„Artikulárne“ diakonické strediská

Úvaha k zákonu o sociálnych službách
Ak sa povie artikulárny kostol, každý evanjelik asi vie, o čo ide. Cisár v roku 1681 po dlhej dobe prenasledovania vydal artikulu (zákon), podľa ktorej evanjelikom povoľoval v každej stolici postaviť po dva chrámy, ale s určitými obmedzeniami. Zákonný článok (artikula) č. 25 stanovoval pre stavbu nového evanjelického chrámu isté podmienky: kostol musel byť postavený na okraji obce, mimo mestských hraníc, musel byť postavený v priebehu jedného roka, musel byť celý z dreva a vybudovaný bez použitia kovových prvkov, kamenný základ mohol mať nanajvýš jednu stopu od zeme, nesmel mať vežu a vchod do kostola nemohol byť priamo z ulice. Štát (cisár) tak vytvoril dva typy kostolov: jedny kostoly boli ich, druhé naše – artikulárne. Po rokoch prenasledovania a zákazov to naši predkovia určite prijali s úľavou – i keď z dnešného pohľadu si povzdychneme: A kdeže sú ľudské práva?!

Spomenul som si na tieto dávne cisárske artikuly, keď som sledoval vývoj a diskusiu okolo zákona č. 448/2008 o sociálnych službách a okolo nedávnych pokusov o jeho novelizáciu. Štát (Národná rada Slovenskej republiky) rozdelil poskytovateľov do dvoch skupín: na verejných a neverejných. Medzi verejných poskytovateľov sociálnych služieb zaradil svoje strediská a našich poskytovateľov sociálnych služieb zaradil do druhej skupiny – medzi neverejných.

Sme radi, že po dlhých rokoch prenasledovania máme možnosť slobodne plniť príkaz Ježiša Krista a dokazovať cez službu blížnym našu vieru. Má to len jeden háčik: naše diakonické strediská nie sú financované rovnocenne s tzv. verejnými poskytovateľmi (sem patria zariadenia VÚC a obcí). Pritom poskytovanie sociálnych služieb je financované z podielových daní všetkých občanov. Znevýhodňovanie tých, ktorí sa rozhodli v súlade so svojou vierou a náboženským presvedčením zvoliť si cirkevného poskytovateľa sociálnych služieb, môžeme teda vnímať ako porušovanie slobody náboženského vyznania a porušovanie zásady rovnosti občanov Slovenskej republiky pred zákonmi Slovenskej republiky.

Cisárske artikuly nezabránili našim predkom stavať svoje kostoly aj za takých „nemožných“ podmienok. Tieto chrámy sú i dnes dôkazmi viery našich predkov a ako skvosty rúk a umu sú zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Že by aj naše strediská Evanjelickej diakonie raz čakal takýto skvelý osud?

EPST, 12/2010, s. 4