Posledná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jaroslavom Moncoľom

Posledná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jaroslavom Moncoľom

Posledná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jaroslavom Moncoľom sa v nádeji vzkriesenia konala v utorok 9. júla 2013 v Ev. a. v. chráme Božom v Uhorskom. V prítomnosti pozostalej rodiny a početných veriacich sa s Jaroslavom Moncoľom rozlúčil brat generálny biskup Miloš Klátik.
Brat generálny biskup v kázni vyslovil vďaku Pánu Bohu za Jeho verného služobníka a za všetko, čo mu dal vykonať pre cirkev. Vyzdvihol skutočnosť, že brat farár celý svoj život prežil zodpovedne a naplnil ho svedomitou a poctivou službou Pánu Bohu. Zákon a evanjelium boli jeho celoživotnou témou; vždy zdôrazňoval vernosť našim evanjelickým a. v. princípom, ktoré sú založené na Písme svätom – Biblii. Ochotne niesol aj svoj ťažký kríž v zmysle slov nášho Pána (Mk 8, 34 – 35): „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma: Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“

Na poslednej rozlúčke boli prítomní aj senior Rimavského seniorátu Dušan German, ktorý predniesol príhovor v mene klenovských rodákov zosnulého, senior Novohradského seniorátu Ivan Mucha, ktorý prečítal odobierku a zaspieval žalm, duchovní pastieri Ján Rajtók, Marek Szabó, Katarína Trtolová a Juraj Holek, ktorí liturgovali, ako aj ďalší duchovní z Novohradského a Rimavského seniorátu, brat dištriktuálny dozorca Vladimír Daniš i členovia seniorálneho presbyterstva Novohradského seniorátu.

Za cirkevný zbor v Uhorskom sa so zosnulým bratom farárom rozlúčila zborová dozorkyňa Marianna Godavová; domáci zborový spevokol sa s ním rozlúčil dvoma piesňami; kantorskou službou poslúžil brat Peter Boroš.

Jaroslav Moncoľ sa narodil 14. novembra 1928 v Klenovci rodičom Pavlovi Moncoľovi a Júlii, rod. Zajacovej.
Maturoval r. 1947 v Rimavskej Sobote. Pôvodne začal študovať matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Po februári 1948 bolo jasné, že ako profesor by sa nemohol slobodne zúčastňovať náboženského života, a tak 8. decembra 1948 požiadal o dimisórium a prestúpil na Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu. Štúdium zakončil 30. júna 1951. Na podnet troch členov profesorského zboru podal na dekanát žiadosť o prijatie ašpirantúry so záväzkom, že podá dizertáciu na tému „Ospravedlnenie“. Politická situácia však tieto ambície prekazila. Na ašpirantúru nedostal súhlas.
Dňa 15. 7. 1951 bol v Tisovci vysvätený za kňaza biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom. Od 1. augusta 1951 nastúpil ako kaplán do Sučian. Koncom októbra 1952 nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu po jej ukončení bol od novembra 1954 ustanovený za kaplána do Brezna, kde 7. 7. 1955 vstúpil do manželstva s Annou, rod. Kachničovou. Narodili sa im dve dcéry, t. č. farárky.
Od 1. novembra 1955 bol ustanovený za námestného kňaza na Brádno. Tu sa zistilo, že trpí chorobou štítnej žľazy, ktorá ho dlhé roky sprevádzala životom. Z Brádna bol preložený do Horného Jasena (dnes Turčianske Jaseno), kde bol postavený pred generálnu opravu kostola. Z pôvodného kostola ostali len zvyšky múrov. Pán Boh pomohol v tých nesmierne nežičlivých časoch dielo šťastne dokončiť. Posviacka bola 4. októbra 1959. Po generálnej oprave kostola sa podobral na generálnu opravu fary, ktorá bola ukončená na jeseň r. 1962. Z politických dôvodov mu bol hneď v roku 1962 odňatý štátny súhlas pre Turčianske Jaseno a už v auguste 1962 bol ustanovený do Mýta pod Ďumbierom, kde ho tiež čakali závažné stavebné práce.
V júli 1964 zo zdravotných dôvodov odchádza do Horného Tisovníka, kde v r. 1969 znova dochádza k náročnej oprave kostola aj prístavbe sakristie. 15. 3. 1970 odchádza do Krompách. Zbor nutne potreboval zborovú sieň, ktorá bola vytvorená z priľahlých hospodárskych budov. Dielo sa aj tu podarilo. Keďže zasa došlo k politickej perzekúcii, bolo treba ísť ďalej, a tak r. 1973 bol ustanovený do Považskej Bystrice. Tu zase bolo treba organizovať generálnu opravu veľkej zborovej budovy, ktorá bola ukončená r. 1987. Napriek nadšeniu a láske cirkevníkov už v dobe náboženskej slobody na prahu dôchodkového veku dobrovoľne odchádza. Niektorí mladí ľudia zasiahnutí pietizmom začali veľmi cieľavedome rozbíjať zbor. Aby nedošlo k rozdeleniu zboru, odišiel do dôchodku do uprázdneného cirkevného zboru v Poltári, kde tiež dochádza k oprave kostola.
Mozgová príhoda v máji 1993 ukončila jeho aktívne pôsobenie v cirkevnom zbore. V septembri 1993 sa presťahoval na faru v Uhorskom k dcére Kornélii, kde žil uprostred lásky cirkevníkov temer 20 rokov.
Z tejto časnosti do večnosti bol odvolaný 5. júla 2013 vo veku 84 rokov, 7 mesiacov a 19 dní.


Spomienka na brata farára
... Ráno plné spomienok, smútku, ale aj novej nádeje. Zomrel pán farár Jarko Moncoľ. Jeden z najskromnejších, najmúdrejších, najoddanejších ľudí, akých som mal to šťastie v živote stretnúť. Človek, ktorý nikdy nevymenil lacné výhody pominuteľnosti za svojho ducha, ktorý vždy patril iba Pánovi Ježišovi a Jeho evanjeliu. Kňaz, ktorý sa vo svojej prenesmiernej múdrosti vždy skláňal k človeku, aby ho nežne prijal, nevtieravo, decentne a s láskou ukázal nielen slovom, ale aj celým svojím bytím, kde sa nachádza cesta do života. Ďakujem Bohu dennodenne, že mi ho pomohol na tej ceste objaviť.
Pán farár, ďakujem, že ste mi dali šancu stať sa človekom. Kvôli Vám som farárom, najmä kvôli Vám milujem našu cirkev, najmä kvôli Vám je tá túžba po skutočnej Pravde, Slobode, Láske, Nádeji a Živote zo dňa na deň väčšia. Posledné roky ste prežili v ústraní, v tichosti, tam na kopčeku vo fare na Uhorskom. Sila Vašej viery a ducha však už dávno prekročila hranice fár a kostolov. Žije v nás ako večná pripomienka Toho, ktorého ste do našich sŕdc s láskou zasiali. NEŽIJEM UŽ JA, ALE ŽIJE VO MNE KRISTUS! Nech Vám dá náš nebeský Otec plnosť toho zasľúbeného venca večnosti, ktorý ste tak nádherne zapálene zvestovali celý život.
Marek Szabó, zborový farár, CZ ECAV Príbovce (e-mail)

Galéria k článku