Peter Huba − Z Božej vôle palatín

Peter Huba − Z Božej vôle palatín

Pri príležitosti vlaňajšieho 400. výročie úmrtia a tohtoročného 450. výročia narodenia Juraja Turza vydavateľstva Tranoscius vydalo román Z Božej vôle palatín, v ktorom historik a spisovateľ Peter Huba pútavou formou približuje osobnosť Juraja Turza v pravdivom svetle, bez jeho vytrhnutia z diania doby.
Pohnutá história

,,My, gróf Juraj Turzo z Betlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský hlavný a dedičný župan, radca Jeho Jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku, nositeľ i ďalších hodností v správe krajiny a na dvore Jeho Jasnosti, sa v čase, keď v nás narastá pocit, že sa blíži náš neodvratný koniec, vyznávame z nášho pozemského konania a činov." Tak sa začína román autora Petra Hubu Z Božej vôle palatín. V dvadsiatich piatich kapitolách autor vtiahne čitateľa do veľmi pohnutého diania konca 16. a prvých desaťročí 17. storočia, teda do časov, keď Turci boli pánmi veľkej časti krajiny, keď povstalci pustošili územie vtedajšieho Slovenska a aj iní nespokojenci dávali o sebe vedieť.

Životná cesta Juraja Turza (1567 Lietavský hrad − 1616 Bytča) bola zložitá. Jedno je isté, bol úprimný veriaci. Chcel byť prospešný Bohu aj ľuďom. Podľa toho sa správal. Možno jednoznačne konštatovať, že svojím konaním sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti v histórii Slovenska.

Román Z Božej vôle palatín historik a spisovateľ Peter Huba napísal na základe mnohoročných rozsiahlych historických výskumov, vykonávaných v súvislosti s prípravou takmer štyridsiatich monografií miest a obcí. Všetko, o čom písal, chcel mať podložené dobovými dokumentmi. Preštudoval ich tisícky. Prostredníctvom nich dáva v románe odpoveď na mnohé otázky, ktoré sa v súvislosti s konaním Juraja Turza mnohokrát zámerne interpretujú nepravdivo.

Juraj Turzo sa narodil na Lietavskom hrade. Keď mu zomrel otec, bola to preňho veľká rana. Práve posledný rozhovor s umierajúcim otcom na Oravskom hrade sa mu mal hlboko vryť do pamäti. Prosil ho, aby sa usiloval povzniesť turzovský rod a aby splnil jeho sen, že sa stane palatínom, čo sa jemu nepodarilo dosiahnuť. V kapitolách Závet, Vdova a tútor, Otčim, Nádejný ženích, Vlasť, Opäť doma, Čas skúšok, Tajná dohoda, Alžbeta, Potomkovia, Aj dcéry sú požehnaním, Na večnú pamäť dcér, V každej rodine sa nájde problém, Vydáva sa najstaršia dcéra Peter Huba otvára životné cesty Juraja Turza plné dramatických chvíľ a udalostí. Osud sa s ním chvíľami nemilosrdne pohrával. Keď pri pôrode zomrela aj jeho matka, zvádzal vari najťažší boj v živote. Musel sa ujať spravovania rozsiahlych majetkov. Už nerozhodovali zaňho iní. Na ňom bolo, čo urobí, ako sa zachová, aký smer naberú jeho činy. Vydával sa na cesty, často ťažko schodné, väčšinou plné hľadania najsprávnejšieho rozhodnutia. Chcel pokračovať v otcových úsiliach. Z pobytu vo Viedni, v blízkosti arcikniežaťa Ernesta, si odnášal úprimný vzťah k cisárskej rodine. Táto skutočnosť ovplyvňovala mnohé jeho závažné životné rozhodnutia. Najplodnejšie roky jeho života patrili šťastnému spolunažívaniu s manželkou Alžbetou, rodenou Coborovou. Bola mu životnou partnerkou a silnou oporou. Pomáhala mu prekonávať aj ťažké roky odlúčenia počas vojenských ťažení proti Turkom, ohrozujúcim jeho vlasť. V spoločnom manželstve sa im narodili dcéry. Aj tie boli pre nich požehnaním. V roku 1593 sa narodil syn. Zakrátko zomrel. Pre Juraja Turza to bola nezahojiteľná rana. Až 11. septembra 1599 sa narodil aj syn Imrich.

K závažným životným rozhodnutia Juraja Turza nesporne patrila skutočnosť, že sa nepridal k povstalcom Štefan Bočkaja. Zostal verný Habsburgovcom. S dejom autor románu oboznamuje v ďalších kapitolách: Zachovať vernosť. Strach o životy i majetky, Na Lietavský hrad, Drancovanie a zlovôľa.

Pútavo pre čitateľa sú spracované kapitoly Otcovo prianie sa naplnilo a Synoda. Palatínska hodnosť dávala Jurajovi Turzovi možnosť ovplyvniť udalosti v krajine. Na rozdiel od iných, ktorí naplnení nenávisťou intrigovali a dostávali krajinu do mizérie, Juraj Turzo sa usiloval vždy konať v prospech milovanej vlasti, zachovať v krajine rovnováhu a udržať mier. Veľa mohol vykonať aj pre svoju evanjelickú cirkev. Nepotreboval sa chytať zbrane, ako to robili iní, aj tak sa dal na cestu, ktorá nebola jednoduchá.Za svojím cieľom išiel krôčik za krôčikom. Želal si, aby evanjelická cirkev žila a bola riadne organizovaná. Vychádzal zo zákonných článkov snemu z roku 1608 o náboženskej slobode a v marci 1610 bol jeho pričinením synodálnymi zákonmi v Žiline položený cirkevnoprávny základ evanjelickej cirkvi. Určite prežíval sviatočné chvíle. Zvolení boli superintendenti pre desať preddunajských stolíc. Vedel, že evanjelická cirkev potrebuje mať svojich predstavených, lebo len tak sa dalo predchádzať mnohým problémom. Bol si istý, že evanjelická cirkev musí byť životaschopná, aby vedela čeliť často zlomyseľným, ba úkladným konaniam jej nepriateľov. Nepochyboval o tom, že aj jeho meno budú mnohí vyslovovať s veľkým hnevom a preklínaním. Túžil odísť na večnosť s presvedčením, že evanjelická cirkev prežije všetky úskalia, ktoré sa jej budú stavať do cesty. Bol obdarený veľkými diplomatickými schopnosťami. Len tak si môžeme vysvetliť, že sa mu ako palatínovi darilo aj v nesmieme ťažkých a zložitých časoch 17. storočia, udržiavať mier s Turkami a v čase silnej protireformácie udržať aj mier medzi katolíkmi a evanjelikmi.

Čitateľov zaujme kapitola Ťažké rozhodnutie. Alžbeta Bátoriová spôsobila Jurajovi Turzovi veľa muk i úvah v bezsenných nociach. Napriek tomu, že vraždila nevinné ženy, Juraj Turzo ju nedal popraviť. Určite nebolo ťažké odovzdať ju do rúk kata. Tak by sa to od palatína žiadalo. Dal ju len zatvoriť za hradné múry. Práve za toto rozhodnutie si vyslúžil nejednu výčitku súčasníkov i neskorších posudzovateľov jeho činov. Uvedomoval si to. Aké jednoduché, dať ju popraviť. Všetko by bolo vyriešené. A či ozaj všetko? Nebolo však dôležitejšie zachovať pokoj v krajine trápiacej sa v hospodárskom marazme spôsobenom Bočkajovým povstaním, hrozbami Gabriela Bátoriho zo Sedmohradska či dobiedzajúcimi Turkami? Neukázal tu Juraj Turzo veľké diplomatické schopnosti? Každý ďalší nepokoj by bol krajinu položil na kolená.

Juraj Turzo by určite bol vykonal viac, keby mu bolo slúžilo zdravie. Posledné roky veľmi trpel. Choroba mu krížila cesty. Odchádzal na večnosť s jasnou mysľou. Tak je nazvaná aj samostatná kapitola v novom románe. Radosť mal zo syna, i keď obavy o jeho život ho sprevádzali všetky posledné roky. Syn išiel svojimi cestami. Otcovi vyčítal službu Habsburgovcom, on sa pridal k povstaniu Gabriela Betlena. Aj keď bol Juraj Turzo ťažko chorý, chodili k nemu po rady ľudia, s ktorými mohol byť v nepriateľskom vzťahu. Patril k nim aj Peter Pázmaň, ostrihomský arcibiskup. Do Bytče prišiel krátko po svojom vymenovaní, po smrti kardinála Františka Forgáča. Deň pred Božím narodením osudného roku 1616 si dal Juraj Turzo zavolať spovedníka Eliáša Lániho. Chcel sa vyspovedať z hriechov, ale aj odpustiť iným, čo mu v jeho živote ublížili. V nasledujúci deň o deviatej hodine večernej pri zdravom rozume tri razy po sebe vyslovil Spasiteľovo meno Ježiš a odišiel z pozemského bytia. V kapitole Život išiel svojimi cestami Peter Huba ako historik už len oboznamuje čitateľa s osudmi turzovskej rodiny po smrti Juraja Turza.

Pri tejto príležitosti sa nám ešte žiada položiť si otázku: Vieme o Jurajovi Turzovi dosť, alebo málo? Zdalo by sa, že hlavne v posledných rokoch sa o ňom popísalo veľa. Vyšli knihy, nakrútili sa filmy, hodne sa popísalo v novinách a časopisoch. Prispelo k tomu aj vlaňajšie 400. výročie úmrtia a tohtoročné 450. výročie narodenia Juraja Turza.

Nie všetko, čo sa popísalo a nafilmovalo, je založené na pravde. Žiaľ, stretli sme sa s nejedným úsilím poškodiť obraz Juraja Turza v dejinách. V niektorých knihách, ba aj vo veľkofilme bol vykreslený negatívne. Musíme sa pýtať, prečo v mnohých hlodá úsilie poškodiť, očierniť túto osobnosť, na ktorú by sme mali byť hrdí? Kto stojí za tým, aby sme svoje dejiny vnímali inak, ako sa v skutočnosti odohrali? Prečo chceme poškodiť osobnostiam, ktoré mali charakter, schopnosti a hlavne odvahu vstúpiť do dejinných udalostí a robiť zmeny, ktoré ľudí posunú dopredu?

Jednoznačne musíme privítať počin vydavateľstva Tranoscius vydať pútavou formou napísaný román Z Božej vôle palatín, v ktorom historik a spisovateľ Peter Huba približuje osobnosť Juraja Turza v pravdivom svetle, bez jeho vytrhnutia z diania doby.