Treba pestovať vzájomnú úctu a toleranciu

Treba pestovať vzájomnú úctu a toleranciu

Rozhovor s bratom generálnym dozorcom ECAV na Slovensku PAVLOM DELINGOM, EPST č. 45 a 46, 4. a 11. 11. 2009
Spolu s bratom generálnym biskupom reprezentujete našu cirkev navonok, smerom k zahraničiu i nášmu štátu. Ako vnímate vzťah cirkvi a štátu dnes? Zmenilo sa niečo na tomto modeli za posledných 20 rokov od pádu komunizmu?
Vzťah ECAV k SR, čiže k vlastnému štátu vo vnútri, sa vzájomne nenarúša. Po r. 1989 sú platné jasné legislatívne pravidlá a okrem toho od r. 2002 je v platnosti Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami (vedená v Zbierke zákonov pod č. 250/2002). Taktiež je potrebné dodať, že bol novelizovaný základný zákon č. 218/1949 Sb. (posledná zmena v roku 2005) o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. V rámci týchto právnych noriem, popri základnom zákone - Ústave SR, kde sa v čl. 24. ods. 3 uvádza: „Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávislé od štátnych orgánov,“ je v platnosti taktiež zákon SNR č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Vidíme, že na pôsobenie cirkví na spoločenský život veriacich je nielen plné právo, ale aj dostatočný priestor, hlavne je o čo sa oprieť pri vzájomných kontaktoch predstaviteľov štátnej moci a cirkevného života. V tomto priestore sa pohybovali už naši predchodcovia a my v tom pokračujeme. Predstavitelia cirkví sú pozývaní na dôležité podujatia v štáte, ktoré sa ústredne organizujú a taktiež najvyšší predstavitelia – ústavní činitelia sa zúčastňujú jednak slávnostných služieb Božích, alebo iných významných stretnutí evanjelikov na Slovensku. Podotýkam, že zastúpenie najvyšších predstaviteľov štátu podľa príslušnosti k viere má tiež svoj význam. Cirkev sa plne etabluje aj vo svojich evanjelizačných organizáciách v zahraničí. Štát nám v žiadnom prípade nebráni stretávať sa a napomáhať rozvoju našich slovenských menšín v iných krajinách, ba priam od nás očakáva, aby sme napomáhali cez cirkevné štruktúry k udržovaniu slovenského jazyka a slovenskej identity. Čo je pre našu ECAV v tomto čase príznačné, že je viacej „postihnutá“ subjektom uvoľnenej demokracie po páde bývalého režimu a v niektorých regiónoch Slovenska sa s tým ťažko v spoločenstvách, kde sa evanjelici augsburského vyznania stretávajú, vyrovnávame.

V akom svetle vidíte budúce smerovanie ECAV? Má dnes cirkev priestor pre fungovanie v spoločnosti?
Ak som uviedol, aký značný, nebránený, ale uvoľnený priestor máme pre činnosť a pôsobenie v cirkvi, tak zároveň musím hovoriť aj o tom, že priniesol neočakávaný zvrat do vnútorných radov veriacich, keď nás postavil do úlohy, že rozhodujeme sami. A tak máme čas alebo nemáme čas, chceme alebo nechceme využívať svoju vieru na to, na čo nám ju Pán Boh pri krste daroval. Príliš dobra nie však pre každého, príliš mnoho existenčných problémov pre mnohých postihuje svoje „ja“ a vedie k tomu, že do Božieho chrámu mnohým stačí ísť len sporadicky alebo počas veľkých sviatkov. Komercionalita a globalizmus nadobudli nebývalý rozmer zástery na potrebu rozvoja duše. Kto to nechápe, alebo chápe svoje „ja“ len v úzkom kruhu domácnosti alebo famílie, ten je tomu pravidlom. Ak sa nebude vo viere a nádeji dariť meniť tieto svojské postoje komukoľvek v našej cirkvi, tak jej budúcnosť bude zakrývať stále menší plášť evanjelickej viery augsburského vierovyznania. Toto je úloha dennej, ale aj vzdialenej budúcnosti. Závisí najmä od jednoty našich duchovných pastierov, ich silného pastoračného pôsobenia a silného zázemia neordinovaných v cirkevných orgánoch všetkých organizačných jednotiek. Čiže priestor nám nikto neberie, len nám svojvoľne ubúda. Poviem otvorene, veľa o tom hovoríme, píšeme, veľa sa čudujeme, možnože aj veľa schôdzujeme, ale výsledky sa ešte nedostavujú. Budúci rok 400. výročia pamätnej Žilinskej synody by mohol urobiť pozitívny obrat. Na to sa v ústredí, ale aj dištriktoch dôsledne pripravujeme.

Ako dnes vnímate svoje zámery, s ktorými ste vstupovali do funkcie generálneho dozorcu?
Pri inštalácii do funkcie generálneho dozorcu som si formoval myšlienky na podklade svojho poznania života člena cirkvi. Z priameho styku s vedením cirkvi som ako ústavný činiteľ videl, že to nie je zamestnanie, ale veľmi zodpovedná a dlhodobá činnosť. Na začiatku som spoznal, že v orgánoch cirkvi na najvyššej úrovni panuje značná nervozita a podozrievavosť. Vedel som aj to, že v orgánoch ECAV sa pracuje demokratickým a nie autokratickým systémom a že pre svoje návrhy treba získavať aj ostatných členov. To sa v plnej miere potvrdzuje. Za veľmi dôležité som považoval, aby v predsedníctve ECAV bola čo najväčšia súhra a jednota nie názorov, ale výsledkov a postupov. To je stále platné a dôležité. Predsavzal som si stretávať sa aspoň raz do roka s kolegami na dištriktuálnej a seniorálnej úrovni a rozprávať sa o problémoch tak, ako sa rozprávajú duchovní na SPK. Stretávame sa každý rok v novembri. Povedal som si, že ak mi bude slúžiť zdravie a budem mať možnosť prísť, budem sa zúčastňovať stretnutí v zboroch a seniorátoch. Tak sme začali s bratom generálnym biskupom navštevovať predsedníctva seniorátov. Pripravil som spolu s dištriktuálnymi a seniorálnymi dozorcami koncepciu spravovania a využívania nehnuteľností v ECAV, ale je na škodu, že jej rozborová časť nenašla v niektorých COJ pochopenie a ťažko sa dá z toho, čo nám poslali, ústredne spracovať. Dobrý úmysel dotiahnuť výkon duchovenskej služby v ECAV do objektívneho právneho stavu naráža na zbytočné a úzkoprsé obavy o existenciu u niektorých duchovných, že ak nebudú viazaní k ECAV Zákonníkom práce, prídu o materiálno-technické zázemie. Ja všetky problémy chápem ako potrebné zjednocovanie názorov a nakoniec prevládne dobro na poli našej činnosti a zachovania viery v činnosti v našej ECAV. V našej cirkvi je zaujímavý model. Na úrovni cirkevných zborov je zloženie orgánov bez parity, čiže jeden (alebo niekoľko, ak ide o veľký zbor) duchovný a početnosť laikov, čiže členov CZ zvolených do orgánov. Od seniorálnej úrovne sa zloženie orgánov formuje delegačným spôsobom, a to v parite duchovní a neordinovaní. Nie je mi známa hierarchia takéhoto zloženia, ale treba ju rešpektovať. Omnoho dôležitejšia je kvalita a profesionálnosť zástupcov v orgánoch. Moje poznatky sú, že veľmi rozdielne a výrazne sa v paritných orgánoch presadzujú ich duchovní členovia ako neordinovaní. Podotýkam, nie je to pravidlo, ale moja skúsenosť. Možno rozbory zo zápisníc by tento názor vyvrátili alebo potvrdili. Čiže vyváženosť treba hľadať v osobnostiach a nie v početnosti, alebo teritoriálnom zložení. Taktiež treba v takomto zložení pestovať vzájomnú úctu, toleranciu a uznávanosť, nielen počúvateľnosť. To, že neordinovaní sú viacej vyťažení v zamestnaní, nie je ich dennou potrebou poznať všetky cirkevnoprávne predpisy a nemalo by to mať nepriaznivý dopad na ich pôsobenie v orgánoch cirkvi, duchovní by to mali tolerovať. Považujem za správne, že rovnoprávnosť postavenia obidvoch reprezentantov, či už v slávnostných alebo neslávnostných chvíľach, je výrazom osobitosti našej cirkvi a má zároveň adekvátnu úctu u svojich členov.

Ako vidíte fungovanie účelových organizácií cirkvi? Predpokladáte nejaký vývoj v ich vzťahu k cirkvi?
Cirkev si zakladá rôzne spoločenstvá, organizácie – spolky, a nie je to len výsledkom porevolučného vývoja v ECAV. Cirkev môže využívať i podnikateľské spôsoby činnosti, dovolené podľa všeobecne platných predpisov. Štát nám takúto činnosť umožňuje aj naďalej, ale musíme dodržiavať stanovené kritériá, najmä v hospodárskej oblasti. Cirkevná ústava pozná tieto zariadenia ako účelové – buď s právnou subjektivitou, alebo bez nej. Podľa toho je rozdelená aj ich kompetentnosť a zodpovednosť činnosti, ak pôsobia v cirkevnom zázemí. Takto sa napomáha evanjelizačnej práci medzi dospelými, mládežou, ale aj deťmi. Veľmi významná je oblasť starostlivosti o sociálne slabších, chorých a starších členov cirkvi, kam patrí evanjelická diakonia. Osobitnú kategóriu po r. 1989 tvorí cirkevné školstvo. Takúto činnosť, najmä na dobrovoľnej, nie komerčnej báze, považujem za trvalú súčasť cirkvi a treba ju všemocne napomáhať. Všetko je závislé od ľudí, ich postavenia v týchto účelových organizáciách, ale aj od ich subjektívnych záujmov. Podľa mňa si pri úspechoch nesmú pripúšťať nedotknuteľnosť a stratiť - ako sa ľudovo hovorí - „pamäť“, ako to bolo na začiatku vzniku ich poslania. Dvojkoľajnosť v postavení vedie k permanentnému nedorozumeniu a k osobnej samoľúbosti, ak sa treba s niečím zverovať tomu, komu podliehajú ako pôvodina. Myslím si, že vývoj pôjde tým smerom, aké zázemie bude mať cirkev v týchto štruktúrach a odkiaľ na ich činnosť budú prichádzať prostriedky.

Aké úlohy sú pred nami ako cirkevným spoločenstvom?
O úlohách sa hovorí ťažšie ako o tom, čo už bolo. Cirkev si nestavia programové ciele, ale musí vedieť a hlavne rokovať o svojej budúcnosti. Ja považujem za vážnu úlohu zotrvať na jednote aplikácie Svätého písma v liturgických obradoch vo všetkých zboroch a spoločenstvách augsburského vyznania našej viery v Trojjediného Pána Boha. Taktiež považujem za dôležité zabezpečiť aktívnu činnosť vo všetkých zboroch a urobiť v orgánoch cirkvi všetko pre to, aby sa presadil väčší princíp spolupatričnosti a pomoci tzv. bohatších k menej početným a menej aktívnym spoločenstvám. Mali by sme pružnejšie pripravovať jednotnosť v cirkevnej legislatíve a nehľadať zbytočné právne úniky, ak to predpis vo svojej nedokonalosti umožní. Myslím si, že je čas nehľadať záchranu v tom, čo bolo roky zaužívané, hierarchické, lebo právna uvedomelosť našich potomkov nás môže priviesť do slepej uličky, kam obyčajne značný konzervativizmus aj vedie. Naša cirkev sa má o čo oprieť, pokiaľ ide o minulosť. Veď naši národní dejatelia – Kollár, štúrovci, ale aj duchovní predstavitelia 20. storočia – nám dávajú nielen veľké inšpirácie, ale nabudzujú aj národný potenciál spoločnosti. Mali by sme vytvoriť desaťročný a možno aj viacročný programový kalendár cirkevného povedomia, a tak dať vedieť celej spoločnosti, čo ECAV pre národ a štát znamenala a znamená.

Ako sa vykryštalizovala spolupráca medzi Tranosciom a vedením ECAV po vašom nástupe do funkcie?
Koncom roka 2007 som bol zvolený za predsedu predstavenstva Tranoscia, a. s. – nášho jediného evanjelického vydavateľstva literatúry a časopisov, ktoré už tradične na Slovensku vychádzajú. Zmena vychádzala aj z toho, že nebola všeobecná zhoda akcionárov na vtedajšie vedenie Tranoscia a spolupráca s ECAV bola v útlme. Vypracovali sme novú dohodu o spolupráci a vzájomne sa v orgánoch cirkvi a Tranoscia informujeme, ako celkovú činnosť zlepšovať. V Tranosciu boli etablované všetky redakčné rady a pravidelne sa schádzame so šéfredaktormi. Tradícia, že vydavateľstvo pôsobí v L. Mikuláši, má dopad na zložitejšie získavanie redakčných síl a to, že vydavateľstvo neudržalo predajňu v hlavnom meste SR, taktiež zanecháva negatíva. Najmä teraz, keď je predaj slovenskej literatúry na knižnom trhu v útlme a početnosť obyvateľstva má v predajnosti význam. Do konca roka chceme uskutočniť výmenu listinných akcií u všetkých akcionárov v dôsledku prechodu na euro, čo by mohlo prispieť k oživeniu styku s akcionármi, najmä v zboroch a seniorátoch. Rekonštruujeme predajňu v D. Kubíne a postupne napĺňame edičný plán, ako bol schválený na valnom zhromaždení v apríli tohto roku.

Čo považujete za váš prvoradý cieľ, ktorý chcete uskutočniť do konca volebného obdobia?
Osobné ciele alebo záujmy v cirkvi vo funkciách nie sú potrebné. Pre mňa cirkev nie je prostriedkom na zviditeľnenie. Pre mňa je to posvätná vec, spoločenstvo, kde nachádzam vnútornú istotu a táto istota mi vlieva veľa sily, aby som konal čo najlepšie. Preto len hnanie sa za cieľmi je podľa mňa pochybná vec, je to vietor, ktorý ma vždy predbehne alebo zmetie. Ja si myslím, že budeme spoločne s generálnym biskupom a ďalšími predstaviteľmi v cirkvi vždy dobre vychádzať a názory na problémy, ktorým sa určite nevyhneme, zjednocovať. Verím, že cirkev bude aj naďalej pevná ako žula. Ak si niekto myslí, že cirkev prežíva krízu a on je jej účastník, tak musí robiť hlbokú sebareflexiu a začať naprávať, čo pokazil. Máme v cirkvi ešte niekoľko nedotiahnutých sporov, a tie by sa mali napraviť na dobrú cestu. Máme málo finančných prostriedkov, a tie by sme mali výraznejšie efektivizovať a nehnuteľnosti viacej spoločensky využívať. Máme veľa schopných jedincov, a tých by sme mali priťahovať pre spoločnú prácu a pre väčší úžitok na vinici Pánovej. Máme v orgánoch cirkvi - od seniorátov vyššie - paritné zloženie duchovných a neordinovaných, a to by malo prinášať kvalitnejšie ovocie spoločnej práce. Máme v cirkvi aj viacjazyčnosť, a tá by nemala byť prostriedkom politických alebo národnostných záujmov. Aj to je významné, keď si niektorí členovia cirkvi myslia, že cirkevný predstavitelia nedávajú dostatočne najavo hlasnosť cirkvi v politických postojoch a v prebiehajúcom boji na vnútornej politickej scéne. A naopak je tiež významné, keď členovia cirkvi dávajú najavo, že cirkev sa do politiky miešať nemá a nemá sa zúčastňovať takéhoto prejavu. Cirkev sa podľa mňa necíti ohrozená od politiky a štátu, aj keď rôzne viery jej uberajú priestor v spoločnosti. Z toho vyplýva, že chcem v tomto volebnom období pôsobiť a naďalej aktívne presadzovať to, čo bude schválené v jej orgánoch, plne sa angažovať za svoje úlohy dané cirkevnou ústavou.

Váš odkaz čitateľom Posla...
EPST je dobrým spojovateľom medzi členskou základňou a cirkevnými organizačnými jednotkami. Neteší ma, že niekedy klesá jeho odber, a teší ma, že má dobrých dopisovateľov. Čitatelia by mali prijímať rôznorodé názory pisateľov, ale vždy môžu zaujať svoj reálny postoj. Redakčné rady by mali posúdiť, čoho je viac. Nedopustíme v predstavenstve, aby sa prejavovali v redakcii alebo u čitateľov chúťky cenzúry, a už vôbec nie na úkor prísne vyhranenej náboženskej tematiky. Ten, kto len kritizuje a nedá vlastný impulz, ako veci napraviť, je príliš subjektívny, na to by mal EPST čitateľov upozorňovať. Musíme otvoriť aj nové témy. Možno také, ktoré boli doteraz tabuizované. Musí ich však posúdiť kolektív a potom nájsť aj dobrých prispievateľov, aby čitateľ cítil svoj podiel a hľadal aj poučenie. V každom smere však zohráva svoje aj ekonomika vydávania novín, a ak nebude odber – čiže čitatelia, nebudú ani pisatelia. Viacej v tomto smere očakávam od akcionárov – právnických osôb, a tými sú senioráty a dištrikty.