoj evanjelickej cirkvi. Novým impulzom práce pre cirkev bol veľký požiar v roku 1860 v meste Poprad, ktorý narobil veľa škody na cirkevnom majetku. 6. júna zhorela fara a aj strecha kostola. V rokoch 1862 – 1863 bol poverený Ján (Johann) Hauszer a člen konventu David Husz s farárom Karolom Wünschendorferom zabezpečiť nový organ. Starý organ s 12 registrami bol vymenený 15. novembra 1863 za nový.
V roku 1870 zvolili Davida Husza za cirkevného inšpektora. V tomto čase zažila evanjelická cirkev v Poprade svoj vrchol, keďže väčšina obyvateľov mesta sa hlásila k evanjelickému náboženstvu. Okrem Husza bolo v cirkevnej rade viacero významných mužov, ktorí sa pustili v roku 1887 do stavby fary. Najväčšie bremeno ostalo (zrejme dobrovoľne) na pleciach samotného Husza zabezpečujúceho jednak stavebný materiál a jednak financie. Prispievateľov bolo viacero – súkromné osoby, či podporné fondy (spomeňme napr. kráľovský majestát, spolok Segitskég z Budapešti, arciknieža Albrechta, grófa z Javoriny Christiana Hohenlohe, riaditeľa Košicko-bohumínskej železnice a pod.) Vybralo sa 5645 zlatých a 7 grajciarov, potrebných však bolo 6326 zlatých a 79 grajciarov. Finančný rozdiel v sume 681 zlatých a 72 grajciarov uhradila rodina Huszová.
Rodina Huszová odkázala evanjelickej cirkvi 30 000 zlatých, ktoré mali byť vyplácané po 300 zlatých ročne z výnosu Husz parku. Ešte krátko pred smrťou (1888) daroval David Husz cirkvi 60 zlatých. V testamente Huszovci odkázali evanjelickej škole 150 zlatých.
Srdce veľkého muža dotĺklo 21. januára 1889. Jeho meno pripomína už len pamätník pri múzeu. Ľudská hlúposť zapríčinila, že hrobka rodiny Huszovej bola zbúraná pri likvidácii popradského cintorína v 50. rokoch 20. storočia.
Dňa 13. januára 1840 uzavrel manželstvo v Ev. a. v. kostole v Poprade so Zuzanou Julianou, rod. Brendlovou s ktorou mal šesť detí. Všetky deti im v roku narodenia zomreli. Zuzana bola napriek nenaplnenému rodičovskému snu, vernou priateľkou a oporou Dávida Husza vo všetkých jeho aktivitách. Huszovci financovali prvý sirotinec pre opustené a chudobné deti v Poprade.
Od 1849 pôsobil v Poprade ako mestský notár, člen mestskej rady, starosta. Vykonával funkciu poštmajstra, mal v prenájme poštovú dopravu. V roku 1850 poskytoval povoznícke služby pre blízke železorudné bane na trase Český Tešín – východné Slovensko v službách arcikniežaťa Albrechta. Podľa historika a evanjelického farára Samuela Webera „Bol zamestnaný dňom i nocou, všade za všetko zodpovedal a bol vždy po ruke.“
David Husz sa zapísal do sŕdc Popradčanov svojím rozsiahlym parkom, aktivitami pri vytyčovaní Košicko-bohumínskej železničnej trati, činnosťou v Uhorskom karpatskom spolku a veľkým podielom na založení Karpatského múzea v Poprade.Aktívny človek David Husz sa nepochybne aj pod vplyvom svojho priateľa – evanjelického farára Karola Wünschendorfera, ktorý prišiel do Popradu 15. novembra 1857, staral o rozvoj evanjelickej cirkvi. Novým impulzom práce pre cirkev bol veľký požiar v roku 1860 v meste Poprad, ktorý narobil veľa škody na cirkevnom majetku. 6. júna zhorela fara a aj strecha kostola. V rokoch 1862 – 1863 bol poverený Ján (Johann) Hauszer a člen konventu David Husz s farárom Karolom Wünschendorferom zabezpečiť nový organ. Starý organ s 12 registrami bol vymenený 15. novembra 1863 za nový.
V roku 1870 zvolili Davida Husza za cirkevného inšpektora. V tomto čase zažila evanjelická cirkev v Poprade svoj vrchol, keďže väčšina obyvateľov mesta sa hlásila k evanjelickému náboženstvu. Okrem Husza bolo v cirkevnej rade viacero významných mužov, ktorí sa pustili v roku 1887 do stavby fary. Najväčšie bremeno ostalo (zrejme dobrovoľne) na pleciach samotného Husza zabezpečujúceho jednak stavebný materiál a jednak financie. Prispievateľov bolo viacero – súkromné osoby, či podporné fondy (spomeňme napr. kráľovský majestát, spolok Segitskég z Budapešti, arciknieža Albrechta, grófa z Javoriny Christiana Hohenlohe, riaditeľa Košicko-bohumínskej železnice a pod.) Vybralo sa 5645 zlatých a 7 grajciarov, potrebných však bolo 6326 zlatých a 79 grajciarov. Finančný rozdiel v sume 681 zlatých a 72 grajciarov uhradila rodina Huszová.
Rodina Huszová odkázala evanjelickej cirkvi 30 000 zlatých, ktoré mali byť vyplácané po 300 zlatých ročne z výnosu Husz parku. Ešte krátko pred smrťou (1888) daroval David Husz cirkvi 60 zlatých. V testamente Huszovci odkázali evanjelickej škole 150 zlatých.
Srdce veľkého muža dotĺklo 21. januára 1889. Jeho meno pripomína už len pamätník pri múzeu. Ľudská hlúposť zapríčinila, že hrobka rodiny Huszovej bola zbúraná pri likvidácii popradského cintorína v 50. rokoch 20. storočia.