Pôst – žalosť alebo radosť?

Je začiatok pôstneho obdobia, ktoré je v cirkevnom roku zaradené do veľkonočného kruhu sviatkov. Slovo pôst pochádza z gréckeho slova nésteia (pôst) alebo nésteyó (postiť sa).
Pod pôstom sa rozumie úplné alebo čiastočné zdržiavanie od prijímania potravy z dôvodu telesnej výchovy a duchovného cvičenia, prevzaté od prvých kresťanov zo židovstva. Pôst je teda dôležitý ako nástroj duchovného rastu a duchovnej prípravy a ako prejav pokánia.

Je dôležité rozlíšiť pôst, ktorý sa konal v starozmluvnej dobe, a pôst v novozmluvnej dobe.
V Starej zmluve sa pôst chápe predovšetkým ako výraz sklonenia sa, pokorenia sa človeka pred Pánom Bohom. Takýto pôst má utíšiť Boží hnev a pohnúť Ho k splneniu ľudských želaní. Aj v dobe Starej zmluvy boli obdobia, keď sa Boží ľud odchýlil od skutočného poznania Boha, ktorý stvoril nebesá i zem. Boli to rôzne modly a bôžikovia, ku ktorým sa jednotlivci a niekedy aj celý národ obracali o pomoc, pretože v pravom Bohu, ktorý mnohokrát priamo zasiahol, nenachádzali útechu, resp. Boh nekonal podľa ich predstáv a prianí. Preto keď Pán Boh skrze svojich vyvolených zvestovateľov – prorokov prehovoril k ľudu, že sa blíži skaza a pohroma, alebo až po tom, keď sa slová prorokov naplnili, ľud sa dal na pokánie a prísne sa postil.
Tak sa postí jednotlivec, keď od Boha očakáva oslobodenie od mučivých starostí. Známe sú biblické udalosti, kedy sa napríklad postil kráľovi Dávid, ktorý činil pokánie (2S 12, 16) alebo samársky kráľ Achab (1Kr 21, 27). V dobách núdze sa postil aj celý národ, aby Boh odvrátil nešťastie, napríklad (Sud 20, 26; 1S 7, 6; 1Kr 21, 9; Jer 36, 6. 9, 2Kron 20, 3; Joel 1 14; 2, 12; Jon 3, 5). Okrem toho boli aj zavedené dni pôstu, ktoré sa mali dodržiavať.
Pôst a modlitba idú ruka v ruke, aby sa dosiahlo vypočutie u Boha (Jer 14, 12; Neh 1, 4; Ezd 8, 21. 23). Pri pôste dobe starozmluvnej bola typická modlitba s vyznávaním hriechov, sľubov o polepšenie svojho života. Mnohí však pôst nechápali ako niečo, čo ich môže bližšie posunúť k Bohu a vyznaniu svojich previnení, ale rozumeli tým často len vonkajší postoj so smútiacou a žalostiacou tvárou.
Rabínske židovstvo vytvorilo mnoho ustanovení o pôste a predpisy, akým spôsobom sa má postiť. Lenže nie je dôležité, aký postup je zvolený pre postení sa, ale ide predovšetkým o to, s akým srdcom človek pristupuje k pokániu a pôstu.

Iný je zase pôst v Novej zmluve. Stanovisko, ktoré Pán Ježiš zaujíma k pôstu, je nové a jedinečné. Už obraz Ježiša postiaceho sa 40 dní a 40 nocí na púšti (Mt 4, 2; L 4, 2) sa nedá zaradiť do rámca pôstnych zvykov. Tu cítiť spomienku na Mojžišov pôst na Sinai (2M 34, 28; 5M 9, 9). Ježišovým zrieknutím sa pokrmu nekoná asketický výkon, ale žije ako uchvátený Duchom (Mt 4, 1; L 4, 1) vo svete, pre ktorý platia iné podmienky než podmienky zemského života. Podľa evanjelií sa nemôžeme domnievať, že by sa Ježiš bol postil v dobe svojho verejného pôsobenia. Pôst však neodmieta. V Evanjeliu podľa Matúša 6, 16 Pán Ježiš predpokladá, že dobrovoľný pôst naďalej prichádza do úvahy ako jedna z bežných foriem praktizovania zbožnosti. Ale zmysel, ktorý Pán Ježiš dáva pôstu, je celkom iný, než aký mu v osudnom sebaklame pripisuje židovstvo. Pôst je znak a symbol obrátenia sa k Bohu, ktoré sa uskutočňuje v skrytosti. Keď sa pôst spája s vtieravou okázalosťou, ide úplne pomimo svojho cieľa.
Prvotní kresťania prevzali zvyklosť posilniť modlitbu pôstom (Sk 13, 2 - 3 a 14, 23). Takisto aj my máme možnosť posilnenia svojej viery pôstom a modlitbou. Nech sú nám k tomu príkladom aj starozmluvní ľud a novozmluvní apoštolovia. Majme však na pamäti, že pôst nie je askézou, kde by sme svoje telo trýznili alebo trápili. Nekonajme ho, mysliac si, že si tak zaslúžime lepšiu milosť u Boha.

Bratia a sestry, pôstne obdobie, ktoré je pred nami, máme možnosť prežívať ako dôkladnejšie poznávanie seba aj svojich nedostatkov a hriechov a činiť úprimné pokánie. Žalostiť máme pre svoje hriechy. Po úprimnom pokání môžeme prijať od Pána Boha vnútornú radosť z Jeho milosti a spásy. Aj pri modlitbách môžeme hlboko prežívať osobný vzťah s naším Pánom a Otcom. Je dôležité, aby sme takúto vnútornú, duchovnú skúsenosť vedeli radostne v osobnom svedectve podať ďalej.

Nech nás všetkých aj v tomto pôstnom období posilní a prisporí nám viery Trojjediný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý na veky požehnaný.