ISAF: aj humanitárny rozmer

Vďaka jeho nápadu a ústretovosti jeho spolupracovníkov odišla za minulé tri roky do Afganistanu humanitárna pomoc v hodnote 250-tisíc eur. Nie, nechce aby sme hovorili o ňom. My však nesúhlasíme. Komu česť, tomu česť: podplukovník Milan Gajdoš, riaditeľ správy Ústredia ekumenickej pastoračnej služby OS a OZ SR.
„Ten nápad vznikol v roku 2008, keď som bol frekventantom vyššieho veliteľsko-štábneho kurzu v Liptovskom Mikuláši,“ spomenie dôstojník. Dodá: „Prednášal nám aj kapitán Peter Sater. Bol prvým slovenským vojakom, ktorý pôsobil v provinčnom rekonštrukčnom tíme. Slúžil ešte s maďarskými kolegami. Jeho prednáška vo mne evokovala myšlienku, ako využiť jeho skúsenosti a kontakty a prostredníctvom nich sa zapojiť do humanitárnej pomoci Afgancom.

Naštartovanie systému

Myšlienka podplukovníka Gajdoša bola založená na tom, že najskôr musí pre vec získať doma mimovládnu organizáciu, pretože celý komplex povinností súvisiacich s humanitárnou pomocou nie je hlavným cieľom Ozbrojených síl. Hoci spolupráca s nimi je ťažisková a nenahraditeľná – a najmä tam, kde je vojna alebo doznieva bývalý konflikt. No a na druhej strane – musí nájsť podobného partnera aj v Afganistane. „Tiež sme sa museli zhodnúť v ústredí ekumenickej a pastoračnej služby. Predsa len na prvom mieste našej činnosti je duchovná služba. Vo svojej koncepcii však máme uvedené, že sa budeme venovať aj ľuďom, ktorí sú postihnutí mimoriadnymi udalosťami. No a to ľudia v Afganistane postihnutí desaťročiami vojen určite sú,“ konštatuje podplukovník, ktorí je svojou pôvodnou špecializáciou logista a aj veliteľ výcvikovej základne v Kežmarku.
Na začiatku bolo treba vypracovať scenár, získať materiál a zharmonizovať milión vecí. Dôležitá bola tiež odpoveď na otázku od maďarského veliteľa provinčného rekonštrukčného tímu, či vôbec pomoc potrebujú a aký má mať charakter. Odpoveď z tábora Pol et Khomri v provincii Baglan bola rýchla a jednoznačná: „Uistil nás, že v okolí základne Pol et Khomri žije v utečeneckých táboroch okolo 40-tisíc ľudí v utečeneckých táboroch. Nemajú v podstate nič a čaká ich tuhá zima...“ Spolupracujúcou domácou mimovládnou organizáciou sa stala Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku. Spolu s riaditeľom Jánom Hubom a zástupcom Jánom Gasperom vypracovali projekt a usilovali sa získať prebytočný a neupotrebiteľný materiál zo skladov Ozbrojených síl. Podarilo sa. Bolo treba komunikovať so slovenskými dôstojníkmi v provinčných rekonštrukčných tímoch, ale hlavne s velením Ozbrojených síl. „Úplne najskôr som sa odvážil ísť za generálmajorom Jaroslavom Vývlekom. Na generálnomštábe riadil štáb operácií. Bol som šťastný, že jeho predbežné stanovisko bolo pozitívne. Nasledoval zástupca náčelníka generálneho štábu generálporučík Peter Gajdoš a ďalší...,“ opisuje svoju postupnú diplomatickú misiu pplk. Milan Gajdoš. Išlo totiž o spoluprácu v desiatkach súvislostí, no najmä v otázke prepravy: „Oslovili sme logistiku, či by sa našla voľná prepravná kapacita v rámci zásobovacích letov do Afganistanu. Inak by to bolo nemysliteľné. Veď samotný prenájom lietadla IL-76 do Afganistanu by stál 190-tisíc eur... No a následne Evanjelická diakonia o využitie tejto možnosti požiadala ministerstvo obrany. Zimné doplnky, topánky, tenisky a svetre v hodnote vyše troch miliónov korún boli pripravené na prepravu. Z bratislavského letiska však neodleteli. Prečo prvý pokus nevyšiel? „Do lietadla bolo treba na poslednú chvíľu naložiť dodatočný vojenský materiál. Prirodzene, mal prednosť pred našou humanitárkou,“ spomenie pplk. Gajdoš. „Odletela až 2. decembra 2008. Prevzali ju naši vojaci v Kandaháre. No bolo ju ešte treba prepraviť autami do vyše 800 km vzdialenej provincie Baglan. Nie však vojenskými.“ Pplk. Gajdoš ozrejmuje, že Slovenská evanjelická diakonia na tento účel poskytla 5 000 dolárov. Prevzal ich npor. Stanislav Sikeľ z provinčného rekonštrukčného tímu. Napriek neľahkým podmienkam a zložitým rokovaniam s miestnymi dopravcami všetko zariadil. „Urobil veľký kus práce a prešliapal cestu do budúcnosti,“ ocení jeho snahu podplukovník. V Baglame provinčný rekonštrukčný tím v spolupráci s príslušníkmi tímu civilno-vojenskej spolupráce pripravili 800 balíkov – a rozdali ich tým najnúdznejším.

Uruzgan aj Kosovo

Nasledujúci rok už pôsobili v provinčných rekonštrukčných tímoch pod holandským velením v provincii Uruzgan. „V roku 2009 nás ešte pri príprave zásielky oslovilo oddelenie humanitárnych činností Ministerstva vnútra SR. Oni majú vlastne podobné humanitárne akcie za štát v kompetencii. Pridali k našim veciam deky a stany. My sme posielali materiál podobný ako predtým. Z Kandaháru do Tarin Kowtu sa však autami len tak ísť nedalo...“ Podplukovník Gajdoš spomenie meno majora Miloša Marcinčáka, člena PRT, ktorý našiel cestu celkom iného druhu. Pomohli Američania. Humanitárnu pomoc v cene vyše 100-tisíc eur prepravili do Tarin Kowtu helikoptérami. Následne činnosť harmonizovali kapitán Miloš Žilinčír a nadporučík Csaba Lukács. Balíky pomáhala distribuovať americká mimovládka US-aid. „Z Uruzganu nám US-AID odpísala, že celá akcia prebehla mimoriadne dobre, že materiál bol pre miestnych veľmi potrebný – a že Slovensko sa v ich očiach veľmi pozitívne zviditeľnilo. Zároveň nás požiadali, aby sme podobnú zásielku ešte zrealizovali.“ Stalo sa. Tretia zásielka odletela koncom leta tohto roku. Materiál si prevzali tímy civilno-vojenskej spolupráce. Distribuovať ho budú opäť pred Vianocami.
„Snažili sme sa začať zasielať humanitárnu pomoc aj do ďalších operácií, kde pôsobia slovenskí vojaci. Tento rok sme začali spolupracovať s CIMIC-tímom na veliteľstve Stred operácii KFOR. Za účinnej organizačnej pomoci nadporučíka Petra Bariaka sme poskytli do škôl v lokalite Obilič sto školských lavíc. No a keďže náš dôstojník pôsobil v CIMIC tíme pod fínskym velením, Fíni do tried nakúpili stoličky,“ opisuje ďalšiu z humanitárnych aktivít.“ A ako tam lavice dopravili? Na našu základňu Šajkovac, boli služobne vyslané dva kamióny. Neboli však úplne naložené, takže sme požiadali o možnosť využiť voľnú prepravnú kapacitu.“

Neúspech a očakávaný úspech

Nie všetko sa však podarilo. Slovenskí vojaci v provinčných rekonštrukčných tímoch doteraz realizujú projekty financované inými štátmi. Aj preto Slovenská evanjelická diakonia po žiadala Slovenskú agentúru pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) o financie na financie športoviska v Tarin Kowte. „Spolupracovali by sme pritom s Američanmi aj Austrálčanmi. Mali sme už aj povolenia a projekty. Naša žiadosť o grant však neboli úspešná. Asi aj preto, lebo sme SAMRS, ktorého zriaďovateľom je ministerstvo zahraničných vecí, žiadali až o 300-tisíc eur.“ Nuž – naozaj značná suma. Veď Slovensko v rámci štátom financovaných projektov Slovak Aid poskytlo Afganistanu v rokoch 2004 až 2009 celkove 919-tisíc eur.
Podplukovník Milan Gajdoš hovorí, že spolu so svojimi kolegami sa snažia budovať mosty ľudského porozumenia. Zapojilo sa do nich už doslova stovky ľudí. Niektorí z čistého entuziazmu, ďalší nad rámec svojej služby, ale spoľahnúť sa mohli aj na tých, ktorí im pomáhali v rámci služobných povinností. „Pochopili, že ide o správnu vec – a to mi dáva silu,“ zdôrazní pplk. Gajdoš. Pravdaže, našli sa aj hundroši a pochybovači. Ako inak. Podplukovník však hovorí, že ak je človek čestný a robí veci s dobrým úmyslom, nemá sa čoho báť. Stalo sa. Hlas hundrošov sa však sám stratil v ich vyhundrávaní...
„Chcel by som sa poďakovať špičkám generálneho štábu, ktorí naše snaženie pochopili ako jednu z vecí, ktorá prispeje k riešeniu medzinárodných kríz v komplexnom, nielen vojenskom prístupe. Som si vedomý, je to kvapka v mori tak naliehavých potrieb. Ale je. A hlavne ďakujem svojim spolupracovníkom...“
A aj v budúcom roku chcú do Afganistanu vypraviť ďalšiu humanitárnu pomoc. Pplk. Milan Gajdoš a Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku však plánujú otvoriť aj ďalší projekt. V provincii Uruzgan sú stovky či tisícky ľudí poznačených vojnou, ktorí prešli ťažkými zraneniami a sú aj invalidní. Chceli by aspoň časti z nich prispieť na najnevyhnutnejšie operácie. Zdravotníctvo tam síce už začína vďaka medzinárodným projektom fungovať, ale nie je zadarmo. „Niekoľko subjektov nám už prisľúbilo pomoc. A možno tento zámer podporia drobnou mincou vojaci...“

Pavol VITKO, Obrana, mesačník Ministerstva obrany SR, 10/2010