Zlatá konfirmácia v Teranoch

Zlatá konfirmácia v Teranoch

V 13. nedeľu po Sv. Trojici 30. 8. 2015 sme si v CZ ECAV Terany pripomenuli konfirmáciu 30. 8. 1964 a 28. 8. 1965, keď pod vedením brata farára Jána Sleziaka vyznalo vieru v Trojjediného Pána Boha a sľúbilo vernosť Spasiteľovi Ježišovi Kristovi a evanjelickej cirkvi 24 chlapcov a dievčat.
Najprv sme sa všetci stretli na fare, odkiaľ sme išli sprievodom na čele s domácim bratom farárom Dušanom Hučkom a bratom dozorcom Pavlom Martinovicom do chrámu Božieho. Na začiatku služieb Božích spevokol z CZ Dudince privítal zlatých konfirmandov piesňou „Hojže, Bože, jak to bolí“ v hudobnej úprave Miloša Ruppeldta. Zlatých konfirmandov predstavila cirkevnému zboru sestra poddozorkyňa Magdaléna Žlnková, ktorá ich pozdravila aj básňou „Je viera taká“ od Ladislava Fričovského.

Základom zvesti slova Božieho boli slová napísané v Novej zmluve v Liste apoštola Pavla Rímskym 8, 31 – 39. Brat farár Dušan Hučka hovoril o Božej láske, o základe, na ktorom stojí a padá kresťanská cirkev. Zdôraznil, že veľkou nádejou pre nás je, že Boh všetkých ľudí bez rozdielu povoláva k záchrane. Každodenne by sme teda mali pamätať na to, že jedine láska Božia dáva nášmu životu pravý zmysel. Počas služieb Božích zaznela skladba od A. Vivaldi a W. F. Bacha s názvom „Voľná veta“ z „Koncertu d-mol“, ktorú predniesli sestra Katarína Žlnková na priečnej flaute a brat Ján Petrov na organe.

Toto stretnutie bolo významné nielen kvôli spomienkam, vrúcnym objatiam po rokoch, ale hlavne kvôli tomu, aby sme ako evanjelickí kresťania nezabúdali na to, čo je pre náš život hlavné a dôležité. Spoločne sme sa chceli upevniť vo svojej viere, prosiť Pána Boha o odpustenie a pri Večeri Pánovej prijať posilnenie a nádej do ďalších dní či rokov života.

V deň zlatej konfirmácie sme si spomenuli na slová apoštola Pavla: „Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenu nebeského povolania Božieho v Ježišovi Kristovi.“ (F 3, 14) S láskou a úctou sme si spomenuli na zosnulých spolukonfirmandov, na brata farára i na rodičov, ktorí nám odovzdali poklad viery, na tých, ktorí nás z tejto časnosti predišli na ceste do večnosti.

Odchádzali sme naplnení Božím pokojom, odhodlaní v pokore a nádeji vykročiť do ďalších dní s vyznaním: „Za ruku veď ma, Pane, Ty sám ma veď, len s Tebou neprestajne nech kráčam vpred. Bez Teba neviem ďalej kadiaľ ísť mám, Ty zostaň pri mne stále a veď ma sám.“ (ES č. 484, 1)

Po službách Božích sme spoločne odišli do zborového domu na malé občerstvenie, ktoré pripravili naše ochotné sestry, za čo im srdečne ďakujeme.

Galéria k článku