Dejiny ECAV na Slovensku od Žilinskej synody do r. 1928

Dejiny ECAV na Slovensku od Žilinskej synody do r. 1928

Stručný prehľad
Postavenie evanjelikov v 17. storočí
Priaznivé spoločenské pomery pre evanjelikov v Uhorsku v prvom a druhom desaťročí 17. storočia sa postupne začali meniť v ich neprospech. Evanjelická cirkev stratila svojich najvýznamnejších predstaviteľov: palatína Juraja Turzu (+1616) a superintendenta Eliáša Lániho (+1618). V roku 1616 vymenoval kráľ Matej II. turčianskeho prepošta, jezuitu Petra Pázmaňa za ostrihomského arcibiskupa. 1. júla 1618 bol v Bratislave za uhorského kráľa korunovaný Ferdinand II. Títo najvyšší predstavitelia štátnej a cirkevnej moci v Uhorsku vyvíjali snahu rekatolizovať Uhorsko. Arcibiskup Pázmaň sa zameral predovšetkým na šľachtu. Pri dôslednom uplatňovaní zásady „Cuius regio eius religio“ to v praxi znamenalo, že so šľachticom konvertovali aj jeho poddaní. Postupne zanikali evanjelické cirkevné zbory a senioráty a predtým silne evanjelické územie sa stávalo katolíckym. Protireformácia dosiahla vrchol v druhej polovici 17. storočia za panovania Leopolda I., arcibiskupa Juraja Selepčéniho a biskupa Leopolda Koloniča. V čase desaťročného prenasledovania evanjelikov v 70. rokoch 17. storočia nastal prudký pokles cirkevných zborov a seniorátov, v dôsledku čoho zanikli postupne všetky tri superintendencie, ktoré ustanovila Žilinská synoda pre oblasť Preddunajska (územie dnešného Slovenska). Určitú zmenu v postavení evanjelikov znamenal snem v Šoprone v roku 1681. Deklaroval náboženskú slobodu a podľa článku 26 mohli mať evanjelici v každej stolici dva artikulárne chrámy. Postavenie evanjelikov sa opäť zhoršilo po potlačení povstania Juraja Tököliho (1684). Pre podozrenie z prípravy nového prisahania povolil panovník Leopold I. cisárskemu generálovi Antoniovi Caraffovi vytvoriť 12-členný tribunál. Od marca do mája v roku 1687 bolo na prešovskom námestí popravených 24 evanjelikov (Prešovské jatky).

Evanjelická cirkev na začiatku 18. storočia
Na začiatku 18. storočia sa evanjelická cirkev nachádzala v organizačnom a vieroučnom úpadku. V celom Uhorsku pôsobil tajne od roku 1699 len jediný superintendent Jakub Zabler (Superintendencia pre slobodné kráľovské mestá), ktorý vysvätil 188 farárov.
V roku 1703 vypuklo povstanie Františka Rákociho II. a rozšírilo sa takmer na celé Uhorsko. Evanjelici od neho očakávali zlepšenie svojho postavenia. Verejne začal pôsobiť aj Jakub Zabler. Postupne sa začala obnovovať cirkevná organizácia. Na synode v Cerove v roku 1704 boli zvolení Štefan Pilárik za superintendenta pre banské okolie a Ondrej Bodó za superintendenta pre gemerskú oblasť. V roku 1706 bol za superintendenta pre oblasť západného Slovenska zvolený Daniel Krman.

Ružomberská synoda
Reštitúcia náboženskej slobody po Sečianskom sneme v roku 1705 zaručovala evanjelikom vhodné podmienky pre zvolanie zákonodarnej synody do Ružomberka. Súhlas na jej zvolanie dal František Rákoci II. Ústrednou postavou Ružomberskej synody bol evanjelický farár v Žiline, superintendent Daniel Krman. Synodáli prijali 25 kánonov (článkov) a „articulus separatus“ (pridaný, separátny článok). Nimi reštaurovali cirkevný bohoslužobný život a obnovili platnosť vierouky. V pridanom článku „ articulus separatus“ odsúdila synoda pietizmus a potvrdila záväznosť Symbolických kníh pre evanjelickú cirkev. Pietizmus vznikol ako reakcia na ortodoxnú scholastiku. Pietisti museli odprisahať vernosť Symbolickým knihám. Závery Ružomberskej synody sa stali po Žilinskej synode ďalším nosným pilierom ECAV na Slovensku.

Tolerančný patent
Po uzavretí mieru v Szatmári sa zmenila situácia v krajine opäť v neprospech evanjelikov. Krajinský snem v roku 1715 anuloval Ružomberskú synodu z dôvodu, že iba panovník má právo rozhodovať v náboženských otázkach. Evanjelici mali zakázané konať synody a konventy. Superintendencie zriadené Ružomberskou synodou boli zrušené. Až v roku 1734 panovník Karol III. na základe „Resolutio Carolina“ dovolil evanjelikom voliť si svoju cirkevnú vrchnosť a určil štyri superintendencie (dištrikty).
Novú epochu v dejinách evanjelickej cirkvi otvoril až Tolerančný patent (1781). Uzavrel viac ako storočné obdobie násilnej protireformácie v Uhorsku. Jozef II. týmto patentom vyhlásil slobodu náboženského vyznania pre kresťanské nekatolícke cirkvi. V tomto období evanjelická cirkev na území dnešného Slovenska mala len neveľké cirkevné dôchodky a bola hospodársky odkázaná na dobrovoľné dary evanjelických veriacich.

Zrovnoprávnenie ECAV na Slovensku s rímskokatolíckou cirkvou
Tolerančný patent protestantské cirkvi síce toleroval, ale nezrovnoprávnil ich s rímskokatolíckou cirkvou. Evanjelická cirkev sa stala recipovanou cirkvou v Uhorsku až na základe zákonného článku XXVI z roku 1791. Všetky recipované cirkvi v Uhorsku vyhlásil za rovné až XX. zákonný článok z roku 1848. Podľa tohto článku mali byť hradené cirkevné a školské náklady štátom uznaných cirkví zo štátnej pokladnice. Tento zákonný článok bol zavádzaný do života len postupne až od roku 1868. Koncom roka 1917 (21. 12.) vtedajší minister kultúry Albert Aponi predložil uhorskému snemu návrh zákona o uvedení zákonného článku XX z roku 1848 úplne do praxe. Jeho návrh sa nerealizoval, pretože v nasledujúcom roku sa v dôsledku politických udalostí (koniec 1. svetovej vojny) rakúsko-uhorská monarchia rozpadla.

Vytvorenie samostatnej ECAV na Slovensku v roku 1918
Na troskách rakúsko-uhorskej monarchie v strednej Európe vyrástlo niekoľko štátov – 28. októbra 1918 vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov. Po rozpade monarchie zostali tri sídla bývalých uhorských dištriktov evanjelickej cirkvi mimo územia Slovenska. Najvýznamnejší činitelia evanjelickej cirkvi sa zišli dňa 21. 1. 1919 na porade v Žiline. Účastníci Žilinskej synody vydali Memorandum slovenských evanjelikov, v ktorom navrhli vláde, aby vymenovala Generálnu radu ako dočasný a vedúci správny orgán evanjelickej cirkvi. Okrem toho tento oficiálny dokument obsahoval ďalšie požiadavky slovenských evanjelikov: úplnú náboženskú rovnoprávnosť, zachovanie si autonómie, vlastné školstvo a štátnu podporu. Na základe memoranda vydal minister Vavro Šrobár nariadenie o dočasných ustanoveniach pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Bola ustanovená Generálna rada. Z cirkevných zborov na území Slovenska sa utvorili dva dištrikty – Východný a Západný, ktoré spolu tvorili generálnu cirkev. Generálna rada dočasne stanovila biskupských a seniorálnych administrátorov.

Cirkevná ústava z roku 1921
Zriadenie ECAV na Slovensku bolo potvrdené synodou v roku 1921 v Trenčianskych Tepliciach. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu (Ústava Cirkve evanjelickej augšburského vyznania na Slovensku), ktorú československá vláda potvrdila dňa 10. 5. 1922 zákonom č. 61/1922 Zb. Táto cirkevná ústava nadväzovala na základné právne normy prvej ústavy evanjelikov v bývalom Uhorsku z roku 1893. Potvrdila synodálno-presbyteriálny systém správy cirkvi, akcentovala jej demokratický charakter. V zmysle tejto ústavy sa evanjelická cirkev spravovala až do roku 1949 autonómne. Hlavnou zásadou cirkevnej autonómie bolo, že cirkev v rámci štátnych zákonov existovala úplne slobodne a samosprávne.

Prví biskupi
Voľby cirkevných hodnostárov sa konali v roku 1922. Prvými biskupmi boli Samuel Zoch a Jur Janoška. Po smrti Samuela Zocha sa stal biskupom pre Západný dištrikt Dušan Fajnor. V roku 1928 pri inštalácii biskupa Dušana Fajnora v Modre švédsky arcibiskup Nathan Soederblom s udeleným požehnaním preniesol na inštalovaného biskupa a ostatných farárov apoštolskú sukcesiu. Apoštolská sukcesia je učenie o následnosti po apoštoloch, podľa ktorého všetci biskupi a farári sú nástupcami Kristových apoštolov. Je dôležité zdôrazniť, že pre evanjelikov apoštolská sukcesia nie je hlavným zdôvodnením duchovného úradu v cirkvi, pretože garanciou vernosti je súlad cirkvi a jej kňazov s evanjeliom Ježiša Krista – sukcesia evanjelia.

EPST, 2010, roč. 100, č. 24, s. 13; EPST, 2010, roč. 100, č. 25, s. 13

LITERATÚRA
Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2002.
Hajduk, Anton: Ružomberská synoda 1707. In: Po Tvojich cestách pevne kráčam. Ružomberok 2007.
Janoška, Jur: Zriadenie a vývin po roku 1918. In: Almanach cirkvi Evanjelickej a. v. na Slovensku z rokov 1919 – 1928.
Zostavil F. Ruppeldt. Martin 1930.
Petrík, Boris, Rybár, Peter: Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001.
Petrík, Ján: Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave, Bratislava 1969.
Ústava Cirkve evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku. Bratislava 1922.