K 70. výročiu návratu Slovákov do vlasti

K 70. výročiu návratu Slovákov do vlasti

V CZ ECAV Levice si v nedeľu 23. apríla 2017 na slávnostných službách Božích pripomenuli 70. výročie návratu Slovákov, presídlených v 17. a 18. storočí na územie dnešného Maďarska, do vlasti v roku 1947.
Rozsievali a znovu bilancovali. Po 70 rokoch už málo tých, čo si sami pamätajú, ale v hojnom počte tých so sprostredkovanými spomienkami. Tá nedeľa ožiarená studeným slniečkom napovedala krásny duchovný zážitok. Kto vošiel, nik nebol sám, našiel si sestry, našiel bratov. Nebo nás všetkých objalo, neviditeľnou rukou svätou. Aj teraz, ako kedysi, so spevníkom pod pazuchou sa hrnul zástup oslavujúcich návrat Slovákov žijúcich v Maďarsku, ktorí tam v 17. a 18. storočí hľadali lepšie životné podmienky vrátane náboženských slobôd. Sotva by sa všetci boli pomestili do toho malého kostola, ktorý ich vítal pred rokmi.

Prítomných privítal brat dozorca levického zboru Martin Drdoš ml. Okrem domácich veriacich v hojnom počte prišli aj členovia susedských zborov, kde sa pôvodne usadili „tirpáci“. Prišli so svojimi kazateľmi slova Božieho z Jura nad Hronom, Hontianskej Vrbice, Pohronského Ruskova. Na pozvanie domáceho brata farára Martina Rieckeho našu slávnosť poctila i sestra farárka Gyöngyi Sztankó z Nýiregyházy s manželom a dvoma presbyterkami. No a nechýbal ani primátor Levíc Štefan Mišák s viceprimátorom Jánom Krtíkom, zástupcovia miestnej a okresnej rady Matice slovenskej Miroslav Považan a Daniela Trňanová aj ďalší členovia MS. Pri liturgii sa striedali bratia farári Ján Čermák z Pohronského Ruskova, Ľubomír Trnavský z Jura nad Hronom, žalm zaspieval domáci brat farár. Zvesťou slova Božieho poslúžila sestra konseniorka Zuzana Moncoľová.

Na úvod bola prednesená báseň Ivana Kraska Otcova roľa, ktorá symbolicky pripomenula otrockú prácu našich predkov, kvôli ktorej opúšťali rodnú zem. Krásna súhra hlasov speváckeho zboru Domovina lahodila uchu prítomných. Zaspievali nám tri piesne, z ktorých jedna bola o krásnej slovenskej krajine ako o raji na zemi. Pri piesni Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí... nejednému z nás slza skropila líca. Nasledoval príhovor sestry farárky z Maďarska; do slovenčiny tlmočila sestra Eva Ölvecká. Prihovoril sa i viceprimátor mesta Ján Krtík. My, čo sme vyrastali v kresťanskej viere pri piesňach z bývalého Tanoscia, sme sa preniesli do mladších čias pri počúvaní piesní: Nejkresnější jest služba Páně..., Kdo jen na Boha se spoléhá... Zaspievala nám ich štvorica sestier z Jura nad Hronom, z ktorých Zuzka je jednou z učiteliek nedeľnej besiedky. Na elektrofonickom organe ich sprevádzala sestra Milotka Trnavská, manželka brata farára z Jura nad Hronom. Antifónu, kolektu a Áronovské požehnanie sprostredkovali domáci brat farár, sestra konseniorka a sestra farárka z Maďarska. Na záver naším svätostánkom zaznel mohutný spev hymny evanjelickej cirkvi, podali sme si ruky a rozišli sme sa na výstavku artefaktov zozbieraných po presídlencoch, ktorá bola inštalovaná v malom kostole, iní na štedré pohostenie pripravené sestrami a bratmi miestneho zboru a ďalší domov, aby v tichosti spracovali duchovné zážitky z prežitej slávnosti.

Svoj postreh z našej veľkej slávnosti zakončím trochu doplnenými slovami jednej z piesní, čo sme v ten deň spievali: Bože, vďaku Ti vzdávame za dva (tri) krásne domovy. V prvom (a druhom) krátko len bývame, v druhom (treťom) čaká svet nový. Oba (tri) sú od Teba, milý Otče z neba, daj, nech na to pamätáme a vďačnými zostávame.

Foto: Zdenka Výbochová

Galéria k článku