Levičania v Nyíregyháze

Levičania v Nyíregyháze

V bezslávnostnej polovici cirkevného roka v predspeve prosíme Pána Boha o zoslanie Ducha svätého, ktorý by „... aj pri rozličnosti jazykov všetky národy v jednotu viery zhromaždil.“ V takomto duchu jednoty viery sa uskutočnilo naše stretnutie s bratmi a sestrami z maďarskej Nyíregyházy v dňoch 4. a 5. júna 2016.
Na príprave a organizácii stretnutia sa podieľala p. Eva Malá, sesternica miestnej pani farárky v Nyiregyháze.

Naplnení očakávaním sme sa stretli v sobotu skoro ráno pred naším kostolom. Vyštartovali sme v plánovanom čase o 6.00 hod. V družných rozhovoroch cesta ubiehala rýchlo a krátko pred obedom sme boli na mieste. Nyiregyháza – mesto vo východnej časti Maďarska s asi 120 tis. obyvateľmi. Keď sme do neho vchádzali, pocity v srdciach účastníkov nášho zájazdu boli určite rôzne: inak to prežívali tí, čo toto mesto poznali len z počutia a prišli sem po prvýkrát, a inak tí, ktorých s týmto mestom spája minulosť a ešte stále existujúce rodinné zväzky a citové väzby. Po milom a srdečnom privítaní nás domáci nasmerovali do nášho dočasného domova – evanjelického kolégia. Je to internát strednej školy zameranej na kresťanskú výchovu svojich žiakov. Po chutnom obede, ktorý na nás už čakal v študentskej jedálni, sme mali tú česť vstúpiť do Božieho domu – ev. a. v. chrámu postaveného pred mnohými rokmi aj rukami predkov našich krajanov. Interiér majestátnej budovy dýchol na nás históriou. V príjemnom chládku sme sa usadili do lavíc. Miestna pani farárka nám vo svojom príhovore predstavila zbor – má asi 12 000 členov. V tomto chráme pôsobia 4 farári. Okrem toho sú v iných častiach mesta ďalšie chrámy a modlitebne. V bežnú nedeľu sa spolu na všetkých týchto miestach vykoná 10 služieb Božích. So záujmom sme sa započúvali do rozprávania pani Very – historičky a chodiacej encyklopédie vzhľadom na množstvo faktov, ktoré nám odprezentovala spamäti. Vďaka našej milej spolusestre Evke Olveczkej sme aj my, čo maďarčinu neovládame, boli "v obraze“. Počas celého pobytu nám ochotne a pohotovo robila tlmočníčku. A tak sme sa, sediac v starobylých laviciach, s očami upretými na výzdobu chrámu, preniesli späť o niekoľko storočí. Ožila pred nami história – tá dávnejšia, aj tá novšia. Dozvedeli sme sa, ako predkovia našich krajanov – Slovákov z menej úrodných severných oblastí Slovenska na pozvanie grófa Károlyiho prišli v roku 1753 do týchto oblastí, aby tu obrábali rozsiahle lány polí, a tak poskytli svoju pracovnú silu tunajším majiteľom pôdy, a zároveň si zabezpečili aj vlastnú obživu. Bolo to pre nich vážne rozhodnutie, ktoré malo ovplyvniť životy – ich, ale aj ich potomkov. Preto sa chceli ubezpečiť o tom, že podmienky, v akých budú žiť vo svojom novom domove, budú pre nich prijateľné. Ku grófovi Károlyimu vyslali svojho zástupcu - obuvníka Petrikoviča, ktorý mal v napísanej zmluve dohodnúť podmienky, za akých sa mali Slováci v „Dolnej zemi“ usadiť. Gróf Ferenc Károlyi v nej sľúbil Slovákom mimoriadne výhody - takto sa snažil zmierniť problémy s nedostatkom pracovných síl v tejto usadlosti. Boli oslobodení od poddanstva, svoje pozemky dostali do pozemkovej renty, a na základe kráľovského povolenia mohli prevádzkovať krčmu, mäsiarstvo, mlyn, hostinec a pivovar. Pod rukami pracovitých „tirpákov“ evanjelického vyznania sa oblasť začala dynamicky rozvíjať. Už v roku 1786 si vydobyli titul zemného mesta a k nemu patriace privilégiá (od roku 1786 mohli každú sobotu organizovať oficiálne jarmoky a štyrikrát do roka mohli usporiadať veľké jarmoky pre celú krajinu). Zmluva bola oboma stranami prijatá a tak už mohlo začať veľké sťahovanie. Slováci sem priniesli nielen svoju pracovnú silu, ale aj kus svojej kultúry, umenia, zručností, ktoré sa prejavili nielen na stavbe chrámu, ale aj na ostatných stavbách a v ďalších oblastiach života mesta. A tak sa dá povedať, že Nyiregyháza - to je aj dielo našich krajanov. Usadili sa tu aj s rodinami, žili tu, narodili sa im deti, vnúčatá. O pôvode slova „tirpáci“ sa vedú diskusie, no viacerí historici sa prikláňajú k názoru, že je odvodené od slova trpiaci. Toto slovo sa Maďarom ťažko vyslovuje, preto ho vyslovovali ako „tirpáci“. Prišli povojnové časy, roky 1946, 1947. Politická situácia spôsobila, že pomery Slovákov žijúcich na území Maďarska sa zhoršili – a to natoľko, že časť z nich bola nútená odísť z domovov, v ktorých sa usídlil ich predkovia. Mnohí z nich sa usadili aj v Leviciach a ich okolí. Na otázku miestnej pani farárky, koľkí z našej výpravy boli pokrstení v tunajšom kostole, sa zdvihlo 9 rúk. V Nyíregyháze zanechali svojich blízkych či vzdialenejších príbuzných. S niektorými z nich sa počas nášho pobytu aj stretli. Zanechali tu aj hroby tých, ktorí ešte počas ich pobytu v „Dolnej zemi“ alebo po ňom usnuli v Pánu. Pre všetkých týchto našich bratov a sestry - členov nášho zboru, akokoľvek spätých s Nyíregyházou toto boli chvíle, ktoré sa hlboko dotkli ich vnútra – ožili dávne spomienky, sprítomnili sa zašlé udalosti, v nejednom vráskami lemovanom oku sa zaleskla slza. Rozprávanie pani Very nás celkom vtiahlo do minulosti. Podmanivé tóny historického organa sprevádzané ťahavými zvukmi husieľ v prevedení miestneho pána farára (organ) a jeho syna (husle) nás pomaly a nenásilne preniesli späť do reality. Ešte zopár fotiek v interiéri kostola a už sme boli v uliciach mesta, kde nám pani Vera v pokračujúcom výklade priblížila ďalšie zaujímavosti z jeho minulosti, no aj súčasnosti. Náš brat farár s bratom dozorcom zachytávali kľúčové a zaujímavé miesta do zborového fotoaparátu na oživenie spomienok tých, čo sme to videli a na vytvorenie predstavy pre tých, ktorí sa zájazdu nezúčastnili. Po prehliadke mesta náš program pokračoval návštevou skanzenu – múzea vo voľnej prírode. Drevené domčeky bohatšie aj skromnejšie nám priblížili život tunajších obyvateľov spred pár desaťročí. Pani riaditeľka múzea nás po prehliadke usadila v príjemnej záhradnej reštaurácii. Pri živej hudbe, v ktorej účinkovali aj niektorí miestni presbyteri, sme si vychutnávali "holúbky" - plnený kapustný list. Všetci členovia našej výpravy dostali darček - malé spomienkové predmety a dve publikácie o Nyíregyháze. Po večeri sa prítomní presbyteri oboch zborov stretli na záhradnom posedení. Vymieňali sme si vzájomné informácie o zboroch a hovorili sme o možnostiach ďalšej našej spolupráce a o rozvíjaní vzťahov. Pri všetkých týchto rozhovoroch bola stmeľujúcim prvkom naša neúnavná tlmočníčka Evka Olveczká.

V nasledujúce ráno sme každý individuálne v súkromí a tichu svojich izieb absolvovali prípravu k Večeri Pánovej. Po raňajkách a krátkej prechádzke mestom sme už zasadli do lavíc majestátneho historického chrámu, aby sme - zjednotení spoločnou vierou - aj pri rozličnosti jazykov oslavovali Pána Boha na službách Božích. Liturgiou nám poslúžila miestna pani farárka. Vypočuli sme si pôsobivú a tematicky veľmi priliehavú kázeň nášho brata farára Rieckeho na tému "pútnici". Pútnikmi boli Izraelci na ceste z Egypta do zasľúbenej zeme, pútnikmi boli Konštantín a Metod, keď nám zo Solúnu priniesli kresťanstvo, pútnikmi boli Slováci z "Hornej zeme", keď šli za obživou na juh z materiálnych, ale j duchovných dôvodov - a Nyiregyháza bola miestom, kde sa usadili mnohí z nich. Brat farár sa ďalej zamýšľal nad spojitosťou minulosti a súčasnosti. Aj dnes mnohí ľudia putujú - do zahraničia bližšieho či vzdialenejšieho za prácou. Sú však tak vyzbrojení na túto cestu, ako boli kedysi naši predkovia? Materiálne určite áno, ba neporovnateľne lepšie. Ale ako je to s ich duchovnou výzbrojou? Či má v ich batožine miesto kniha, ktorá nám všetkým má byť na poučenie, vo viere na posilnenie, v ťažkostiach na povzbudenie a v konečnom dôsledku na spasenie - Biblia? Či nesú popri svojich zručnostiach do ďalekých zemí aj zapálené srdcia pre vieru, ktorú ďaleko od svojich domovov budú môcť prezentovať a hájiť tak, ako to robili naši predkovia? Po tejto pôsobivej kázni a napomenutí miestnej pani farárky sme už postupne pokľakli k oltáru a prijali dary Večere Pánovej. Nimi očistení a naplnení vďačnosťou voči Pánu Bohu za Jeho milosť opakovane nám odpúšťať naše hriechy a tiež voči miestnemu zboru za možnosť pobudnúť v tomto chráme sme vychádzali do slnečného dňa. Pred kostolom sme položili prinesený venček k pamätnej tabuli patriacej staviteľom chrámu, zaspievali sme pieseň Smieť žiť pre Krista a spoločne s miestnymi veriacimi sme zaspievali Hrad prepevný - každý vo svojej reči. Naposledy sme zasadli k stolom v študentskej jedálni a krátko po obede sme sa poďakovali za pohostinnosť a milé prijatie našim hostiteľom a pozvali sme ich na návštevu k nám. Posledné stisky rúk, posledné objatia tých, ktorí sa tu stretli so svojimi príbuznými, v niektorých očiach možno nevyslovená otázka: "Kedy sa zas uvidíme?" - a už bol čas zaujať svoje miesto v autobuse. Ešte zakývanie na rozlúčku - a už sme sa vydali na cestu späť.

Ako skonštatoval miestny brat farár pri záverečnom stretnutí: "Povie sa tomu dvojdňový výlet a je z toho jedno popoludnie a jedno odpoludnie." Tento čas popri svojom obmedzenom trvaní však bol bohatý na program a zážitky. Strávili sme ho u našich bratov a sestier vo viere v meste spätom s predkami našich krajanov - Slovákov v prostredí, kde oni zanechali po sebe hmatateľné aj duchovné stopy. Ožila pred nami minulosť, precítili sme jej prepojenie so súčasnosťou, spoznali sme nových ľudí, prežili požehnané chvíle v priestoroch ich chrámu. Zanechalo to v nás hlboké dojmy a sme vďační Pánu Bohu za Jeho milostivú ochranu nad celým naším pobytom.

Galéria k článku