Autor projektu Mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle Dušan Jurkovič sa považuje za zakladateľa modernej architektúry u nás. Narodil sa v Turej Lúke v evanjelickej rodine. Mohyla na Bradle patrí medzi vrcholy pamätníkovej tvorby v strednej Európe.
M. R. Štefánik bol Jurkovičov osobný priateľ a architekt niesol zodpovednosť aj za celú prípravu osláv a smútočného ceremoniálu. K Štefánikovi mal priam mystický vzťah a jeho pohreb považoval za svoj najväčší a najodvážnejší umelecký čin. Obaja boli úzko spätí s miestom, kde vyrástla mohyla. Na jej projekte začal Jurkovič pracovať v roku 1919, dokončená bola v roku 1928. Stala sa pútnickým miestom – vždy v máji sa usporadúvala národná púť na Bradlo.
NÁŠ PRVÝ ARCHITEKT
Dušan Samo Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke ako piate zo šiestich detí notára Juraja, spoluzakladateľa Matice slovenskej, a jeho manželky Emílie, dcéry národovca Samuela Jurkoviča. Prichádza na svet v zložitom období poslednej tretiny 19. storočia. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prebiehal proces emancipácie maďarského národa, slovenský národný život v Martine sa zase v tom čase orientoval konzervatívne. Situácia pre hospodársky rozvoj a stavebníctvo však bola priaznivá, technika napredovala, čo sa mohlo odrážať i v nových typoch stavieb.
Jurkovič pochádza z myjavského prostredia, ktorého akoby sa spoločensko-politická rozpornosť netýkala. Brezová pod Bradlom neďaleko slovensko-moravského pomedzia, kde vyrastá a začína chodiť do evanjelickej cirkevnej školy, je od centier určujúceho diania vzdialená. K veciam národným si tu však ľudia budujú zdravý a aktívny vzťah, a to hlavne cez drobnú osvetovú činnosť. Deje sa to vďaka orientácii na Prahu a pôsobeniu miestnej inteligencie farárov, učiteľov, notárov. Jednou z takýchto rodín sú i Jurkovičovci.
HĽADANIE NOVÉHO VÝRAZU
Z Brezovej odchádza Dušan Jurkovič do meštianskej školy v Šamoríne, neskôr navštevuje gymnázium v Šoproni. Ako študent má blízko k predmetom, ktoré určia jeho rozhodnutie študovať staviteľský odbor na viedenskej Štátnej priemyselnej škole. V tom období je hlavné mesto monarchie významným architektonickým centrom. V školách pôsobia osobnosti, študujú tu talentovaní študenti z celého Rakúsko-Uhorska. V čase, keď tu mladý šestnásťročný Jurkovič začína študovať, je Viedeň ešte skôr mestom, kde prežívajú historizujúce štýly, hlavne pseudorenesancia. Aj v dizajne predmetov sa 19. storočie stále obracalo k starým vzorom. Vonkajšie podoby stavieb kopírovali historické štýly, vnútorné vybavenie, naopak, chcelo čo najviac slúžiť účelu. Práve z týchto eklektických rozdielov sa však v nasledujúcich rokoch začínajú rodiť nové tendencie. Inšpirácia prichádzala z Británie cez hnutie Arts&Crafts. Architekti hľadajú pre moderné obdobie nový architektonický výraz a orientujú sa pritom na zdroje domácej a ľudovej tradície, ktorá má základ v remesle.
NA KONSKOM MÄSE
Ako sa píše v monografiách o Jurkovičovi (vyšli dve, jedna v roku 1929 od Františka Žákavca a druhá až v roku 1993 z pera Dany Bořutovej-Debnárovej), viedenskú školu si zvolil aj z obáv pred prenasledovaním slovenských študentov za prejavy národného presvedčenia v uhorských školách. Viedeň sa takto preňho stala výhrou aj v tom zmysle, že tu zároveň prišiel do kontaktu s vynikajúcimi osobnosťami architektúry – Rudolfom Feldscharekom či Camillom Sittem, zakladateľom spomínanej viedenskej školy. Sám Jurkovič sa vo svojej korešpondencii vyznáva, že škola mu odhalila nové tajomstvá a že sa v nej “vážne študovalo”. Nastúpil na ňu bez akejkoľvek znalosti nemčiny, pomáhali mu spolužiaci z českých rodín, usadených vo Viedni. “Len s nesmiernou námahou som zdolal po roku tieto ťažkosti... Musel som rysovať po nociach a učiť sa pri malej biednej petrolejovej lampe a nedostatočnej strave v ľudovej kuchyni za štefanským dómom, kde mi na plechový tanierik po čakaní v rade hodili kúsok konského mäsa s prívarkom," spomína na náročné začiatky. Žil skromne, býval v podnájme a na prilepšenie dostával občas stravu od sestier. Neskôr si privyrábal u farára, ktorému robil výpisky v cisársko-kráľovskej dvorskej bibliotéke. Štúdium ho však veľmi zaujalo. Postupne získaval prehľad o nových prúdoch svetovej architektúry, ktoré ho cez secesiu nasmerovali k zmenám vrcholiacim v osobitnej moderne. Popri štúdiu si stále nachádzal čas aj na činnosti v akademickom spolku Tatran.
PRÁCE LIDU NAŠEHO
Po návrate z Viedne zanechala v Jurkovičovi hlbokú stopu tvorba slovenského staviteľa Blažeja Bullu, ktorý študoval architektúru v Prahe. Oslovila ho výstava slovenských výšiviek v Martine, pre ktorú Bulla navrhol dve drevené stavby. Učarovalo mu drevo, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho rukopisu. Fascinovala ho pritom aj remeselná zručnosť. Už viedenské štúdium a znalosť tirolských stavieb prehĺbili v ňom presvedčenie inšpirovať sa domácou ľudovou tvorbou, čo sa na domácej pôde začalo umocňovať. V krajinách Rakúsko-Uhorska, podobne ako i v Čechách či v Poľsku, sa viacerí stavitelia v tomto období usilovali o tzv. národný historický štýl a bolo u nich badať niektoré spoločné črty. Tým zaujímavejšie je sledovať hĺbku ich rukopisu.
V roku 1895 odchádza Jurkovič do Vsetína, kde u staviteľa Michala Urbánka študuje valašské ľudové stavby. Spolu s ním začal pracovať na časti národopisnej výstavy českoslovanskej, čo ho pripútalo k etnografickému výskumu. Zaujíma ho drevená zrubová architektúra a pripravuje expozíciu valašskej izby a čičmianskeho gazdovstva. Počas celej výstavy dokonca gazdovstvo obýva čičmianska rodina, ktorú Jurkovič vraj načierno previedol cez uhorskú hranicu, aby expozíciu oživila. Spôsobila rozruch, ktorý podnietil na výstave záujem o Slovensko. V tom období začal spisovať aj svoje národopisné skúseností, ktoré neskôr, od roku 1905, postupne vychádzali v jednom z viedenských vydavateľstiev v podobe štrnástich zošitov pod názvom Práce lidu našeho.
LUHAČOVICE A SLOVANSKÝ VÝRAZ
Práve vďaka spomínanej národopisnej výstave prišli prvé zákazky z Čiech. Vznikli Jurkovičove rané diela – turistické stavby, v ktorých využíval motívy ľudového staviteľstva z daných lokalít. Tvrdil, že dielo rastie z doby. Za základ svojej práce považoval jednoduchosť silného ľudového umenia, ktoré však programovo dával do vzťahu k možnostiam súčasnej architektúry. Zároveň sa opieral o vecný účel stavby a jej logické začlenenie do konkrétneho prostredia. Jeho stavby na Pustevnách na Radhošti – jedáleň, zvonica či kolkáreň – vzbudili ohlas i v tlači a priniesli mu uznanie. Spolu s ním prišli i nové pracovné možnosti a cesta do Brna. Zásadnou objednávkou, ktorá ho pritiahla, bola stavba penzionátu Vesna.
Počas pôsobenia v Brne, kde rozvinul svoje kontakty s národne a kultúrne orientovanými osobnosťami, umelcami či podnikateľmi, stále sledoval aktuálne dianie vo Viedni. Okrem toho rozvíjal aj korešpondenciu s architektmi v Berlíne, Londýne či so švajčiarskym priaznivcom a priateľom, estetikom Williamom Ritterom. Moravské prostredie ho postavilo pred nové úlohy – jednou z najzásadnejších bol program výstavby kúpeľov Luhačovice, na ktorom pracoval od roku 1901. Nie všetky jeho návrhy v komplexe sa zrealizovali, no budovy, ktoré stoja, sú dôkazom jeho svojského prístupu a zároveň nevtieravého vkusu a umiestňovania objektov do prirodzeného prostredia. Popri nemeckom či maďarskom štýle kúpeľných stavieb určili takzvaný slovanský výraz kúpeľov. Ako píše vo svojej knihe Dušan Jurkovič: osobnosť a dielo Dana Bořutová, jeho vzťah ku krajine by sme mohli nazvať uvažujúcim.
LÁKADLÁ Z DOMOVSKÉHO KRAJA
Dôležitou témou pre Jurkoviča sa v Brne stala téma bývania. Chcel vytvoriť obydlie československému človeku – inteligentovi. Podobu moderných obydlí pre rôzne sociálne vrstvy spoločností hľadal vďaka objednávkam cez stavbu víl, nájomných obytných domov či rodinných robotníckych domkov. Stále pritom reagoval na britské hnutie za obrodu bývania a trendy mestskej obytnej architektúry. V roku 1900 pracoval na návrhoch stavby a zariadenia dedinskej vily pre rodinu továrnika Roberta Bartelmusa na Rezku pri Novom Měste nad Metují. Rodinná firma bola prvou v Čechách, kde sa vyrábali elektromotory. Práve v tomto období sa zblížil s továrnikovou dcérou Boženou, ktorú si neskôr vzal za manželku a mali spolu troch synov. Medzi jeho ďalšie významné stavby tohto druhu patrí aj dom továrnika Martinovského v Borovnici na Morave, prestavba obytného domu a ateliéru Joža Úprku v Hroznové Lhote či vila doktora Náhlovského v Prahe-Bubenči. Predovšetkým je to však jeho vlastný rodinný dom v Brne-Žabovřeskách pri rieke Svratke z roku 1906, ktorý pre jeho rozprávkový vzhľad často prirovnávajú k perníkovej chalúpke. Do víl navrhoval aj interiérové zariadenie s veľkým zmyslom pre detail.
V nasledujúcich rokoch sa venoval verejným stavbám, známy je jeho obecný dom v Hospozíne a potom Spolkový dom v Skalici, na stavbu ktorého dostal výnimočnú príležitosť ako rodák z činorodého myjavského prostredia. Inak však architektúra národného typu, ako ju rozvíjal, nemala v tom období na Slovensku priestor. V Skalici už dlhšie bývali jeho rodičia, takže sa tam mohol cítiť ako doma. Po roku 1900 začal nadväzovať bohatšie styky s objednávateľmi zo Slovenska. Tak postupne vznikol aj urbanistický projekt pre Brezovú pod Bradlom, sirotinec v Modre či evanjelický kostol v Ružomberku. Začal sa venovať i rekonštrukciám historických objektov, hradov a zámkov (Zbraslav, Nové Město nad Metují, Zvolenský zámok, Bratislavský hrad).
VLASTENECKÁ POVINNOSŤ
Počas prvej svetovej vojny pôsobil Jurkovič pri oddelení vojenských hrobov vojenského veliteľstva v Krakove v Západnej Haliči. Tu sa rozvinuli jeho pomníkové práce a stal sa autorom vyše tridsiatich vojenských cintorínov. Po skončení vojny a vzniku prvej Československej republiky sa rozhodol vrátiť aj s celou rodinou na Slovensko do Bratislavy a naplno sa zapojiť do formovania novej spoločnosti. Návrat považoval za svoju vlasteneckú povinnosť. Rodinná brnianska vila, dnes národná pamiatka, po jeho odchode vystriedala viacerých majiteľov. V roku 1937 ju obsadili Nemci, potom sa ju však podarilo kúpiť architektovi Františkovi Švancarovi, majiteľovi susediacej záhrady.
Jurkovič sa po odchode do Bratislavy stal vládnym komisárom Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok, neskôr aj predsedom Umeleckej besedy slovenskej, zakladal viaceré inštitúcie, riešil problémy v sociálnej oblasti i v urbanizme miest, upozorňoval na kľúčové otázky výstavby Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska, usiloval sa o výstavbu obce Čičmany po zničení požiarom podľa pôvodnej stavebnej tradície, presadzoval myšlienku založenia prírodnej rezervácie Tatier a krasových oblastí Slovenska. Pripravil publikáciu Rodinné skladacie domky z pálených tehliarskych výrobkov, kde zhrnul svoje skúsenosti z tejto praxe. Zaoberal sa problematikou štandardizovanej výstavby rodinných domov a výstavbou typizovaných škôl. Medzičasom získal rad ocenení v Prahe, Bratislave, Budapešti a vo Varšave. Počas druhej svetovej vojny podporoval účasť svojich synov v protifašistickom odboji.
ŽIVOT POMNÍKOV
Popritom pracoval aj na ďalších architektonických návrhoch a spolupracoval s viacerými domácimi architektmi. Podľa jeho projektov sa postavilo Kochovo sanatórium, objekty Západoslovenských elektrární, legiodomy na Ursínyho ulici či vilová štvrť na Güntherovej, dnešnej Lermontovovej ulici v Bratislave, mestské domy postavil v Modre a v Martine v spolupráci s architektom Janom Paclom, vo Vysokých Tatrách v mimoriadne ťažkých podmienkach vyrástla jeho stanica lanovky na Lomnický štít. Je autorom mnohých pamätníkov a pomníkov významných osobnosti z medzivojnového obdobia, napr. pomník botanika Ľudovíta Holubyho na cintoríne v Pezinku a doktora Pavla Blaha v Skalici, náhrobku Svetozára Hurbana Vajanského v Martine, hrobky Makovických v Ružomberku, pamätného nápisu na poctu Bjönsterna Björnsona na skale pri vstupe do Demänovskej doliny či Pamätníka SNP v Kremničke. Pamätníková tvorba sa tiahla celým jeho životom a vyvrcholila spomínanou realizáciou Mohyly generála M. R. Štefánika.
TO, ČO NÁM CHÝBA
Nielen podľa odborníkov z oblasti architektúry stelesňuje Dušan Jurkovič presne to, čo nám chýba: komplexnú osobnosť, ktorá má rešpekt i autoritu, vznešenosť, eleganciu, cit pre ideál, vízie a budúcnosť. Jeho tvorba vytvára dojem ľudovej architektúry, hoci v jeho dielach z nej nenachádzame nijaké konkrétne detaily. Bol prvým slovenským architektom, ktorý dokázal viesť tvorivý dialóg so súdobými potrebami a s vtedajšou architektúrou.
Tento architekt je výnimočný svojou tvorbou v celej jej šírke a hĺbke. A nielen na Slovensku. Je namieste položiť si otázku, či za posledných dvadsať rokov vznikla na Slovensku nejaká významná architektúra v oblasti kultúry, ktorá by mala celospoločenský význam a vplyv, tak ako v prípade architekta Dušana Jurkoviča – Stredoeurópana, ktorý prekročil hranice Slovenska. Cena pomenovaná podľa neho bola prvý raz udelená v roku 1964, no za čias totality ju nahradila neosobná Cena Zväzu slovenských architektov. Ambíciou Spolku architektov Slovenska je od roku 1990 každoročne udeľovať Národnú cenu Dušana Jurkoviča prestížnemu architektonickému alebo urbanistickému dielu na Slovensku.
Pred dvadsiatimi rokmi bola u nás táto cena obnovená. Hoci na webe je zriadená zatiaľ len česká domenawww.jurkovic.cz, na stredoeurópsky odkaz tohto významného slovenského architekta a dejateľa sa Spolok architektov Slovenska snaží upozorniť aj rôznymi akciami v zahraničí a intenzívne sa hlási k jeho odkazu.
ZA HRANICAMI LOKALITY
Dielo, ktoré vytvoril architekt, návrhár nábytku a etnograf Dušan Jurkovič, nazývaný aj básnik dreva, ostávalo dlho mimo záujmu ortodoxnej moderny. Trvalo desaťročia, kým sa podarilo charakterizovať ho v celej jeho šírke a rozmanitosti, keďže bolo potrebné začať vnímať jeho dielo cez autorovu osobnosť, tvorivú filozofiu a umelecké videnie. A hoci dnes Jurkovičove diela tvoria základ modernej slovenskej architektúry, stále akoby sa nedostával do povedomia. Možno denne, bez toho, aby sme o tom vedeli, prechádzame okolo budov postavených podľa jeho návrhov. Že by ho stíhal osud slovenských národovcov, o ktorých sa musí školopovinne vedieť, a preto sú takpovediac na ťarchu? A možno je to len číry nezáujem o okolie alebo aj sčasti oprávnená nechuť prejavovať v našich končinách hrdosť, ktorá sa dá nepríjemne zneužiť.
CÍTENIE BEZ VÝKYVOV
Svoje vyše päťdesiatročné pôsobenie na poli architektúry začal Jurkovič rozvíjať na prelome 19. a 20. storočia, v období nástupu secesie. Bol jedným z jej najvýraznejších predstaviteľov na Slovensku, hoci oveľa viac toho postavil v Čechách. Vytvoril veľmi osobitý, tzv. národný štýl, výrazne ovplyvnený ľudovou architektúrou. Svoje videnie rozvíjal smerom k novej architektúre, ktorá rozumie človeku a prostrediu, v ktorom žije. Secesia, posledný architektonický sloh s nádychom dekadentnej elegancie, býva oslavovaná ako prielom k moderne a po baroku prvý, naozaj umelecky zomknutý štýl. Kedysi mala protivníkov, ktorí ju odsudzovali ako ornamentálne peklo, gýč alebo ju považovali len za záležitosť remeselnej zručnosti. Jej základné črty – využitie prírodných motívov spojených s organickými tvarmi, do ktorých neskôr preniká asymetria – poukazujú na spôsob vtedajšieho cítenia bez veľkých výkyvov.
Dušan Jurkovič zomrel 21. decembra 1947 v Bratislave. Jeho pozostatky boli prevezené na cintorín v Brezovej pod Bradlom. Rok predtým mu udelili titul národný umelec. In memoriam mu bol udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.
Zdroj: Eva Andrejčáková, TV OKO, 13/2010, 1. 4. 2010, s. 24 – 27(upravené)
NÁŠ PRVÝ ARCHITEKT
Dušan Samo Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke ako piate zo šiestich detí notára Juraja, spoluzakladateľa Matice slovenskej, a jeho manželky Emílie, dcéry národovca Samuela Jurkoviča. Prichádza na svet v zložitom období poslednej tretiny 19. storočia. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prebiehal proces emancipácie maďarského národa, slovenský národný život v Martine sa zase v tom čase orientoval konzervatívne. Situácia pre hospodársky rozvoj a stavebníctvo však bola priaznivá, technika napredovala, čo sa mohlo odrážať i v nových typoch stavieb.
Jurkovič pochádza z myjavského prostredia, ktorého akoby sa spoločensko-politická rozpornosť netýkala. Brezová pod Bradlom neďaleko slovensko-moravského pomedzia, kde vyrastá a začína chodiť do evanjelickej cirkevnej školy, je od centier určujúceho diania vzdialená. K veciam národným si tu však ľudia budujú zdravý a aktívny vzťah, a to hlavne cez drobnú osvetovú činnosť. Deje sa to vďaka orientácii na Prahu a pôsobeniu miestnej inteligencie farárov, učiteľov, notárov. Jednou z takýchto rodín sú i Jurkovičovci.
HĽADANIE NOVÉHO VÝRAZU
Z Brezovej odchádza Dušan Jurkovič do meštianskej školy v Šamoríne, neskôr navštevuje gymnázium v Šoproni. Ako študent má blízko k predmetom, ktoré určia jeho rozhodnutie študovať staviteľský odbor na viedenskej Štátnej priemyselnej škole. V tom období je hlavné mesto monarchie významným architektonickým centrom. V školách pôsobia osobnosti, študujú tu talentovaní študenti z celého Rakúsko-Uhorska. V čase, keď tu mladý šestnásťročný Jurkovič začína študovať, je Viedeň ešte skôr mestom, kde prežívajú historizujúce štýly, hlavne pseudorenesancia. Aj v dizajne predmetov sa 19. storočie stále obracalo k starým vzorom. Vonkajšie podoby stavieb kopírovali historické štýly, vnútorné vybavenie, naopak, chcelo čo najviac slúžiť účelu. Práve z týchto eklektických rozdielov sa však v nasledujúcich rokoch začínajú rodiť nové tendencie. Inšpirácia prichádzala z Británie cez hnutie Arts&Crafts. Architekti hľadajú pre moderné obdobie nový architektonický výraz a orientujú sa pritom na zdroje domácej a ľudovej tradície, ktorá má základ v remesle.
NA KONSKOM MÄSE
Ako sa píše v monografiách o Jurkovičovi (vyšli dve, jedna v roku 1929 od Františka Žákavca a druhá až v roku 1993 z pera Dany Bořutovej-Debnárovej), viedenskú školu si zvolil aj z obáv pred prenasledovaním slovenských študentov za prejavy národného presvedčenia v uhorských školách. Viedeň sa takto preňho stala výhrou aj v tom zmysle, že tu zároveň prišiel do kontaktu s vynikajúcimi osobnosťami architektúry – Rudolfom Feldscharekom či Camillom Sittem, zakladateľom spomínanej viedenskej školy. Sám Jurkovič sa vo svojej korešpondencii vyznáva, že škola mu odhalila nové tajomstvá a že sa v nej “vážne študovalo”. Nastúpil na ňu bez akejkoľvek znalosti nemčiny, pomáhali mu spolužiaci z českých rodín, usadených vo Viedni. “Len s nesmiernou námahou som zdolal po roku tieto ťažkosti... Musel som rysovať po nociach a učiť sa pri malej biednej petrolejovej lampe a nedostatočnej strave v ľudovej kuchyni za štefanským dómom, kde mi na plechový tanierik po čakaní v rade hodili kúsok konského mäsa s prívarkom," spomína na náročné začiatky. Žil skromne, býval v podnájme a na prilepšenie dostával občas stravu od sestier. Neskôr si privyrábal u farára, ktorému robil výpisky v cisársko-kráľovskej dvorskej bibliotéke. Štúdium ho však veľmi zaujalo. Postupne získaval prehľad o nových prúdoch svetovej architektúry, ktoré ho cez secesiu nasmerovali k zmenám vrcholiacim v osobitnej moderne. Popri štúdiu si stále nachádzal čas aj na činnosti v akademickom spolku Tatran.
PRÁCE LIDU NAŠEHO
Po návrate z Viedne zanechala v Jurkovičovi hlbokú stopu tvorba slovenského staviteľa Blažeja Bullu, ktorý študoval architektúru v Prahe. Oslovila ho výstava slovenských výšiviek v Martine, pre ktorú Bulla navrhol dve drevené stavby. Učarovalo mu drevo, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho rukopisu. Fascinovala ho pritom aj remeselná zručnosť. Už viedenské štúdium a znalosť tirolských stavieb prehĺbili v ňom presvedčenie inšpirovať sa domácou ľudovou tvorbou, čo sa na domácej pôde začalo umocňovať. V krajinách Rakúsko-Uhorska, podobne ako i v Čechách či v Poľsku, sa viacerí stavitelia v tomto období usilovali o tzv. národný historický štýl a bolo u nich badať niektoré spoločné črty. Tým zaujímavejšie je sledovať hĺbku ich rukopisu.
V roku 1895 odchádza Jurkovič do Vsetína, kde u staviteľa Michala Urbánka študuje valašské ľudové stavby. Spolu s ním začal pracovať na časti národopisnej výstavy českoslovanskej, čo ho pripútalo k etnografickému výskumu. Zaujíma ho drevená zrubová architektúra a pripravuje expozíciu valašskej izby a čičmianskeho gazdovstva. Počas celej výstavy dokonca gazdovstvo obýva čičmianska rodina, ktorú Jurkovič vraj načierno previedol cez uhorskú hranicu, aby expozíciu oživila. Spôsobila rozruch, ktorý podnietil na výstave záujem o Slovensko. V tom období začal spisovať aj svoje národopisné skúseností, ktoré neskôr, od roku 1905, postupne vychádzali v jednom z viedenských vydavateľstiev v podobe štrnástich zošitov pod názvom Práce lidu našeho.
LUHAČOVICE A SLOVANSKÝ VÝRAZ
Práve vďaka spomínanej národopisnej výstave prišli prvé zákazky z Čiech. Vznikli Jurkovičove rané diela – turistické stavby, v ktorých využíval motívy ľudového staviteľstva z daných lokalít. Tvrdil, že dielo rastie z doby. Za základ svojej práce považoval jednoduchosť silného ľudového umenia, ktoré však programovo dával do vzťahu k možnostiam súčasnej architektúry. Zároveň sa opieral o vecný účel stavby a jej logické začlenenie do konkrétneho prostredia. Jeho stavby na Pustevnách na Radhošti – jedáleň, zvonica či kolkáreň – vzbudili ohlas i v tlači a priniesli mu uznanie. Spolu s ním prišli i nové pracovné možnosti a cesta do Brna. Zásadnou objednávkou, ktorá ho pritiahla, bola stavba penzionátu Vesna.
Počas pôsobenia v Brne, kde rozvinul svoje kontakty s národne a kultúrne orientovanými osobnosťami, umelcami či podnikateľmi, stále sledoval aktuálne dianie vo Viedni. Okrem toho rozvíjal aj korešpondenciu s architektmi v Berlíne, Londýne či so švajčiarskym priaznivcom a priateľom, estetikom Williamom Ritterom. Moravské prostredie ho postavilo pred nové úlohy – jednou z najzásadnejších bol program výstavby kúpeľov Luhačovice, na ktorom pracoval od roku 1901. Nie všetky jeho návrhy v komplexe sa zrealizovali, no budovy, ktoré stoja, sú dôkazom jeho svojského prístupu a zároveň nevtieravého vkusu a umiestňovania objektov do prirodzeného prostredia. Popri nemeckom či maďarskom štýle kúpeľných stavieb určili takzvaný slovanský výraz kúpeľov. Ako píše vo svojej knihe Dušan Jurkovič: osobnosť a dielo Dana Bořutová, jeho vzťah ku krajine by sme mohli nazvať uvažujúcim.
LÁKADLÁ Z DOMOVSKÉHO KRAJA
Dôležitou témou pre Jurkoviča sa v Brne stala téma bývania. Chcel vytvoriť obydlie československému človeku – inteligentovi. Podobu moderných obydlí pre rôzne sociálne vrstvy spoločností hľadal vďaka objednávkam cez stavbu víl, nájomných obytných domov či rodinných robotníckych domkov. Stále pritom reagoval na britské hnutie za obrodu bývania a trendy mestskej obytnej architektúry. V roku 1900 pracoval na návrhoch stavby a zariadenia dedinskej vily pre rodinu továrnika Roberta Bartelmusa na Rezku pri Novom Měste nad Metují. Rodinná firma bola prvou v Čechách, kde sa vyrábali elektromotory. Práve v tomto období sa zblížil s továrnikovou dcérou Boženou, ktorú si neskôr vzal za manželku a mali spolu troch synov. Medzi jeho ďalšie významné stavby tohto druhu patrí aj dom továrnika Martinovského v Borovnici na Morave, prestavba obytného domu a ateliéru Joža Úprku v Hroznové Lhote či vila doktora Náhlovského v Prahe-Bubenči. Predovšetkým je to však jeho vlastný rodinný dom v Brne-Žabovřeskách pri rieke Svratke z roku 1906, ktorý pre jeho rozprávkový vzhľad často prirovnávajú k perníkovej chalúpke. Do víl navrhoval aj interiérové zariadenie s veľkým zmyslom pre detail.
V nasledujúcich rokoch sa venoval verejným stavbám, známy je jeho obecný dom v Hospozíne a potom Spolkový dom v Skalici, na stavbu ktorého dostal výnimočnú príležitosť ako rodák z činorodého myjavského prostredia. Inak však architektúra národného typu, ako ju rozvíjal, nemala v tom období na Slovensku priestor. V Skalici už dlhšie bývali jeho rodičia, takže sa tam mohol cítiť ako doma. Po roku 1900 začal nadväzovať bohatšie styky s objednávateľmi zo Slovenska. Tak postupne vznikol aj urbanistický projekt pre Brezovú pod Bradlom, sirotinec v Modre či evanjelický kostol v Ružomberku. Začal sa venovať i rekonštrukciám historických objektov, hradov a zámkov (Zbraslav, Nové Město nad Metují, Zvolenský zámok, Bratislavský hrad).
VLASTENECKÁ POVINNOSŤ
Počas prvej svetovej vojny pôsobil Jurkovič pri oddelení vojenských hrobov vojenského veliteľstva v Krakove v Západnej Haliči. Tu sa rozvinuli jeho pomníkové práce a stal sa autorom vyše tridsiatich vojenských cintorínov. Po skončení vojny a vzniku prvej Československej republiky sa rozhodol vrátiť aj s celou rodinou na Slovensko do Bratislavy a naplno sa zapojiť do formovania novej spoločnosti. Návrat považoval za svoju vlasteneckú povinnosť. Rodinná brnianska vila, dnes národná pamiatka, po jeho odchode vystriedala viacerých majiteľov. V roku 1937 ju obsadili Nemci, potom sa ju však podarilo kúpiť architektovi Františkovi Švancarovi, majiteľovi susediacej záhrady.
Jurkovič sa po odchode do Bratislavy stal vládnym komisárom Úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok, neskôr aj predsedom Umeleckej besedy slovenskej, zakladal viaceré inštitúcie, riešil problémy v sociálnej oblasti i v urbanizme miest, upozorňoval na kľúčové otázky výstavby Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska, usiloval sa o výstavbu obce Čičmany po zničení požiarom podľa pôvodnej stavebnej tradície, presadzoval myšlienku založenia prírodnej rezervácie Tatier a krasových oblastí Slovenska. Pripravil publikáciu Rodinné skladacie domky z pálených tehliarskych výrobkov, kde zhrnul svoje skúsenosti z tejto praxe. Zaoberal sa problematikou štandardizovanej výstavby rodinných domov a výstavbou typizovaných škôl. Medzičasom získal rad ocenení v Prahe, Bratislave, Budapešti a vo Varšave. Počas druhej svetovej vojny podporoval účasť svojich synov v protifašistickom odboji.
ŽIVOT POMNÍKOV
Popritom pracoval aj na ďalších architektonických návrhoch a spolupracoval s viacerými domácimi architektmi. Podľa jeho projektov sa postavilo Kochovo sanatórium, objekty Západoslovenských elektrární, legiodomy na Ursínyho ulici či vilová štvrť na Güntherovej, dnešnej Lermontovovej ulici v Bratislave, mestské domy postavil v Modre a v Martine v spolupráci s architektom Janom Paclom, vo Vysokých Tatrách v mimoriadne ťažkých podmienkach vyrástla jeho stanica lanovky na Lomnický štít. Je autorom mnohých pamätníkov a pomníkov významných osobnosti z medzivojnového obdobia, napr. pomník botanika Ľudovíta Holubyho na cintoríne v Pezinku a doktora Pavla Blaha v Skalici, náhrobku Svetozára Hurbana Vajanského v Martine, hrobky Makovických v Ružomberku, pamätného nápisu na poctu Bjönsterna Björnsona na skale pri vstupe do Demänovskej doliny či Pamätníka SNP v Kremničke. Pamätníková tvorba sa tiahla celým jeho životom a vyvrcholila spomínanou realizáciou Mohyly generála M. R. Štefánika.
TO, ČO NÁM CHÝBA
Nielen podľa odborníkov z oblasti architektúry stelesňuje Dušan Jurkovič presne to, čo nám chýba: komplexnú osobnosť, ktorá má rešpekt i autoritu, vznešenosť, eleganciu, cit pre ideál, vízie a budúcnosť. Jeho tvorba vytvára dojem ľudovej architektúry, hoci v jeho dielach z nej nenachádzame nijaké konkrétne detaily. Bol prvým slovenským architektom, ktorý dokázal viesť tvorivý dialóg so súdobými potrebami a s vtedajšou architektúrou.
Tento architekt je výnimočný svojou tvorbou v celej jej šírke a hĺbke. A nielen na Slovensku. Je namieste položiť si otázku, či za posledných dvadsať rokov vznikla na Slovensku nejaká významná architektúra v oblasti kultúry, ktorá by mala celospoločenský význam a vplyv, tak ako v prípade architekta Dušana Jurkoviča – Stredoeurópana, ktorý prekročil hranice Slovenska. Cena pomenovaná podľa neho bola prvý raz udelená v roku 1964, no za čias totality ju nahradila neosobná Cena Zväzu slovenských architektov. Ambíciou Spolku architektov Slovenska je od roku 1990 každoročne udeľovať Národnú cenu Dušana Jurkoviča prestížnemu architektonickému alebo urbanistickému dielu na Slovensku.
Pred dvadsiatimi rokmi bola u nás táto cena obnovená. Hoci na webe je zriadená zatiaľ len česká domenawww.jurkovic.cz, na stredoeurópsky odkaz tohto významného slovenského architekta a dejateľa sa Spolok architektov Slovenska snaží upozorniť aj rôznymi akciami v zahraničí a intenzívne sa hlási k jeho odkazu.
ZA HRANICAMI LOKALITY
Dielo, ktoré vytvoril architekt, návrhár nábytku a etnograf Dušan Jurkovič, nazývaný aj básnik dreva, ostávalo dlho mimo záujmu ortodoxnej moderny. Trvalo desaťročia, kým sa podarilo charakterizovať ho v celej jeho šírke a rozmanitosti, keďže bolo potrebné začať vnímať jeho dielo cez autorovu osobnosť, tvorivú filozofiu a umelecké videnie. A hoci dnes Jurkovičove diela tvoria základ modernej slovenskej architektúry, stále akoby sa nedostával do povedomia. Možno denne, bez toho, aby sme o tom vedeli, prechádzame okolo budov postavených podľa jeho návrhov. Že by ho stíhal osud slovenských národovcov, o ktorých sa musí školopovinne vedieť, a preto sú takpovediac na ťarchu? A možno je to len číry nezáujem o okolie alebo aj sčasti oprávnená nechuť prejavovať v našich končinách hrdosť, ktorá sa dá nepríjemne zneužiť.
CÍTENIE BEZ VÝKYVOV
Svoje vyše päťdesiatročné pôsobenie na poli architektúry začal Jurkovič rozvíjať na prelome 19. a 20. storočia, v období nástupu secesie. Bol jedným z jej najvýraznejších predstaviteľov na Slovensku, hoci oveľa viac toho postavil v Čechách. Vytvoril veľmi osobitý, tzv. národný štýl, výrazne ovplyvnený ľudovou architektúrou. Svoje videnie rozvíjal smerom k novej architektúre, ktorá rozumie človeku a prostrediu, v ktorom žije. Secesia, posledný architektonický sloh s nádychom dekadentnej elegancie, býva oslavovaná ako prielom k moderne a po baroku prvý, naozaj umelecky zomknutý štýl. Kedysi mala protivníkov, ktorí ju odsudzovali ako ornamentálne peklo, gýč alebo ju považovali len za záležitosť remeselnej zručnosti. Jej základné črty – využitie prírodných motívov spojených s organickými tvarmi, do ktorých neskôr preniká asymetria – poukazujú na spôsob vtedajšieho cítenia bez veľkých výkyvov.
Dušan Jurkovič zomrel 21. decembra 1947 v Bratislave. Jeho pozostatky boli prevezené na cintorín v Brezovej pod Bradlom. Rok predtým mu udelili titul národný umelec. In memoriam mu bol udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.
Zdroj: Eva Andrejčáková, TV OKO, 13/2010, 1. 4. 2010, s. 24 – 27(upravené)
