Fiktívny rozhovor s Johannom Sebastianom Bachom

Fiktívny rozhovor s Johannom Sebastianom Bachom

Majstre, môžete nám povedať, aká je podľa vášho názoru úroveň dnešnej cirkevnej hudby? Spĺňa svoje poslanie?
Cirkevná hudba má slúžiť k oslave Boha (Soli Deo Gloria), povznášať ducha a občerstvovať srdce človeka (recreatio cordis). Ak chceme dôstojne oslavovať Boha, musíme sa snažiť robiť to čo najdokonalejšie. Predpokladom je silná viera. Moja viera pramení v choráli. Chorál ma sprevádzal celý život, v rodine, v kostole i v škole pri vyučovaní. Mám dojem, že dnes mnohí nepoznajú silu duchovnej piesne, lebo ani interpretácia starého, ani tvorba nového nie je na potrebnej úrovni. Bez poznania starej hudby nemôže vzniknúť kvalitná nová duchovná pieseň. A ako je to s organovaním? Akú hudbu počujeme na službách Božích? Stretol som sa s názormi, že služby Božie nemajú byť koncertom, že netreba, aby ich hudobne stvárňovali povolaní a vzdelaní hudobníci. Nuž, ani to moje „preludovanie“ a kantáty sa vždy nestretli so súhlasom cirkevnej vrchnosti, niekedy ani cirkevníkov..., ale nikdy som sa nedal donútiť, aby som znižoval úroveň hry. Viera a svedomie mi to nedovolili. To, čo sa páči ľuďom, nie je hlavné kritérium. Možno na istý čas „jednoduchosť“ (presnejšie plytkosť) pritiahne ľudí do kostola, ale v konečnom dôsledku sa ukáže, že bez hĺbky viery, pokory a potrebnej majstrovskej zručnosti nemožno vytvoriť hudbu, z ktorej vyžaruje Duch – sila, ktorá má zvestný charakter, ktorá spĺňa kritériá „musicae sacrae“.
A výchova? Pokoj a porozumenie v rodine nám kedysi pomáhalo udržiavať aj spoločné muzicírovanie – deti sme učili spievať, počúvať dobrú hudbu starých majstrov i súčasníkov...To všetko mi dnes chýba.


Čo teda budúcnosť? Vidíte nejaké perspektívy?

Z viery v Boha vždy pramení nádej. No ide o vieru nie v polohe deklaratívnej, ale o vieru ako zápas, dynamickú a živú. O vieru, ktorá vedie k životu sub specie aeternitatis. Treba prinavrátiť „vážnej hudbe“ jej vážnosť, umeniu v hudbe jeho identitu. Cirkevná hudba nesmie znamenať hudbu nižšej kvality, ale naopak. Je potrebné, aby duchovní boli hudobne vzdelanejší, aby organisti a kantori boli otvorení, flexibilní a odvážni neustúpiť v kvalite a aby vôbec mali priestor pre svoju činnosť. Potrebujeme hudbu, ktorá v nás uskutoční tú dlho očakávanú a nevyhnutnú obnovu a premenu vedomia a konania. Lebo budúcnosť pred nami – to nie je len stretnutie s láskavým Bohom, ale aj posledný súd. Tak teda už začnime!

Prevzaté z časopisu "Pressburger Zeitung", vydávaného v Bratislave