Július Madarás: kazateľ, humanista, človek

Július Madarás: kazateľ, humanista, človek

Vydavateľstvo Tranoscius, a. s., v týchto dňoch vydalo zborník Július Madarás: kazateľ, humanista, človek (ed. Dalimír Hajko), ktorý predstavuje mozaiku osobnosti Júliusa Madarása – v minulom režime neprávom väzneného evanjelického a. v. farára.
Život Júliusa Madarása je praktickou ukážkou, že v slovenských dejinách 20. storočia máme aj my svojho Dietricha Bonhoeffera... Miloval človeka, záležalo mu na ľuďoch... Pre všetky Madarásove kázne je príznačná kristologická orientácia... Nikdy nepochyboval o vždy aktuálnej potrebe skúmať štruktúru skupinových vzťahov a analyzovať systém rozvrstvenia spoločenskej aktivity... Madarás bol znalcom Lutherovych spisov a s prehľadom sa orientoval aj v ekumenickej problematike...
Tieto i mnohé ďalšie výroky tvoria súčasť zborníka.

Resumé
Generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik v úvode zborníka zdôrazňuje pevný kresťanský postoj Júliusa Madarása i jeho odbornú erudovanosť (bol vynikajúcim znalcom Lutherovho diela).

Podľa Romana Králika Madarás považoval modlitbu za výsadu kresťana a dôležitejšia ako osobná sloboda bola preňho viera. Miloval človeka, záležalo mu na ľuďoch. Autor upozorňuje, že cirkev sa v súčasnosti nachádza v kríze. Jednou z príčin tejto krízy je, že v cirkvi absentujú oddaní služobníci, akým bol aj J. Madarás. Jeho život je praktickou ukážkou, že v slovenských dejinách 20. storočia máme aj my svojho Dietricha Bonhoeffera.

Ján Midriak zdôrazňuje, že Martin Luther bol pre Madarása nielen veľkým teológom, ale najmä kazateľom. Kazateľ sa stáva ústami Kristovými, lebo slovo, ktoré káže kazateľ, nie je jeho, ale Kristovo slovo. Madarás dobre chápal meniaci sa stav mládeže v meniacom sa svete, jej význam v cirkvi, ale aj jej možnú stratu v postupne vysychajúcej spoločenskej priazni cirkvi. V psychologickom prístupe k mladým ľuďom treba postupovať tak, aby sa Boh stal i mladému človekovi autoritou.

Ján Grešo taktiež zaraďuje kazateľskú činnosť medzi hlavné oblasti pôsobenia Júliusa Madarása a formuluje jej charakteristické črty. Textuálnosť kázní J. Madarása spočíva v tom, že autor odvodzuje myšlienky z kázňového textu, pričom sa usiluje získať ich čím viac. Takto získané myšlienky usporadúva potom do zmysluplnej štruktúry, ktorú po úvode kázne formuluje do stručnej propozície. Aktualizovanie posolstva textu sa okrem iných metód dosahuje permanentnou interakciou medzi situáciou, v ktorej a pre ktorú bol text povedaný, a medzi situáciou, do ktorej je posolstvo textu adresované dnes. Pre všetky Madarásove kázne je príznačná kristologická orientácia. Z existenciálneho hľadiska bola jeho exegéza žalmov pripravovaná v podmienkach neslobody. Tam sa overovala ich použiteľnosť a večná aktuálnosť. Mnohé žalmy boli pôvodne napísané v hraničných situáciách a našli plnú ozvenu v hraničných situáciách iných ľudí. Madarás v kázňach aj v homiletických príspevkoch v Službe slova často využíva všetko cenné, čo pri štúdiu Luthera objavil.

Peter Liba reflektuje Madarásove autobiografické svedectvo, ktoré má svoje kúzlo príťažlivosti v úprimnej osobnej výpovedi. V sile vypovedanej pravdy. Madarás sa už na prvých stránkach spomienok predstavuje ako dobrý pozorovateľ ľudí a spoločenského diania okolo seba. Nezaprel v sebe spomínanú jednotu hlásania Božieho slova a prežívanej viery. Tradované a vyspelé kazateľstvo obsahovalo veľa z poznania evanjeliových právd, výrokov, sentencií, citácií. Kdesi v človeku 21. storočia sa prediera otázka. Prečo sa tento model dialógu oboch kresťanských konfesií nepreniesol do slobodnej a bežnej náboženskej komunikácie, medzi predstaviteľov oficiálnej inštitucionalizovanej cirkvi, ale aj do myslenia napr. humanisticky orientovanej slovenskej inteligencie, do radov spisovateľov, učiteľov...? Patrí naozaj do výbavy našej národnej identity zanedbávať, zamedzovať kontinuitu dobrého a hľadať sa len v „cudzej“ identite? Naozaj strácame zmysel pre trvalé kresťanské hodnoty, aj tie, ktoré svojím utrpením vydobyli väzni pre kresťanskú vieru. Veď Madarásov odkaz je jedinečným, nasledovania hodným príkladom práve pre dnešok, pre váhavé duše, pre vzostup ducha a lásky, pre všetkých, ktorí pociťujú tlak sekularizmu ako tlak rozdeľovania a nie zjednocovania kresťanov.

Podľa Dalimíra Hajka Madarás nikdy nepochyboval o vždy aktuálnej potrebe skúmať štruktúru skupinových vzťahov a analyzovať systém rozvrstvenia spoločenskej aktivity. Chcel však urobiť ráznejší krok smerom k obohateniu týchto všeobecných charakteristík o ďalšiu výraznú črtu: usiloval sa tieto všeobecne akceptované teoretické úsilia a koncepcie doplniť o špecifický protestantský prístup, presnejšie – a v užšom zmysle slova – o evanjelické, lutherské vedomie sociálnej spolunáležitosti a jeho spoločenské uplatnenie v konkrétnej historickej situácii, na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase – s ohľadom na daný stav spoločnosti i cirkvi. Normatívny charakter takto pochopenej sociológie je jedným z jej najvýraznejších znakov.

Niektorým sociálno-etickým názorom Júliusa Madarása sa venoval Vasil Gluchman. Madarás videl zmysel sociálno-charitatívnej práce v dvoch rovinách: teoretickej a praktickej. Podľa jeho názoru v teoretickej rovine treba najmä sformulovať evanjelickú kresťanskú sociálnu etiku na základe Písma svätého. K tomu treba vybudovať evanjelickú sociológiu. Praktické úlohy mali smerovať k odstraňovaniu sociálnej biedy, nesociálneho myslenia a k pestovaniu praktického kresťanstva v spoločenskom živote k dosiahnutiu toho, aby vznikol bratský život celej ľudskej spoločnosti. Cieľom sociálno-charitatívnej činnosti bolo uskutočnenie kráľovstva Božieho na zemi, v rámci ktorého by sa uskutočnila ríša lásky, rovnosti a radosti vo všetkých sociálnych vzťahoch. Možnosti realizácie tejto praktickej úlohy videl v dvoch podobách sociálno-charitatívnej práce: cirkevnozborovej práci a práci celej cirkvi. Práca celej cirkvi sa má venovať sociálnym otázkam celej ľudskej spoločnosti.

Jozef Benka venoval pozornosť diskusii o chápaní duchovnopastierskeho (kňazského) úradu a jeho vykonávania v našej cirkvi i jeho vzťahu k všeobecnému kňazstvu. Vyzdvihol Madarásov názor, že kazateľský úrad je zverený všetkým veriacim, ale jeho vykonávanie nie je ponechané svojvôli jednotlivcov. Preto cirkev povoláva niektorých jednotlivcov do úradu verejného zvestovania evanjelia a prisluhovania sviatostí. Zaujímavé sú postrehy Madarása ku kazateľskému úradu a všeobecnému kňazstvu aj v ekumenickom pohľade. Hovorí, že vo všetkých dialógoch a dokumentoch vedľa seba vystupujú pojmy všeobecného kňazského úradu všetkých veriacich i zvláštneho úradu slova a sviatostí v jednotlivých cirkvách. Odráža sa mu v tom ich Lutherom dávno formulovaný vzájomný vzťah, spätosť i rozličnosť. Uvedomuje si, že slovo laik v dnešnej teologickej diskusii už stratilo svoj negatívny prízvuk a pozerá sa naň v jeho pôvodnom význame „laos theou“, Boží ľud, ku ktorému rovnako patria ordinovaní i neordinovaní údovia cirkvi. Spolupráca medzi kňazmi a laikmi je nevyhnutná.

Ján Lacko spomína na prípravu učebnice Kristova cirkev, určenej pre žiakov stredných škôl, ktorú zostavili autori Mikuláš Adamčík a Július Madarás a ktorá bola pripravená do tlače už v r. 1950, no vyšla až v r. 1993, teda po viac ako štyridsiatich rokoch. Oceňuje Madarásov optimizmus a športového ducha, no najmä jeho pravoverný luteranizmus.

Autori posmrtných úvah a rečí Ján Antal a Július Filo st. vyzdvihujú, že Madarás bol znalcom Lutherových spisov a s prehľadom sa orientoval aj v ekumenickej problematike. Ako konfesionalista nebol šovinistom, ale uctil si aj presvedčenie druhých a viedol dialóg o teologických otázkach s príslušníkmi iných cirkví. Nikoho neurážal, ale čakal, že aj tí druhí budú rešpektovať jeho presvedčenie. O týchto otázkach mnoho písal, študoval a prekladal Lutherove spisy, zamýšľal sa nad profilom cirkvi a jej úlohami, venoval pozornosť aj sociálnym otázkam, napísal dizertačnú prácu na tému sociálno-charitatívna práca v evanjelickej cirkvi, venoval pozornosť rodine, zamýšľal sa nad kazateľským úradom a inými praktickými úlohami, ktoré sa majú v cirkvi realizovať.

Autentickými spomienkovými príspevkami dopĺňajú odborné texty Daniela Horínková, Beloslav Riečan, Ján Chryzostom kardinál Korec, Ivica Jurášová, Ľuba Hajková a Juraj Sarvaš.