100 rokov od narodenia Jána Lásku

18. júna 2014 uplynulo 100 rokov od narodenia Jána Lásku, obetavého a verného služobníka Božieho. Jeho životný príbeh môže byť i pre nás zdrojom poučenia.
Verný, skromný a obetavý služobník

18. júna 1914 sa v Novom Klenovci na Podkarpatskej Rusi narodil Ján Láska. Ako dvojročnému mu umrela mama, otec ho dal na výchovu ku starým rodičom. Tam vyrastal až do 14 rokov, potom sa vrátil do už novej - veľkej rodiny svojho otca so siedmimi deťmi. Jeho otec musel ísť až tri razy do USA na zárobky. Na vyššie vzdelanie nebolo ani pomyslenia, hoci bol talentovaný na učenie. Mal záujem o knihy, hudbu, spoločenské dianie. Musel pracovať na rodičovskom gazdovstve. Ako dvadsaťročný vykonával základnú vojenskú službu v Olomouci. Dosiahol hodnosť desiatnika a diplom vzorného vojaka.

V r. 1937 ho cirkevný zbor vyslal do Prešova na kantorský kurz, ktorý úspešne absolvoval. Stal sa zborovým kantorom a dirigentom štvorhlasného zborového spevokolu. R. 1939 Podkarpatskú Rus okupovalo fašistické Maďarsko. Noví vládcovia chceli zrušiť slovenskú školu v obci. V trojčlennej deputácii k ministrovi školstva do Budapešti bol aj otec. Školu zachránili, ale neprajníci ich „odmenili“ internovaním do pracovného tábora.

Na jeseň r. 1944 prišla osloboditeľská ČA a NKVD. Miestny farár Štefan Matheidesz zbor opustil. Osirelého zboru sa ujal otec. V knižnici mal Postily, modlitebné knihy, Agendu, homiletické čísla časopisu Evanjelický kazateľ. S ich pomocou sa pripravoval na výkon služieb Božích, krstov detí a pohrebov. Túto prácu robil za symbolickú odmenu dva a pol roka. Medzitým sa začala príprava na pripojenie Podkarpatska k Sovietskemu zväzu. Hranica sa uzavrela r. 1946. Tým sa veľmi sťažila práca optačnej komisie v obci, v ktorej vedúcu úlohu zohrával otec s pomocou mladého Pavla Turisa a ďalšími. Ideovým radcom a manažérom bol správca – učiteľ Tomáš Kováč. Otec a jeho asistenti tri razy museli tajne za pomoci prevádzačov prekročiť hranice, aby na Slovensku navštívili príslušné úrady vo veci presídlenia Slovákov z Nového Klenovca. Po dlhých prípravách, spojených s prekážkami a sabotážami miestnych nových úradov sovietskej moci sa to podarilo a l. mája 1947 transporty nákladných vlakov prekročili hranicu.

Na Slovensku otca čakala neľahká práca: prideľovanie rodín do obcí južného Slovenska, parcelácia veľkostatkárskej pôdy, riešenie bývania a pod. V roku 1948 bol zriadený cirkevný zbor v Tornali. Farárom sa stal Vladimír Gál a zborovým kantorom Ján Láska. Otec verne a obetavo slúžil hrou na organe v matkocirkvi tak slovenským, ako aj maďarským veriacim. Na požiadanie poslúžil aj pri sobášoch a pohreboch. Do Tornale musel cestovať vlakom, na železničnú stanicu z Chanavy do Lenartoviec 4 km pešo alebo na bicykli, tam aj späť, za každého počasia. Občas chodieval hrať aj do Kráľa, pravidelne do Číža. Počas cirkevných sviatkov, ktoré neboli dňom pracovného pokoja, v Chanave alebo Číži v rodinných domoch organizoval služby Božie. Ako družstevníkovi, pracujúcemu manuálne, mu súdruhovia nemohli nič pohoršiť v kariére. Takto s Božou pomocou slúžil obetavo a verne až do r. 1971, kedy sme sa z Chanavy odsťahovali do Svätého Jura. Tam pracoval ako vinohradník v JRD až do svojej náhlej smrti 12. októbra 1979.

Seba a svoju rodinu dával na posledné miesto. Tak to bolo i pri výstavbe rodinných domov pre presídlencov štátom v r. 1949. Uprednostnil pred sebou iných. Podobne nechcel prijať v Chanave v JRD miesto skladníka, ale ďalej ťažko manuálne pracoval na poli. Nedostatok vzdelania si doplňoval samoštúdiom. Napr. ako 50-ročný sa sám z učebnice pre samoukov naučil pasívne po nemecky, aby mohol čítať časopis „Die Kirche“ z bývalej NDR. Ťažko však znášal, keď za svoju poctivú prácu v družstve mu nebola poskytnutá náležitá pláca. Trpela tým celá rodina, manželka a tri deti, preto sa v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia obetoval a podpísal s Ostravskými baňami zmluvu na prácu ako baník pod zemou. Zotrval tam celý rok. Pánu Bohu chvála za jeho život, prácu a dielo.

„On odplatí človeku podľa jeho skutkov.“ Príslovia 24, 12