Spišskopodhradská synoda v roku 1614

22. a 23. januára 2014 uplynie 400 rokov od konania pamätnej Spišskopodhradskej synody, ktorá bola zvolaná do Spišského Podhradia v roku 1614, aby podľa príkladu Žilinskej synody (1610) dobudovala evanjelickú cirkevnú správu aj na Spiši a v Šariši.
Synodu zvolal spišský a šarišský župan Krištof Turzo. Povolal na ňu magnátov, šľachtu, päť východoslovenských miest a dva senioráty. Na synode bol za superintendenta Spiša a Šariša jednohlasne zvolený Štefan Xylander zo Spišského Podhradia a za superintendenta pre päť hornouhorských slobodných kráľovských miest levočský farár Peter Zabler. K piatim slobodným kráľovským mestám sa pridal aj Veľký Šariš. Synodáli prijali 16 kánonov – zákonov, ktoré sa zväčša zhodovali s kánonmi Žilinskej synody a upravovali fungovanie cirkevnej správy v novovytvorených superintendenciách.

Viac o Spišskopodhradskej synode si môžete prečítať v článku Zory Bakošovej, ktorý vyšiel v Evanjelickom posle spod Tatier v roku 2013:

Spišskopodhradská synoda v roku 1614

Históriu často vnímame ako určité množstvo spracovaných informácií k určitej udalosti alebo osobnosti. Z našich poznatkov sa často vytrácajú špecifiká doby, podmienky, v ktorých postavy daných udalostí žili, a najmä sa zabúda na Božie riadenie, Božiu vôľu a pomoc. Udalosti týkajúce sa dejín Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku by nás mali upozorňovať na dôležitosť pestovania koreňov na vinici Pánovej. Oslavy výročí nie sú len návratmi do minulosti, ale sú duchovným mostom, ktorého hlavné piliere stavali naši predkovia vedení slovom Božím.

V januári 2014 si pripomenieme 400 rokov od zasadnutia druhej zákonodarnej synody, ktorá sa konala v Spišskom Podhradí. Spišskopodhradská synoda potvrdila svojimi uzávermi zákony Žilinskej synody a dotvorila cirkevnú územnú správu tretieho stupňa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Zasadnutie prvých dvoch zákonodarných synod sprevádzali citáty z Písma svätého. Do histórie ako ústredný citát Žilinskej synody prešiel verš 29b zo 68. žalmu „Potvrď, Bože, čo si vykonal pre nás“. Spišskopodhradskú synodu sprevádzali slová 133. žalmu (1b): „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“ Tento citát odzrkadľoval skutočnosť, že napriek rôznym ťažkostiam sa evanjelici na východnom Slovensku zorganizovali a dokázali si zriadiť spoločný dom v podobe superintendencií.

Politická a spoločenská situácia v čase konania oboch synod si vyžadovala silné osobnosti zo svetského stavu, ktoré dokázali jednať diplomaticky a svojou autoritou spájali zástancov odlišných názorov pri kodifikovaní obnovenej kresťanskej cirkvi a vytvorení jej správy. Patrónmi oboch synod boli príslušníci bohatého vplyvného rodu Turzovcov, pochádzajúceho z Betlanoviec. Ústrednou postavou Žilinskej synody zo svetského stavu bol palatín Juraj Turzo. Spišskopodhradská synoda sa konala pod záštitou spišského a šarišského župana, kráľovského komorníka Krištofa Turzu.

Šľachtický rod Turzovcov

Krištof Turzo sa často v literatúre označuje ako brat palatína Juraja Turzu (1567 – 1616). Z genealogických dokumentov však vyplýva, že Juraj a Krištof boli potomkami bratov Teofila (15. stor. – 16. stor.) a Jána II. (1437 – 1508), ktorí spolu so svojím najstarším bratom Martinom (15. stor. – 16. stor.) sa stali zakladateľmi veľmožského a medzinárodno-podnikateľského postavenia svojho rodu. Rod si vybudoval svoje bohatstvo najmä na obchode s kovmi. Najčastejšími menami u Turzovcov boli: Ján, Juraj, Krištof a Stanislav. Palatín Juraj V. Turzo bol synom Františka (1512 – 1574), zakladateľa bytčiansko-oravskej vetvy. Bol Teofilovým potomkom v treťom pokolení. Krištof II. Turzo bol potomkom Jána II. Turzu vo štvrtom pokolení. Narodil sa v roku 1583 v rodine Alexeja II. a Barbory, rod. Zrínskej. Jeho otec Alexej II. bol zakladateľom mladšej spišskej vetvy Turzovcov. Krištof spolu s bratmi Stanislavom III. (1576 – 1625) a Mikulášom II. (? – 1609) zdedil rozsiahle majetky po otcovom strýkovi Alexejovi I. (panstvá Hlohovec, Bojnice, Tematín, Šintava).

Organizátor zákonodarnej synody v Spišskom Podhradí

V roku 1604 pod vplyvom svojej manželky Barbory, rod. Erdődiovej, prestúpil Krištof Turzo na katolícku vieru. Zásluhou svojho prefekta majetkov Berzevického a evanjelického farára v Spišskom Podhradí Štefana Xylandera prestúpil v roku 1613 opäť k evanjelikom. Dňa 21. 2. 1613 Krištof Turzo vyhlásil, že sa zrieka rímskokatolíckej viery a 2. marca 1613 prijal rozhrešenie od Štefana Xylandera. Po tejto udalosti sa Krištof Turzo začal rázne venovať organizovaniu druhej zákonodarnej synody, ktorá sa pripravovala od roku 1610 z iniciatívy palatína Juraja Turzu. Zástupcovia Spiša a Šariša sa nezúčastnili na zasadnutí Žilinskej synody. Vytvorenie superintendencie na tomto území podporoval palatín Juraj Turzo už v roku 1610. Spiš a Šariš patrili medzi prvé oblasti na území dnešného Slovenska, kde sa začala šíriť Lutherova reformácia, vznikali prvé cirkevné zbory, senioráty a boli zostavené prvé vyznania viery. V tomto období bola zvlášť v spišskom regióne pomerne zložitá situácia. Na nej sa podpisovalo viac skutočností, napríklad sídlo prepošta v Spišskej kapitule, zálohovanie 13 spišských miest Poľsku od roku 1412, ktoré boli pod dozorom poľského starostu na hrade Stará Ľubovňa. V čase konania synody bol ľubovnianskym starostom poľský krajinský hodnostár Stanislav Lubomirski. Poľskí panovníci neboli stúpencami reformácie. Evanjelici v zálohovaných mestách sa začali verejne prejavovať, až keď sa začali šíriť správy, že poľský nástupca trónu Žigmund Augusta, sa stal prívržencom reformácie. Lutherova reformácia našla na Spiši veľa stúpencov. Dôkazom je aj zmena pôvodného Bratstva (fraternity) farárov 24 spišských kráľovských miest na evanjelické. Touto zmenou v roku 1544 vzniklo prvé známe evanjelické združenie farárov (fraternita), ktoré je známe pod názvom Spišský mestský seniorát. Pôvodné Bratstvo malo svoj štatút s výsadami z 13. storočia. V dobe reformácie podľa neho vzniklo na Spiši ďalších sedem fraternít (seniorátov). Dňa 6. augusta 1610 výsadnou listinou rozšíril palatín Juraj Turzo všetky výsady spišského Bratstva aj na Bratstvo farárov piatich východoslovenských slobodných miest. Palatín nabádal evanjelických farárov Štefana Xylandera a Petra Zablera, aby evanjelici na Spiši a v Šariši prijali ustanovenia Žilinskej synody a utvorili superintendenciu. Štefan Xylander zvolal viacero synod a zhromaždení, ktoré boli neúspešné. K obratu došlo po prestúpení Krištofa Turzu k evanjelikom. Krištof dokázal eliminovať rôznorodosť názorov a na 22. januára 1614 zvolal do Spišského Podhradia synodu.

Druhá zákonodarná synoda

Na zasadnutí synody sa zúčastnilo 69 synodálov z duchovného a svetského stavu. Ich mená uvádza synodálna zápisnica. Z duchovného stavu sa zúčastnili napríklad Juraj Fabricius, farár pre nemeckých veriacich, maďarský kazateľ Imrich Ketskeméthy a rektor mestskej školy, básnik, diplomat a historik Ján Bocatius z Košíc; farári Peter Zabler, Andrej Lamperti a rektor školy Gašpar Kramerus z Levoče; farár a senior Dolnohornádskeho seniorátu Mikuláš Vostický z Richnavy; senior Spišského mestského seniorátu, farár v Smižanoch Valentín Raab; senior Dolnopopradského bratstva, farár v cirkevnom zbore v Podhoranoch Ján Fulgencius; Michal Ribaldi, farár v Krompachoch a senior Seniorátu spišských banských miest (siedmich banských miest); Martin Štubniansky (Stubensis), farár vo Fridmanovciach a senior Dunajeckého seniorátu, a iní. Evanjelickí farári zo zálohovaných spišských miest sa na rokovaní nezúčastnili.

Zasadnutie synody sa začalo dňa 22. januára slávnostnými službami Božími. Modlitbou poslúžil Ján Michalko, bývalý dvorný kazateľ Krištofa Turzu. S rokovaním synody oboznámil účastníkov hlavný notár Spišskej stolice Abrahám Cebaň (1580 – 1638). Druhým rečníkom bol predstaviteľ šľachticov Ladislav Horváth. Búrlivé diskusie vyvolali nedorozumenia týkajúce sa neúčasti farárov zo zálohovaných miest a zriadenia Spišsko-šarišskej superintendencie. Zástupcovia Pentapolitany (Seniorátu slobodných kráľovských miest) sa chceli zriadiť osobitne a pre Spišskú a Šarišskú stolicu navrhovali vytvoriť osobitnú superintendenciu. Nakoniec sa synodáli dohodli na zriadení dvoch superintendencií. Za superintendenta Superintendencie slobodných kráľovských miest si účastníci synody zvolili Petra Zablera. Do funkcie superintendenta Spišsko-šarišskej superintendencie boli navrhnutí štyria kandidáti: Štefan Xylander, farár zo Spišského Podhradia, Juraj Zaar zo Spišskej Teplice, Matej Zarevúcky (Zarevucius) z Brezovice a Juraj Kurkovitius z Plavča. Za superintendenta bol zvolený Štefan Xylander. Do tejto superintendencie patrili senioráty: Šarišský, Zemplínsky a osem spišských seniorátov (Spišský mestský, Hornopopradský, Dolnopopradský, Hornohornádsky, Dolnohornádsky, Ľubovniansky, Dunajecký, Spišský banský).

Synoda v Spišskom Podhradí prijala 16 kánonov, ktoré korešpondujú so zákonmi Žilinskej synody. Nimi synodáli potvrdili záväznosť vierovyznania podľa Augsburského vyznania viery. Obaja superintendenti boli zvolení podľa wittenberského spôsobu. Peter Zambler bol v úrade superintendenta až do svojej smrti v roku 1645. Štefan Xylander však právomoci superintendenta nemohol vykonávať, pretože v zálohovaných mestách poľská správa neuznávala zákony synody. Pod tlakom poľských úradov sa napokon Štefan Xylander vzdal svojho úradu. Jeho abdikáciu palatín Juraj Turzo prijal a oslobodil ho od prísahy. Po jeho smrti v roku 1619 boli cirkevné zbory tejto superintendencie podriadené superintendentovi slobodných kráľovských miest.

Zora Bakošová, správkyňa archívu, knižnice a registratúry GBÚ, archiv@ecav.sk

Publikované v Evanjelickom posle spod Tatier, 2013, roč. 104, č. 47 - 48, s. 13.