Postavenie po nemecky a maďarsky hovoriacich evanjelikov na území dnešného Slovenska

Lutherovo reformačné učenie, ktoré bolo zamerané na obnovu cirkvi, sa výrazne prejavilo okrem vieroučnej oblasti aj v oblasti vzdelania laikov. Jeho prínos spočíval v tom, že viera a otázky viery sa nemali týkať len vzdelaného kléru, ale mali platiť všeobecne, teda aj pre neordinovaných. Účasť laikov na správe cirkvi a rozšírenie práv ľudu na jej správe patrila k základným zásadám reformácie. Cirkev mohla túto zásadu plniť za predpokladu, že bohoslužobný jazyk bude zrozumiteľný veriacim. Zavádzanie materinskej reči namiesto latinčiny do bohoslužobného života cirkvi bolo ďalšou reformačnou zásadou. Reformácia umožňovala každému národu preklady Biblie do svojej národnej reči, a tým ju sprístupňovala širším vrstvám. Túto reformačnú zásadu plne rešpektovala aj Žilinská synoda, ktorá v dejinách slovenského národa znamenala prvé inštitucionalizované uznanie slovenskosti územia dnešného Slovenska. Rozhodnutia účastníkov synody sú dôkazom toho, že sa v nich pamätalo aj na duchovné potreby iných národností – Nemcov a Maďarov.

Bohoslužobný jazyk v prvých evanjelických cirkevných zboroch
Už v prvých evanjelických zboroch, ktoré vznikali na území dnešného Slovenska, sa zvestovalo slovo Božie v materinskom jazyku. V lokalitách s národnostne zmiešaným obyvateľstvom často pôsobili naraz viacerí duchovní rôznych národností: maďarskí, nemeckí a slovenskí kazatelia. V banských mestách (napr. Banská Bystrica, Banská Štiavnica) pôsobili už v prvej polovici 16. storočia nemeckí a slovenskí farári. Poddanské mestečko Hlohovec za Turzovcov malo na prelome 16. a 17. storočia až troch duchovných – slovenského, nemeckého a maďarského.

Prví superintendenti pred Žilinskou synodou
Z dejín cirkevno-územnej organizácie vyplýva, že vyššie cirkevné spoločenstvá vytvárali evanjelické cirkevné zbory rovnakej národnosti. Najvyšší (tretí) stupeň cirkevnej správy evanjelickej cirkvi sa začal v Uhorsku vyvíjať v druhej polovici 16. storočia. Boli to vyššie organizácie, ktoré však neboli plnoprávne. Superintendenti v období pred Žilinskou synodou nemali plné biskupské práva. Mali právo vizitovať cirkevné zbory, ale nemali právo ordinovať nových kňazov. Do roku 1610 boli kandidáti kňazského úradu ordinovaní v Nemecku.
Prvých superintendentov si volili cirkevné zbory rovnakej národnosti. Nemeckí evanjelici v Sedmohradsku si v roku 1553 zvolili prvého superintendenta Pavla Wienera. Maďarskí sedmohradskí evanjelici mali svojho superintendenta v roku 1577. Slovenskí evanjelici v Gemeri a Malohonte volili od roku 1594 svojho seniora ako superintendenta. Vo vývoji cirkevnej správy sa najďalej dostali maďarskí evanjelici na južnom Slovensku. V 70. rokoch 16. storočia tu vznikla Matúšovská superintendencia. Jej súčasťou boli štyri maďarské senioráty na oboch stranách Dunaja (Bratislavský – maďarský, Šintavský, Levický a Komárňansko-mošonsko-rábsky). Prvými superintendentmi boli Peter Bornemissza (1576 – 1585) a Demeter Sibolthy (1585 – 1589). Od roku 1589 až do zasadnutia Žilinskej synody nebola táto superintendencia obsadená.

Tolerančný duch a národnostná znášanlivosť našich predkov
V populárnej i odbornej literatúre sa význam Žilinskej synody v dejinách slovenského národa hodnotí vysoko, pretože zo samotných záverov synody vyplýva, že jej účastníci si uvedomovali slovenskosť územia dnešného Slovenska. Na radu Juraja Turzu (Thurzo) synodáli riešili aj cirkevnú správu nemeckých a maďarských veriacich. V záveroch synody sa uvádzalo: „Keďže v tomto kráľovstve sú cirkvi nielen slovenského a maďarského, ale i nemeckého národa, ustanovili sme, aby národ nemecký, podobne i maďarský, mali svojich dozorcov – inšpektorov, ktorí si majú so zvolenými superintendentmi dopisovať a od nich majú byť odvislí.“ Tento postoj účastníkov synody k iným národnostiam hodnotil cirkevný historik J. Petrík ako tolerančný duch a národnostnú znášanlivosť našich predkov.

Zástupcovia biskupov pre maďarské a nemecké zbory
Zástupcov biskupov (dozorcov) volili synodáli z duchovného stavu. Za inšpektora (dozorcu) pre nemecké cirkevné zbory v banských mestách zvolili účastníci synody farára Pavla Lentza z Banskej Štiavnice.
Senior bratislavského (prešporského) seniorátu Šimon Heuchelin sa stal dozorcom pre nemecké cirkevné zbory v Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej stolici. Narodil sa v roku 1577 v Lauingene ( Nemecko). Študoval na univerzite v Tübingene a vo Wittenbergu. V Bratislave pôsobil od roku 1608. V roku 1610 sa stal seniorom. O štyri roky neskôr (1614) vypracoval cirkevné pravidlá pre Bratislavskú stolicu. Bol autorom zbierky pohrebných kázní. Zomrel v roku 1621 v Bratislave.
Pre maďarských evanjelikov v Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej stolici Žilinská synoda vyvolila za cirkevného inšpektora seniora Šintavského seniorátu Štefana Kürthyho. Jeho spolupráca so superintendentom Abrahamidesom bola slabá. Štefan Kürthy udržiaval tesnejšie spojenie so zadunajským superintendentom Klaszekovičom. Maďarskí evanjelici z južných stolíc stredného a západného Slovenska neboli spokojní s právom na jedného inšpektora. Používali odlišnú agendu a iné symbolické knihy ako ostatní evanjelici na území dnešného Slovenska.

Matúšovská superintendencia
Po smrti inšpektora Štefana Kürtyho obnovil palatín Juraj Turzo na žiadosť maďarských evanjelikov dňa 6. januára 1613 Matúšovskú superintendenciu. Týmto krokom chcel Juraj Turzo predísť prípadnému zlúčeniu evanjelikov a kalvínov, ako to bolo v zadunajských stoliciach. Územie Matúšovskej superintendencie sa čiastočne prekrývalo s územím Nitrianskej a Brezianskej superintendencie. Podriadenie zborov do pôsobnosti Matúškovskej alebo Nitrianskej superintendencie nebolo vždy jednoznačné a stabilné. Po obnovení superintendencie sa stal prvým superintendentom seredský a levický farár Mikuláš Gőncz. Po jeho smrti nastúpil v roku 1620 na jeho miesto hlohovecký farár Tobiáš Brunšvik.

Hlohovecký rodák Tobiáš Brunšvik (1590 – 1646)
Tobiáš Brunšvik bol rodákom z Hlohovca. Pochádzal z nemeckej zemianskej rodiny. Po štúdiách v Hlohovci a v zahraničí krátky čas pôsobil ako rektor evanjelickej školy. V rokoch 1613 – 1617 bol farárom v Hlohovci. Tu sa stal kazateľom palatína Stanislava Turza, ktorý dbal o čistotu augsburského vyznania nielen na svojom panstve Hlohovec, ale aj v širšom okolí. Palatín Stanislav Turzo povzbudzoval Tobiáša Brunšvika k tomu, aby pridŕžal maďarských kňazov pri augsburskom vierovyznaní. V období Turzovho vlastníctva hlohoveckého panstva zastávali viacerí slovenskí a maďarskí kňazi z Hlohovca významné cirkevné hodnosti. K nim patril aj Tobiáš Brunšvik, ktorý ¬– ako už bolo spomenuté – bol superintendentom Matúšovskej superintendencie.

Šintavské konzistórium
Evanjelici Matúšovskej superintendencie boli pred rokom 1622 vieroučne bližšie k evanjelikom Zadunajska. Niektoré zbory tejto superintendencie odmietali pravidlá slovenských evanjelických zborov. Dňa 1. 9. 1622 zvolal palatín Stanislav Turzo do Šintavy cirkevné zhromaždenie, ktoré prešlo do dejín pod názvom Šintavské konzistórium. Zhromaždenie prijalo dvadsať kánonov, ktoré vypracoval Tobiáš Brunšvik. Tieto mali upevniť správu Matúšovskej superintendencie, zabezpečiť jej samostatnosť, liturgicky ju zjednotiť so zbormi v ostatných superintedenciách, zabrániť prenikaniu kalvínskych vplyvov. V roku 1630 Tobiáš Brunšvik konvertoval a Matúšovská superintendencia bola spravovaná superintendentmi zo Šopronsko- železnej superintendencie. Zanikla okolo roku 1669.

EPST č. 19/2010, s. 13

Mgr. Zora Bakošová | 22.5.2010

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart