Prenasledovanie ECAV v rokoch 1948 – 1989

Prenasledovanie ECAV v rokoch 1948 – 1989

Konfederácia politických väzňov Slovenska a Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Modra usporiadali celoslovenské spomienkové stretnutie na tému Prenasledovanie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v rokoch 1948 – 1989, ktoré konalo v sobotu 6. februára 2010 v Modre.
Stretnutie sa začalo v miestnom evanjelickom chráme Božom službami Božími, na ktorých zvesťou slova Božieho poslúžil generálny biskup Mgr. Miloš Klátik, PhD. (pozri nižšie) Prítomných privítal domáci zborový farár Mgr. Marián Čop a miestny zborový spevokol doplnil služby Božie svojím spevom.

Spomienkové stretnutie sa konalo v priestoroch Strednej odbornej vinársko-ovocinárskej školy v Modre. Bolo zamerané na spomienky žijúcich svedkov perzekúcií. Prítomní bol senior Bratislavského seniorátu Mgr. Boris Mišina, dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského Mgr. Ondrej Prostredník, PhD., veľký počet farárov a farárok v dôchodkovom veku, primátor mesta Modra Ing. Peter Majtán a členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska z celého Slovenska pod vedením predsedu Antona Srholca.

Na úvod stretnutia podpredseda KPVS Karol Noskovič predniesol báseň brata farára Ladislava Fričovského „Na bratskú lásku“ z roku 1952, ktorú jeho spolubývajúci odniesol na políciu, čo spôsobilo vyšetrovanie.
So spomienkami na väzenie vystúpil farár Mgr. Michal Hreško, ktorý bol väznený pre vieru.
Pohľad „Z prednej strany mreží“ poskytla Zuzana Antalová, autorka rovnomennej knihy a manželka väzneného biskupa ThDr. Jána Antala zo skupiny gemerských farárov KVAP - Kasanický, Velebný, Antal, Paulov: „Uvediem aspoň najsmutnejšie momenty z tých čias: napred domová prehliadka. Ešte keď pre manžela prišli povestným tatraplánom, stačil mi pri rozlúčke povedať, aby som sa nebála, že nič zlé nerobili, a potom po piatich mesiacoch vyšetrovacej väzby vo väznici v Košiciach, keď som ho videla, ako ho vedú v putách - to bol naozaj hrozný pohľad, hoci oni boli už na to asi zvyknutí, pretože sa usmieval na nás, keď nás po tak dlhom čase videl.“
Spomienky na TP, pohľad na utrpenie a prenasledovanie z biblického hľadiska a postoj predstaviteľov evanjelickej cirkvi ku komunistickému režimu poskytol ThDr. Ivan Tóth: „Po absolvovaní SEBF som bol pozvaný pred odvodovú komisiu v Bratislave. Predsedajúci komisie po prezretí mojich dokladov povedal: „Tak, pán kaplán, idete si aj vy vykonať čestnú, základnú vojenskú povinnosť občana našej ľudovodemokratickej vlasti!“ Po počuteľnom výdychu som povedal: „Žiaľ, musím ísť.“ Predseda, štábny kapitán mi pripomenul to i to a či nemám lásku k vlasti atď. Ja som povedal, že všetky zbrane sú nezmyslom, že vojna nikdy nič nevyriešila a nevyrieši, iba ak zdokonalí zbrane, najnovšie zostrojením atómovej bomby. Štábny kapitán umĺkol, napísal výsledok odvodu, a ja som sa ocitol v Technickom prápore s označením CD, teda politicky nespoľahlivý. Keď som sa pýtal úradným postupom do šoférskeho kurzu s odôvodnením, „aby mi aspoň niečo dala vojenčina“, nebol mi ten kurz poskytnutý... Neskôr som sa dozvedel, že môžem byť rád, lebo ten predseda odvodovej komisie ma mohol poslať hneď do PTP alebo vraj aj pred súd za „poburovanie republiky“... Prečo to potom neurobil ten štábny kapitán, neviem. Aspoň slovom o náplni vojaka v TP: osem hodín robiť na stavbe. Po osemhodinovej práci bolo politické školenie, cvičenie vo vojenskom mundúre. Boli sme ako robotníci na viacerých stavbách, ja som bol aj v uhoľnej bani. Na 1. sviatok vianočný som sa pýtal do kostola. Nepustil ma, že poobede aj mňa pustí na tanečnú zábavu, na to som nereflektoval...“

Neprítomný farár Vincent Blažko v liste doplnil spomienky na TP: „V r. 1955 som vo vojenskom útvare v Orlovej skolaboval, a tak som bol 9 týždňov v nemocnici v Karvinej. Keď som sa ako-tak spriatelil s ošetrujúcim lekárom, povedal mi, že keď ma priviezla záchranka, nevedel, či má pred sebou černocha, alebo belocha. Bol som vraj celý stuhnutý a fialový. Uvedený lekár chcel ma dokonca prepustiť na modrú knižku do civilu, ale môj veliteľ, zaťatý ateista, povedal, že keď tam ten farár zdochne, musí vydržať do konca.“
Farár Mgr. Vladimír Synak porozprával spomienky na nútené práce v baniach na Ostravsku v rámci Technického práporu. Farári Mgr. Ondrej Koč, ThDr. Ján Zemánek a Mgr. Miloslav Blaho sa podelili so spomienkami a odňatie štátneho súhlasu do verejnej duchovnej správy a s tým spojený prechod do iného cirkevného zboru – u O. Koča do výroby mimo kňazskej služby, lebo spáchal „hrozný protištátny čin“: verejne sa v kostole modlil za našich nepriateľov a dokonca navštevoval rodiny svojich veriacich.
Ján Zemánek takto opísal odňatie štátneho súhlasu: „Za pôsobenia v presídleneckom zbore v Kolárove mi nečakane 15. apríla 1961 odobrali štátny súhlas tesne pred ohlásenou konfirmáciou. Malo to byť na pol roka. Za daných okolností som pokladal za múdrejšie opustiť Kolárovo. Samuel Kadlečík, ev. farár v Čalovci, mal v Grinave svoj dom so záhradou. Ochotne mi prepustil dočasne svoj byt. Tam som mal prihlásený prechodný pobyt. Dočasne som pracoval v Stavokombináte v Bratislave. Keď som videl, že sľub o dočasnom odobraní štátneho súhlasu k pôsobeniu bol prázdny, rozhodol som sa zmeniť zamestnanie, pri ktorom by som nestratil hlas. Potom som prešiel pracovať ako robotník do Meopty, kde som brúsil šošovky.“
Prof. ThDr. Igor Kišš a ThMgr. Zora Kachničová si zaspomínali na prenasledovanie a vylúčenie profesorov a študentov Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty, medzi ktorých patrili aj oni.
Na záver sa prihovoril farár Mgr. Daniel Šovc a prítomným sa za účasť poďakoval predseda KPVS Anton Srholec. Stretnutie sa zakončilo hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí.“
Dojímavé svedectvá farárov na dôchodku vypovedali aj o tom, ako statočne trpeli aj ich manželky a rodiny.

Modra ako miesto konania má veľkú symboliku – práve v tomto meste v 50. rokoch mala sídlo Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta a Generálny biskupský úrad.

Peter Sandtner
Foto: Ivan Dubek

Kázeň generálneho biskupa ECAV na Slovensku Miloša Klátika

na spomienkových službách Božích pri príležitosti stretnutia prenasledovaných ECAV na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 v sobotu 6. 2. 2010 v Evanjelickom kostole v Modre

Text: 2K 6, 4 – 10: Ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci; v mnohej trpezlivosti, súženiach, nedostatkoch, úzkostiach, ranách, väzeniach, nepokojoch, námahách, bdeniach, pôstoch, čistote známosti, zhovievavosti, dobrote, Duchu Svätom, nepokryteckej láske, slove pravdy, moci Božej, zbroji spravodlivosti napravo aj naľavo, sláve aj potupe, zlej i dobrej povesti; ako zvodcovia, a predsa pravdiví; ako neznámi, a predsa dobre známi; ako umierajúci a ajhľa, žijeme; ako karhaní, a predsa neumorení, ako smutní, ale vždy veselí, ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci; ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Cesta kresťanskej cirkvi nebola nikdy pohodlná, bez prekážok a ťažkostí. Tak na to aj upozornil náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus: Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás, keď striehli na moje slovo, budú striehnuť aj na vaše. (J 15, 20
Apoštol Pavel v prečítaných slovách textu spomína rôzne možné situácie, do ktorých sa dostal on, ostatní apoštolovia a ich spolupracovníci. V dejinách kresťanskej cirkvi sa podobné situácie opakovali mnohokrát.
Niečo také sa dialo aj s evanjelikmi i s evanjelikmi našej cirkvi na Slovensku, a to už od jej začiatku. Dalo by sa o tom hovoriť veľa, ale témou tohto spomienkového stretnutia, na ktoré sme sa sem do Modry zišli, sú konkrétne roky 1948 – 1989. Ide o roky vlády ateistickej moci, ktorá sa zamerala na protináboženský boj. Bola to doba neprajná voči Pánu Bohu, voči cirkvi, jej snahám a aktivitám, ale aj voči tým, ktorí cirkev akýmkoľvek spôsobom podporovali alebo sa k nej čo i len slovom priznávali. Zaslepený racionalizmus sa prezentoval ako znalosť pravdy a popieranie Pána Boha ako prejav vyspelosti. Tých mnohých ťažkostí, ktoré apoštol Pavel spomína, bola účastná aj naša cirkev, naši farári, naši veriaci.
Dokázali sme sa v tom všetkom ako Boží služobníci? Stredná generácia to zažila v svojej mladosti a naše deti o tom vedia už len z počutia. Ony už majú, vďaka Pánu Bohu, iné perspektívy, ako sme mali my. Nik by im nemal robiť ťažkosti preto, že sú napr. deťmi farárov alebo veriacich rodičov, ktorí „nie sú vysporiadaní s náboženstvom“.
Staršie generácie, naši rodičia pociťovali ten útlak a prenasledovanie takmer po celý svoj produktívny život. Sám to viem aj od môjho svokra, ktorého otec nemohol vykonávať svoje učiteľské povolanie. Bol jedným z tých, čo sa dokázali ako Boží služobníci: v mnohej trpezlivosti, v slove pravdy, v moci Božej, v zbroji spravodlivosti napravo aj naľavo. Predsa boli aj vtedy mnohí takí, ktorí sa viery v Pána Boha nevzdali. Priznávali sa k nej otvorene a vštepovali ju do sŕdc svojim deťom. Mnohí aj napriek totalitným hrozbám, vydieraniu, väzneniu a prenasledovaniu ostali verní Pánu Bohu a cirkvi.
Žiaľ, viac bolo tých, ktorí sa prispôsobili pomerom kvôli rodine, deťom, keď si povedali, ako ten nespravodlivý šafár z podobenstva: Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím a žiť sa musí. Nezazlievajme im to. Len Pán Boh vie, ako by sme sa v danej situácii zachovali my sami. Čo však je horšie, boli aj takí, ktorí pre vlastné výhody ťahali cudzie jarmo s neveriacimi. Často sa pričinili o to, aby iným uškodili a sami sa dištancovali od tých, ktorí sa dokázali aj v súženiach, nedostatkoch, vo väzeniach, v nepokojoch. Aj medzi farármi boli takí „pokrokoví“.
Štyridsiaty ôsmy rok minulého storočia postavil Evanjelickú cirkev na Slovensku pred ťažké rozhodnutie – ako ďalej. Nakoľko viem, medzi popredné autority v cirkvi v tých časoch patril generálny biskup Čobrda a senior Šenšel. Viacerí vtedajší mladší farári a študenti teológie boli hotoví postaviť sa na odpor a neprijať zákon o štátnom dozore nad cirkvou. Boli preto sklamaní, keď bol tento zákon na generálnom konvente prijatý v tom zmysle, že evanjelická cirkev je s ním uzrozumená. (Sú možno medzi nami aj tí, ktorí na tomto konvente boli prítomní.) Generálny biskup Čobrda sa vyjadril: Keď bude mať cirkev mučeníkov, nebude mať učeníkov. A mal do veľkej miery pravdu. Priam prorocky predvídal, že idú ťažké časy a cirkev aj v ťažkých časoch potrebuje Božích služobníkov v čistote, v známosti, v zhovievavosti, v slove pravdy, v moci Božej, v zbroji spravodlivosti, napravo aj naľavo, v zlej i dobrej povesti. Takíto služobníci sami zakúsili tvrdosť režimu päťdesiatych rokov. Mnohých, aj z radov farárov našej evanjelickej cirkvi, táto vernosť stála nemalé obete. Patrí im za to právom naša úcta i vďaka. Vážme si a nezapredajme slobodu, o ktorú aj oni zápasili. Vieme o vykonštruovaných súdnych procesoch, väzeniach, odobratí štátnych súhlasov nielen pre pôsobenie v určitom cirkevnom zbore, ale v duchovnej službe vôbec. Tak by sme mohli spomínať konkrétne prípady aj tu v Modre, aj v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, v Spišskej Novej Vsi atď. Cirkev prišla aj o svoj majetok, o svoje budovy.
Slovom: bola to totalita. A v takomto postavení boli učeníci a nasledovníci Ježiša Krista v sláve aj v potupe, v zlej i dobrej povesti, ako zvodcovia, a predsa pravdiví, aj keď oficiálne spiatočníci, tmári, ale vždy zvestovatelia slova Božieho, ktoré je pravda, ktoré dáva útechu a nádej, že Boh je tu, že nie sme sami vylúčení z Jeho lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (R 8, 38). Teda nezúfaj, stádočko malé! Ak znášaš hanu, príkoria, to Božia vec je, nie tvoja, veď v tom je verných útecha, že Pán Boh z nebies výsosti vidí ich všetky ťažkosti a zhynúť ich nenechá (ES 271, 2). Po politickom a v tom spojení aj po náboženskom „odmäku“ v šesťdesiatych rokoch sa väznení farári dostali na slobodu a boli rehabilitovaní.
No aj keď v dobe „normalizácie“ už nezatvárali toľkých farárov do väzenia, ich perzekúcia neprestala, no ako Boží služobníci slovo Božie zvestovali, prisluhovali sviatosti a snažili sa byť dobrými duchovnými pastiermi. Pracovalo sa na preklade Biblie, slovenskom Evanjelickom spevníku, Agende, Funebráli, Pašiách. Ako karhaní, a predsa neumorení; ako smutní, ale vždy veselí, ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci, ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.
Všetkému prichádza koniec, Boh naveky kraľuje! (ES 270, 4) Vďaka Pánovi, skončili sa aj časy totalitnej ateistickej moci. Buď Bohu česť! On nás zachránil... (ES 266, 3) Ak sme sa vo všetkom nepreukázali ako Boží služobníci, úprimne sa kajáme. Sme slabí, hriešni ľudia. Pri spomienkach na ťažké časy hovorme fakty a píšme o nich tak, aby boli mementom pre nás i pre našich potomkov, ale neodsudzujme. Bohu patrí odplata.
Teraz máme veľmi dobré možnosti na to, aby sme sa preukazovali ako Boží služobníci. Aj v dnešnej dobe je okolo nás mnoho zlého, pokušenie číha so všetkých strán. Roky ateistickej výchovy zo strany spoločnosti a často žiadnej výchovy – čo sa týka náboženstva – zo strany rodiny, zanechali svoje nepriaznivé následky, ktoré pretrvávajú aj v súčasnosti. Tým smutnejšie je, že mnohí si pomýlili slobodu so svojvôľou a demokraciu s anarchiou. V duchovnej oblasti k nám začali prenikať rôzne polokresťanské alebo priamo protikresťanské myšlienkové prúdy, ktoré našli svojich prívržencov. To všetko veľmi jasne poukazuje na tú skutočnosť, že ľudia okolo nás potrebujú Trojjediného Pána Boha, Božie slovo, Božiu milosť a lásku, pravdu, ktorá vyslobodzuje.
Preto prosme s Jurajom Tranovským, ktorý sám žil vo veľmi ťažkých časoch: Bože, cirkvi ráč lodičku vždy otcovsky spravovať, zaznávanú a maličkú z lásky svojej zachovať; daj slobodu a pokoj, nech Ti slúži v oddanosti, vzdiaľ od nás každý rozbroj a veď do večnej radosti. (ES 261, 4) Amen.

Galéria k článku