Izák Abrahamides bol významným superintendentom našej cirkvi začiatkom 16. storočia. Narodil sa v roku 1557 v Hrochoti.
Jeho otec, zeman, sa presťahoval do Zvolena; stal sa kapitánom Zvolenského zámku. Matka Anna, rod. Čurgajová, pochádzala zo Zvolena. Možno aj preto sa Abrahamides vždy pokladal za Zvolenčana. Vo Zvolene strávil detstvo, chodil do školy aj pôsobil ako učiteľ a farár.
V štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici (1569 – 1573), Banskej Bystrici (1573 – 1575), v Bardejove (1575 – 1577), v Mošovciach (1577 – 1579), potom v Prahe (1579 – 158l), kde získal hodnosť magistra filozofie. V roku 1582 ešte študoval v Lipsku, odkiaľ sa vrátil do Zvolena, lebo mu zomrel otec.
Približne štyri roky bol vo Viedni vychovávateľom šľachtických synov a od roku 1587 učil vo Zvolene na evanjelickej škole. Po dvoch rokoch odišiel do Kremnice, kde bol mestským notárom. V roku 1591 sa tu oženil. Ako vyslanec mesta bol sedemkrát na kráľovskom dvore, kde zastupoval sedem stredoslovenských banských miest.
Po smrti farára Nikodéma Sartoria ho mesto Zvolen pozvalo za svojho kňaza. Vysvätil ho chýrny Egídius Hunnius v zámockom kostole vo Wittenbergu 27. augusta 1595. Pri tejto príležitosti jeho priatelia vo Wittenbergu mu na jeho počesť vydali tlačou gratulačné latinské verše. V roku 1605 sa pričinil o obnovu zvolenského kostola. Po dvanásťročnom pôsobení odišiel roku 1607 za prepošta do Bojníc. Svojím účinkovaním sa stal známejším v cirkvi; na synode v Žiline roku 1610 ho zvolili za superintendenta okolia Nitry, Prešporka a Tekova, kde potom vizitoval svoje cirkevné zbory.
Spolu so superintendentmi Eliášom Lánim a Samuelom Me1íkom posudzoval v Bytči preklad Lutherovho Malého katechizmu do vtedajšej slovenčiny a spolu ho aj vydali tlačou. Ako superintendent roku 1614 v Spišskom Podhradí vysvätil za superintendenta pre nemeckých veriacich Štefana Xylandera. Z ďalšej jeho činnosti uvedieme: 19. februára 1617 kázal po latinsky na pohrebe Juraja Turzu v Bytči. V tom istom kostole a v tom istom roku kázal pri 100. výročí reformácie a o rok neskôr na pohrebe Eliáša Lániho v Bytči. V roku 1619 si vzal za manželku Apolóniu Reichardovú z Passau, keďže prvá manželka mu pred rokom zomrela. Spolu s Melíkom roku 1619 vysviacal Jána Hodíka za superintendenta Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice. V Seredi 3. mája 1620 vysviacal aj ďalšieho superintendenta – Tobiáša Bruncvika, a to pre maďarské cirkevné zbory v tzv. Matúšovom okolí. V tom istom roku sa spolu so superintendentmi Hodíkom a Melíkom zúčastnili na synode v Prievidzi, kde pripravili sedem bodov, ktoré potom predostreli na krajinskom sneme v Banskej Bystrici. Zvlášť im išlo o menovanie defenzorov (obrancov), čo snem aj prijal. Ďalšie návrhy však neodobrili.
Abrahamides vysvätil za kňazov 61 kandidátov. Z jeho pôsobenia, zvlášť vo Zvolene, sa v rukopise zachovalo 30 kázní a 3 úvahy, ktoré sú uložené v Matici slovenskej. Boli to kázne o more, drahote, nahote, hlade, prekliatej úžere, tureckom nebezpečenstve, drancovaní miest a dedín, o poverách, strigách a pod. Boli blízke vtedajšiemu životu a odzrkadľujú, čo vtedy trápilo ľud.
Abrahamides dobre poznal klasické jazyky, starokresťanskú i stredovekú literatúru, čo možno poznať z jeho kázní. Po jazykovej stránke sú kázne blízke bibličtine, češtine, miestami však hodne slovakizované. Hovoril jednoducho, ľudovo, často aj ironicky, polemicky. Srdečne znie jeho častejšie oslovenie: Moji milí Zwolenčané... Zachovala sa po ňom aj malá rukopisná agenda a Pohrebná kázeň Jurajovi Turzovi (Levoča 1617).
O Abrahamidesovom pôsobení v Bojniciach rímskokatolícky historik Mikuláš Mišík napísal: „Abrahamides bol človek širokého formátu. Mal vlastnosti, ktoré nemohli zostať bez vplyvu na okolie. Bol uznávanou autoritou a Bojnický seniorát, v ktorom sídlil, bol naozaj skonsolidovaný.“
Abrahamides vynikol ako spoluorganizátor evanjelickej cirkvi a jej obranca. Spolu s Lánim odrážal útoky zo strany rímskokatolíckeho arcibiskupa Františka Forgáča proti evanjelickej synode v Žiline. Upevňoval evanjelickú cirkev a dbal na dobré vzájomné vzťahy s nemeckými a maďarskými cirkevnými zbormi u nás. Zverený úrad konal s láskou a zodpovedne. Jeho pamiatka v cirkvi nech je požehnaná!
EPST 12/2010, s. 13
V štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici (1569 – 1573), Banskej Bystrici (1573 – 1575), v Bardejove (1575 – 1577), v Mošovciach (1577 – 1579), potom v Prahe (1579 – 158l), kde získal hodnosť magistra filozofie. V roku 1582 ešte študoval v Lipsku, odkiaľ sa vrátil do Zvolena, lebo mu zomrel otec.
Približne štyri roky bol vo Viedni vychovávateľom šľachtických synov a od roku 1587 učil vo Zvolene na evanjelickej škole. Po dvoch rokoch odišiel do Kremnice, kde bol mestským notárom. V roku 1591 sa tu oženil. Ako vyslanec mesta bol sedemkrát na kráľovskom dvore, kde zastupoval sedem stredoslovenských banských miest.
Po smrti farára Nikodéma Sartoria ho mesto Zvolen pozvalo za svojho kňaza. Vysvätil ho chýrny Egídius Hunnius v zámockom kostole vo Wittenbergu 27. augusta 1595. Pri tejto príležitosti jeho priatelia vo Wittenbergu mu na jeho počesť vydali tlačou gratulačné latinské verše. V roku 1605 sa pričinil o obnovu zvolenského kostola. Po dvanásťročnom pôsobení odišiel roku 1607 za prepošta do Bojníc. Svojím účinkovaním sa stal známejším v cirkvi; na synode v Žiline roku 1610 ho zvolili za superintendenta okolia Nitry, Prešporka a Tekova, kde potom vizitoval svoje cirkevné zbory.
Spolu so superintendentmi Eliášom Lánim a Samuelom Me1íkom posudzoval v Bytči preklad Lutherovho Malého katechizmu do vtedajšej slovenčiny a spolu ho aj vydali tlačou. Ako superintendent roku 1614 v Spišskom Podhradí vysvätil za superintendenta pre nemeckých veriacich Štefana Xylandera. Z ďalšej jeho činnosti uvedieme: 19. februára 1617 kázal po latinsky na pohrebe Juraja Turzu v Bytči. V tom istom kostole a v tom istom roku kázal pri 100. výročí reformácie a o rok neskôr na pohrebe Eliáša Lániho v Bytči. V roku 1619 si vzal za manželku Apolóniu Reichardovú z Passau, keďže prvá manželka mu pred rokom zomrela. Spolu s Melíkom roku 1619 vysviacal Jána Hodíka za superintendenta Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice. V Seredi 3. mája 1620 vysviacal aj ďalšieho superintendenta – Tobiáša Bruncvika, a to pre maďarské cirkevné zbory v tzv. Matúšovom okolí. V tom istom roku sa spolu so superintendentmi Hodíkom a Melíkom zúčastnili na synode v Prievidzi, kde pripravili sedem bodov, ktoré potom predostreli na krajinskom sneme v Banskej Bystrici. Zvlášť im išlo o menovanie defenzorov (obrancov), čo snem aj prijal. Ďalšie návrhy však neodobrili.
Abrahamides vysvätil za kňazov 61 kandidátov. Z jeho pôsobenia, zvlášť vo Zvolene, sa v rukopise zachovalo 30 kázní a 3 úvahy, ktoré sú uložené v Matici slovenskej. Boli to kázne o more, drahote, nahote, hlade, prekliatej úžere, tureckom nebezpečenstve, drancovaní miest a dedín, o poverách, strigách a pod. Boli blízke vtedajšiemu životu a odzrkadľujú, čo vtedy trápilo ľud.
Abrahamides dobre poznal klasické jazyky, starokresťanskú i stredovekú literatúru, čo možno poznať z jeho kázní. Po jazykovej stránke sú kázne blízke bibličtine, češtine, miestami však hodne slovakizované. Hovoril jednoducho, ľudovo, často aj ironicky, polemicky. Srdečne znie jeho častejšie oslovenie: Moji milí Zwolenčané... Zachovala sa po ňom aj malá rukopisná agenda a Pohrebná kázeň Jurajovi Turzovi (Levoča 1617).
O Abrahamidesovom pôsobení v Bojniciach rímskokatolícky historik Mikuláš Mišík napísal: „Abrahamides bol človek širokého formátu. Mal vlastnosti, ktoré nemohli zostať bez vplyvu na okolie. Bol uznávanou autoritou a Bojnický seniorát, v ktorom sídlil, bol naozaj skonsolidovaný.“
Abrahamides vynikol ako spoluorganizátor evanjelickej cirkvi a jej obranca. Spolu s Lánim odrážal útoky zo strany rímskokatolíckeho arcibiskupa Františka Forgáča proti evanjelickej synode v Žiline. Upevňoval evanjelickú cirkev a dbal na dobré vzájomné vzťahy s nemeckými a maďarskými cirkevnými zbormi u nás. Zverený úrad konal s láskou a zodpovedne. Jeho pamiatka v cirkvi nech je požehnaná!
EPST 12/2010, s. 13