Najdôležitejšie charakteristické momenty prvej evanjelickej krajinskej synody na území Slovenska

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku má za sebou do dnešných čias necelých päť storočí trvajúcu púť. Zásluha našich predkov spočíva v tom, že sa stali stúpencami Lutherových myšlienok, ktoré iniciovali obnovu kresťanskej cirkvi. Naši predkovia pri obnove tohto spoločenstva veriacich Ježiša Krista kládli veľký dôraz na to, aby stáli vždy pevne na princípoch Písma svätého. Týmto principiálnym postojom dali základ vierovyznaniu jednej z viacerých viditeľných kresťanských cirkví. na území dnešného Slovenska. Cirkev sa viditeľnou stáva tam, kde sa zvestuje slovo Božie, prisluhujú sa sviatosti, tam, kde má svoje učenie – vierovyznanie a organizáciu.

V Augsburskom vierovyznaní v článku VII čítame: O cirkvi: Učíme tiež, že po všetky časy musí byť a zostať jedna svätá kresťanská cirkev, ktorá je zhromaždením všetkých veriacich, kde sa evanjelium čistotne káže a velebné sviatosti sa prisluhujú podľa evanjelia. Lebo toto stačí k pravej jednote kresťanských cirkvi, aby sa v nich evanjelium kázalo jednomyseľne podľa správneho zmyslu a sviatosti sa prisluhovali podľa Božieho slova. A k pravej jednote kresťanskej cirkvi netreba za chovávať všade rovnaké obrady, ľuďmi ustanovené, ako hovorí Pavel Efezským: „Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst“. (Ef 4, 4)

Základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je Písmo sväté, chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530. O čistotu tohto základu zvádzali evanjelici na území dnešného Slovenska ťažké zápasy, ktoré môžeme sledovať už od vystúpenia Dr. Martina Luthera. Duchovný most, ktorý postavili naši predkovia na vinici Pánovej do dnešných čias, má dva dôležité nosné piliere, ktoré sú základom našej Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku. Prvým nosným pilierom sa stali závery Žilinskej synody z roku 1610. Ako druhý nosný pilier vnímame rozhodnutie slovenských evanjelikov v novom československom štáte, že budú tvoriť samostatnú Cirkev evanjelickú augšpurského vyznania na Slovensku. Tento prvý úradný názov sa používal v rokoch 1921 – 1939.

Kľúčovým momentom v dejinách našej cirkvi sú závery Žilinskej synody z roku 1610. Je však dôležité zdôrazniť, že Žilinská synoda kodifikovala všetky snahy našich predkov vykonané do tohto roku vo vieroučnej a organizačnej oblasti, ktoré predstavovali zárodok evanjelickej cirkevnej organizácie.

Konkrétnym základným organizačným priestorom kresťanského spoločenstva našej Evanjelickej cirkvi na Slovensku sú cirkevné zbory organizované podľa biblickej zásady všeobecného kňazstva. Na spoločné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku v spoločenstve sú cirkevné zbory začlenené do územnosprávnych cirkevnoorganizačných jednotiek – seniorátov. Už prvej polovici 16. storočia na území dnešného Slovenska pociťovali prvé evanjelické cirkevné zbory nutnosť združovať sa. Prvé spoločenstvá evanjelických cirkevných zborov vznikali na určitom ohraničenom územnom celku. Evanjelickí farári a svetskí funkcionári cirkevných zborov združených do prvých evanjelických kontubernií, bratstiev (fraternít) sa stretávali na spoločných zhromaždeniach – kongregáciách, z ktorých sa neskôr vyvinuli seniorálne konventy. Usilovali sa zaviesť jednotu učenia a bohoslužieb, vyvíjali snahu vymaniť sa z právomoci katolíckej vrchnosti. Vydávali svoje zákony (články, artikuly) záväzné pre všetkých členov spoločenstva. Pre tieto prvé cirkevnoorganizačné jednotky sa používali aj názvy archidiakonát, eforátus. Názov seniorát sa začal používať o niečo neskôr, až v 17. storočí.

Do zasadnutia Žilinskej synody v roku 1610 sa konalo aj deväť vyšších cirkevných zhromaždení – synod. Hodnotíme ich ako prvú etapu vývoja zhromaždení tohto typu na území dnešného Slovenska. Spoločným menovateľom pre ich zvolávanie bola skutočnosť, že evanjelickí farári si začali uvedomovať svoju svojbytnosť, postupne sa vymaňovali spod právomoci rímskokatolíckej hierarchie a zriaďovali sa osobitne. Pri bohoslužobných úkonoch opúšťali latinčinu a používali bibličtinu, volili si vlastných seniorov a iniciovali vyššie cirkevné zhromaždenia, na ktorých ich zástupcovia riešili nábožensko-cirkevné problémy.

Prvé takéto zhromaždenie evanjelických zástupcov sa konalo v Kremnici v roku 1536. Synoda v Prešove v roku 1540 prijala závery o službách Božích a Večeri Pánovej podľa wittenberského poriadku. Nasledujúca (tretia) synoda sa konala opäť v Prešove v roku 1546. Prijala artikuly, ktoré sú známe pod názvom Cannones Synodi Eperiensis de Doctrine et Ritibus. Ide o 16 artikul, ktoré vychádzajú z Augsburského vyznania. Tieto články zakódovali na území dnešného Slovenska dvojstupňovú cirkevnú správu (cirkevný zbor a seniorát) a určili morálny profil evanjelických seniorov (arcidiakonov). Seniormi sa mohli stať iba farári pevnej a pravej viery a čestného správania.

Z Augsburského vyznania vychádzali aj uzávery (články, artikuly) ostatných synod konaných do roku 1610. Zdôrazňovali čistotu a jednotu evanjelického učenia najmä v boji s inými reformačnými prúdmi (flaciánmi a kalvínmi).

Dôležitým fenoménom reformácie bolo zavádzanie národného jazyka ako bohoslužobného jazyka miesto latinčiny. Prínos Luthera v tejto oblasti spočíval vo vyjadrení, že viera a otázky viery sa netýkajú len vzdelaného kléru, ale platia všeobecne, teda aj pre obyčajných ľudí, pre ktorých bol latinský bohoslužobný jazyk nedostupný. Zavádzanie národného jazyka do chrámov miesto latinčiny umožnilo vývin moderných národných kultúr, pretože podporovalo ľudové vzdelávanie (laicizáciu vzdelávania). Reformácia totiž umožňovala každému národu preklady Biblie do národnej reči, a tým ju sprístupňovala širším vrstvám. To sa odzrkadľovalo aj v dôslednom zakladaní a udržiavaní evanjelických škôl.

Reformácia zohrala dôležitú úlohu aj v politickom a kultúrnom rozvoji slovenskej národnosti. Podporila zosilnenie slovenskej národnosti. Tento jav sa všeobecne hodnotí veľmi pozitívne aj v sekulárnych dejinách Slovenska. V dobových archívnych dokumentoch zo 16. storočia sa územie dnešného Slovenska začína vnímať ako etnická jednotka vtedajšieho Uhorska. Kultúrnym jazykom slovenskej národnosti v tomto období sa stávala slovakizovaná čeština. V sekulárnej oblasti sa ňou písali mestské knihy, cechové artikuly aj iné písomnosti. V období konania Žilinskej synody sa Preddunajsko chápalo už ako slovenské. Na tento názor vplývalo najmä používanie biblickej češtiny ako bohoslužobného jazyka evanjelickej cirkvi. Biblická čeština – bibličtina vychádzala z jazyka Kralickej Biblie, ktorú preložili bratskí učenci. Bibliu vydala Jednota bratská v tlačiarňach umiestených v Králicích na Morave v rokoch 1579 – 1594.

Mesto Žilina – miesto konania prvej krajinskej zákonodarnej synody – patrilo už v 15. storočí medzi mestá a mestečká na území dnešného Slovenska, ktoré boli takmer poslovenčené. Už v stredoveku mestskú komunitu tohto mesta tvorili Nemci a Slováci. Žilina je prvým mestom u nás, v ktorom mali Slováci zastúpenie v právnych mestských orgánoch. V privilégiu z roku 1381 kráľ Ľudovít I. nariadil paritné obsadenie mestskej rady Žiliny Slovákmi a Nemcami. K činnosti mestskej rady tohto mesta sa viaže aj najstaršia jazyková a právna pamiatka – Žilinská kniha z rokov 1378 – 1524 (1561). Obsahuje preklad magdeburského práva do slovakizovanej češtiny od Václava z Kroměríža z roku 1473 aj 117 rozličných súkromnoprávnych zápisov – spočiatku písaných v nemčine a latinčine a od roku 1451 v slovakizovanej češtine.

Z uvedených skutočností vyplýva, že konanie prvej krajinskej zákonodarnej synody v Žiline bolo z hľadiska vtedajšieho uvedomovania si identity slovenského etnika v rámci Uhorska opodstatnené. Synoda v Žiline odštartovala druhú fázu synod. Od roku 1610 až do roku 1993 bola synoda zákonodarným orgánom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Uzávery synod mali charakter ústavných predpisov, čo v praxi znamenalo, že ich mohla schvaľovať a meniť len synoda. V rámci Uhorska v rokoch 1610 – 1918 sa konalo päť zákonodarných synod a taký istý počet synod zadržala Evanjelická cirkev po roku 1918. Od roku 1993 je synoda zákonodarný a najvyšší orgán ECAV na Slovensku.

Špecifiká Žilinskej synody spočívajú v tom, že kodifikovala všetky snahy evanjelikov vynaložené pri zjednocovaní evanjelikov vo vieroučnej a organizačnej oblasti do roku 1610.
Ustanovila, že základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je Písmo sväté chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530.
Táto synoda položila základy samostatnej cirkevnej organizácie evanjelikov (uzákonila tri cirkevné organizačné jednotky – cirkevný zbor, seniorát, dištrikt) a dovŕšila tým ich osamostatnenie spod právomoci katolíckej hierarchie. Tieto opatrenia Žilinskej synody mali veľký význam pre zjednocovanie a ďalší vývoj slovenskej národnosti. Nová územná organizácia vychádzala zo skutočnosti, že Preddunajsko je prevažne slovenské. V dejinách slovenského národa sa táto skutočnosť vníma ako prvé politické inštitucionalizovanie spoločnosti.

EPST, 18. 11. 2009, s. 13; 25. 11. 2009, s. 7

Mgr. Miloš Klátik, PhD. | 22.5.2010

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart