Cirkevné listy v septembri 2010

Cirkevné listy v septembri 2010

Rytmus pravidelných stretnutí a obvyklých povinností v našich cirkevných zboroch sa opäť roztáča. Chceme k tomuto pohybu prispieť troškou „vzruchu“, o ktorý sa, verím, postará téma tohto čísla a s ňou súvisiace príspevky.
Veď zaoberať sa liturgickým stvárnením služieb Božích a uvažovať o jeho nových formách znamená dotýkať sa zrenice oka našej cirkvi. Veď čo vzbudí v kruhoch ordinovanej i neordinovanej evanjelickej verejnosti väčší rozruch, ako keď sa niekde evanjelium len prečíta, alebo odslúži Večera Pánova v kostole bez luteráka, alebo zaspieva spoločná pieseň iba so sprievodom klavíra či gitary... A to nehovorím o rôznych pokusoch o modernejšiu formu služieb Božích, ktoré sa a priori kvalifikujú ako sektárske, a byť v stredoveku, tak sa už pomaly rozdúchavajú hranice. Treba však hneď povedať, že venovať sa novým formám liturgie neznamená zavrhovať tú starú. Veď tým, ktorí sú každú nedeľu v kostole, je drahá a vzácna. A povedzme si úprimne, aj keď sme si to ako deti a mládežníci v kostole väčšinou odtrpeli, po rokoch tej klasike prichádzame na oveľa krajšie mená. Ide však predovšetkým o tých, ktorým tradičná evanjelická liturgia nič nehovorí, je im cudzia a dokonca ich odrádza od účasti na službách Božích. Musíme sa veľmi vážne pýtať, kde je tých 90 percent evanjelikov, ktorí v nedeľu do kostola neprídu. A nielen to, prečo ubúdajú aj tí, ktorí tam donedávna ešte chodili. Isteže, forma liturgie nie je jediný kameň úrazu. Ale služby Božie sú kľúčovým prvkom pestovania duchovného života a stretávania spoločenstva. Preto sa im musí venovať primárna pozornosť.
Úvodná homília odznela na tradične netradičných službách Božích vonku pred kostolom na Memorandovom námestí v Martine. Pri zachovaní všetkých liturgických prvkov, s menším rozsahom spievanej liturgie so sprievodnou hudobnou skupinou sa tieto služby Božie tešia rovnakej, ak nie väčšej obľube, ako klasické. Je radosť vidieť plné námestie chváliť Boha v radostnej a nezovretej atmosfére. Novým formám liturgie sa venuje aj rozhovor s Tomášom Tyrlíkom, reflexie Ondreja Kolárovského a Ľuba Badiara, ako aj záverečné komuniké konferencie o obnove bohoslužobného života ECAV. K poslednej spomenutej udalosti treba povedať, že nešlo o konšpiratívne stretnutie niekoľkých rebelov, ale o ľudí, ktorí majú radi našu cirkev, spravili v nej kus poctivej práce a veľmi im leží na srdci jej stav. Ani nešlo o stretnutie nabité revolučnými náladami, ale o konštruktívne, vecné a odborné formulovanie diskusie, ako by mohla vyzerať obnova našej liturgie. Zúčastnení sa dohodli na tom, že je nutné hľadať formy liturgie relevantné dnešnému necirkevnému človeku, a chcú v takejto iniciatíve pokračovať. Dva výsostne aktuálne fenomény - xenofóbiu a multikulturalitu reflektujú vo svojich pozoruhodných esejach Ján Ľachký a Michal Zajden. Záver patrí ťažkej otázke – prečo Boh dopustil takú vec, ako Osvienčim? Iskrivým „nástrelom“ odpovedí reaguje Tibor Máhrik.
Treba našu liturgiu reformovať alebo nie? Prečítajte a posúďte sami. Budeme radi, ak sa konštruktívne zapojíte do diskusie.

Ján Hroboň, šéfredaktor

Obsah

Editoriál - Ján Hroboň
Homília: Kto je môj blížny? - John Hogenson
Rozhovor s Tomášom Tyrlíkom, seniorom SECAV a zborovým farárom v Třanovicích: Nové podanie starého evanjelia - Ján Hroboň
Reflexie: Zrozumiteľnosť služieb Božích - Ondrej Kolárovský
Post-synodálna reflexia - Ľubo Badiar
Dianie: Komuniké z konferencie o obnove bohoslužobného života ECAV na Slovensku: Služby Božie včera a dnes, Martin, 21. júna 2010
Tvorba:Analýza mýtu o Ahasverovi - Ján Ľachký
Esej o flamencu a tiež o Adamovi a Eve - Michal Zajden
Diskusia: Prečo Boh dopustil také veci ako Osvienčim? - Tibor Máhrik
Mystický kútik: Tri veci si neviem zapamätať: mená, čísla a tretie už neviem čo. (A. Dermek)