Z pohrebnej rozlúčky s evanjelickou a. v. farárkou sestrou Mgr. Ľudmilou Hudákovou

V Ev. a. v. kostole vo Vavrišove sa smútočné zhromaždenie v sobotu 29. júla 2017 rozlúčilo s evanjelickou a. v. farárkou Ľudmilou Hudákovou, ktorá po ťažkej chorobe zomrela 24. júla vo veku 87 rokov. Bola druhou ženou v našej cirkvi v službe kazateľa Božieho slova.
Pohrebnou kázňou sa zarmútenej rodine, blízkym, priateľom, kolegom i známym zosnulej duchovnej pastierky prihovoril generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. Na základe biblických veršov z Pr 31, 30 a Zjav 22, 20b – 21 uviedol, že Ľ. Hudáková mala po celý svoj život bázeň pred Bohom. Tá bola podľa jeho slov základom jej životnej múdrosti. „Celý odsek 31. kapitoly knihy Prísloví (od 10 verša) je chválou súcej ženy. Ženy, ktorej viera je činná skrze lásku. Podľa výrokov tejto stati Písma svätého, hodnota dobrej manželky a matky vysoko prevyšuje hodnotu akýchkoľvek drahokamov, ba aj hodnotu celého majetku. Dobrá, starostlivá, láskavá a múdra manželka a matka je tým najvzácnejším pokladom rodiny. Pokladom je preto, lebo usilovne pracuje, s láskou sa stará o domácnosť, múdro hospodári, dobre vychováva svoje deti a usiluje sa ich čo najlepšie pripraviť pre život. Jej srdce je plné lásky k tým najbližším. Slovo Božie hovorí o dobrej žene: „Sila a dôstojnosť je jej odevom... S múdrosťou otvára svoje ústa...“ Buďme dnes Pánu Bohu vďační, že takou bola aj vaša manželka a mama, stará mama, sestra a príbuzná,“ prihovoril sa generálny biskup pozostalým. O sestre farárke vyjadril, že sa s kresťanskou nádejou dívala do budúcich dní života, pretože verila v Božiu pomoc a ochranu, verila, že Božie úmysly s ňou a s jej rodinou sú o ich spasení.

M. Klátik zároveň podotkol, že milosť Pána Ježiša Krista je drahá milosť. „Ježiš Kristus priniesol za nás svoj život ako obeť zmierenia Bohu, aby sme mali život. Každému, kto počuje Jeho hlas a nezatvrdzuje si srdce, udeľuje milosť. On je naša nádej v živote i pri smrti. Aj na pohrebe, aj dnes, teraz. Veríme, že je milostivým Pánom aj pre našu zosnulú spolusestru Ľudmilu Hudákovú. Veď ona po celý život dúfala v Božiu milosť, prijímala sviatosť Večere Pánovej a v nej prijímala Ježišovo telo za nás obetované a Jeho krv za nás vyliatu na kríži. Pán Ježiš prijal našu zosnulú na milosť už tu, v časnosti, a veríme, že ju prijme aj v deň posledného súdu a pozve ju do kráľovstva večnej slávy a večného pokoja.“

Ako dodal, Pán Boh dal Ľ. Hudákovej mnohé vzácne dary: duchovné i telesné. Tieto dary dala do služby svojej rodine, ale aj veľkých rodín cirkevných zborov, v ktorých pôsobila ako farárka i ako manželka evanjelického farára, seniora. „Nechcem opomenúť ani jej prekladateľskú službu z nemčiny a švédčiny. Nikdy, keď to bolo možné, neprestala byť Božou služobnicou. A preto v tejto chvíli ďakujeme Pánu Bohu za všetku jej službu a prácu, ktorú vo svojej rodine a v cirkevných zboroch vykonala,“ zdôraznil M. Klátik.

Ľudmila Hudáková sa narodila 26. augusta 1930 v Bytčici zbožným kresťanským rodičom Michalovi Mazákovi a Františke, rod. Dubovcovej, ako ich druhé dieťa. Spolu s bratmi, starším Ivanom a mladším Stanislavom, prežila pekné detstvo, ku ktorému sa v spomienkach vracala po celý život. Vrúcna láska rodičov, ich veľká pracovitosť, ako aj pokora a prísnosť vo výchove, ktoré pramenili v zbožnosti, boli tým najlepším základom na formovanie myslenia, cítenia a viery mladého človeka. V rodičovskom dome získala aj celoživotný vrúcny vzťah ku knihám, lásku k národu a vďaka priateľstvu s deťmi českej inteligencie, ktorá do 2. svetovej vojny pôsobila na Slovensku, i lásku k českému národu, ktorá sa v jej živote opakovane posilňovala, a to na biblických kurzoch Českobratskej cirkvi, ktoré od mladosti navštevovala, i priateľstvami s bratmi a so sestrami v Čechách.
Do základnej školy chodila v Bytčici. Konfirmovaná bola v Žiline, kde duchovne rástla pod vplyvom biskupa Fedora Ruppeldta a farára Vladimíra Marenčiaka. V Žiline chodila aj do dievčenského gymnázia, kde v roku 1949 zmaturovala. Toho istého roku bola prijatá na SEBF v Bratislave s túžbou stať sa profesorkou ev. náboženstva.
Napokon sa však stala druhou ženou v duchovnej službe kazateľa Božieho slova v evanjelickej cirkvi. Ordinovaná bola 3. októbra 1953 v Kráľovciach biskupom Andrejom Katinom za kaplánku do cirkevného zboru v Martine. Farár Ľudovít Vajdička bol jej nielen oltárnym bratom, ale aj duchovným sprievodcom v službe na Pánovej vinici. Boli to roky veľmi náročnej služby, veď len náboženstvo vyučovala 26 hodín týždenne, okrem toho navštevovala chorých v nemocnici, konala kazuálie aj administratívnu službu v kancelárii farského úradu. Ani to jej nebolo príťažou, ale prinášalo jej to radosť, ktorú prekazil brutálny zásah štátnej polície do jej života. Poznačil ju na dlhé roky. Nič netušiacu ju prinútili nastúpiť do auta a odviezli na výsluch. Trápili ju celú noc.
Z Martina musela odísť a po liečení nastúpila ako kaplánka do cirkevného zboru v Košiciach. Od roku 1957 pôsobila ako seniorálna kaplánka Hontianskeho seniorátu, najmä však v Horných Rykynčiciach a Ladzanoch.
Po ustanovení manžela za zborového farára v Jelšave v roku 1962, stala sa seniorálnou kaplánkou Gemerského seniorátu a pôsobila v Jelšavskej Teplici a v Chyžnom, neskôr ako námestná farárka v Mokrej Lúke.
Po príchode do Liptovského Petra v roku 1974 nebolo pre ňu miesto v cirkevnej službe. Pre neprajnosť vrchnosti bola nútená nastúpiť do civilného zamestnania ako fakturantka vo veľkosklade v Liptovskom Hrádku, odkiaľ odišla do dôchodku. V cirkevnom zbore pôsobila ako kantorka, venovala sa práci s deťmi, spevokolu aj sólovému spevu. Po revolúcii pomáhala, kým jej to dovoľovalo zdravie, aj ako farárka. Vo voľnom čase sa venovala prekladaniu náboženskej literatúry z nemčiny a zo švédčiny.
Bola oporou svojmu manželovi, s ktorým verne a s vrúcnou láskou kráčala od 22. januára 1955, keď si v chráme Božom v Žiline sľúbili, že s pomocou Božou vydržia všetky skúšky a búrky života. A podľa toho vskutku žili, takže ich vzájomná úcta a láska až do posledného dňa jej života svietila príkladom pre mnohých. Najmä však pre synov Michala a Ivana a nevesty, ako aj pre všetkých piatich vnukov a vnučku, ktorých nadovšetko milovala. Takmer do posledného dňa sa za nich vrúcne modlila a prosila o ochranu pred pokušením aj každým zlom, ale najmä, aby boli pevne zakorenení v láske Pána Ježiša Krista.
Veď táto láska bola jej v živote pevnou skalou a hradom prepevným, skrýšou a pavézou, palicou a prútom, nielen keď jej srdce jasalo a tešilo sa z krásy tohto sveta – keď sa pozerala na Kriváň z „Krivánskej“ ulice, ako zvykla nazývať novú ulicu na Čremníku vo Vavrišove. Krása Liptova jej učarovala a zamilovala si ho pre majestátnosť hôr, pre vyváženosť farieb, čerstvý vzduch...
Láska Kristova bola jej všetkým i vo chvíľach krutých a ťažkých, keď čižma tyrana dusila a nedovolila sa nadýchnuť aj v bolestiach tela, ktoré trpelo roky, no najmä v temnom údolí posledných dní. Jej vernými spolupútnikmi boli knihy žalmov. Nikto nespočíta, koľkokrát ich prečítala. Akoby hovorili za ňu presne to, čo cítila! A keď nevládala čítať, vďačne tíško a dychtivo počúvala, keď jej čítali iní. Vtedy znel tíško akoby v ozvene z dávnych čias refrén starej piesne, ktorú si sama preložila a tak rada, s citom jej vlastným spievala: „Majú hojivú masť v Gileád, majú hojivý balzam, pre dušu doráňanú, čo zviedol sveta klam! Keď nádej som už strácal i viery mdlej sa vzdal, tu dotkol sa ma Ježiš a silu Ducha dal. Ak chceš byť ako Peter, modliť sa jak Pavel, choď volaj svojim blížnym: Spasiteľ za nás mrel!“
V pondelok podvečer 24. júla jej srdce udrelo posledným úderom, už len slabučkým, a nastalo utíšenie. Ako keď príde pokoj po búrke. Niekto by sa nazdal, že prišiel koniec. Posledná bodka a nič viac. Ale to je iný pokoj! Pokoj Kristov, v ktorom je život. Mnohí si myslia, že vtedy sme mŕtvi. Ale nie je to tak, len vtedy začíname žiť naplno! Zbavení hriechu, bolesti, trápenia i smrti. S Pánom Ježišom Kristom, ktorý vstal z mŕtvych, zlomil osteň smrti, žije a kraľuje naveky. Pre nás a s nami! So všetkými, ktorí Ho milovali a milujú a budú milovať a slúžiť v svätosti, pokore, vrúcne a obetavo, bez túžby po svetskej sláve, bohatstve, či inej márnosti. Áno, aj tak, ako žila naša zosnulá sestra. Ona žije, lebo Ježiš Kristus žije a my mu dnes vzdajme vrúcnu vďaku, a potom choďme a volajme svojim blížnym: „Spasiteľ za nás mrel!“ A žime na Jeho slávu, aby sme raz žili aj my v Jeho sláve.

Fotografie: z rodinného archívu

Galéria k článku