III. ročník MEMORIÁLU ZLATICE ORAVCOVEJ

Už tretí rok sa na Evanjelickej základnej škole Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote venujeme osobnostiam, ktoré pôsobili v Gemersko-malohontskom regióne. V tomto školskom roku sme vzdali hold spisovateľke, redaktorke, zberateľke a predstaviteľke ženského hnutia Terézii Vansovej.

Terézia Vansová bola žena, ktorá za neľahkých podmienok zažiarila ako maják pre ďalšie generácie. V úvodnom slove riaditeľ školy Mgr. Radomír Leicher zdôraznil: „Fokus dnešného dňa je na človeku. Na žene. Na Božej bytosti. Skromnej, ušľachtilej, pracovitej, múdrej, zásadovej, láskavej, obetavej...“ Títo kliesniteľka cesty pre modernú, emancipovanú ženu, prvá slovenská spisovateľka, autorka prvého slovenského ženského románu, sa presadila v európskom ženskom hnutí. Prispievala do časopisu Orol, do Národných novín a Slovenských pohľadov, redigovala prvý ženský časopis Dennica. Pôsobila ako podpredsedníčka Živeny. Je autorkou viacerých próz, básní aj divadelnej hry.

Vynikala skromnosťou, odvahou, nezlomnosťou ducha. Jej vnútorné hodnoty zažiarili v čase, keď ženám sa nedovoľovalo študovať, ba dokonca ani vyjadriť sa. Osobný život tejto vzácnej ženy bol poznačený ranami, ktorým sa nepoddala. Perly ducha vkladala do literárnej a spoločenskej činnosti.

Memoriál dramaturgicky pripravila pani učiteľka Valéria Bagačková, ktorá ho spolu s riaditeľom školy Radomírom Leicherom otvorila. Podieľali sa na ňom všetky triedy. Prváčikovia spievali pieseň A poniže Tisovca, starší žiaci mali pripravené literárne pásmo zo života a diela Vansovej. Každá trieda spracovala jednu životnú zastávku Terézie Vansovej: deviataci mladé roky vo Zvolenskej Slatine, piataci roky na fare v Drienčanoch, šiestaci štúdium v Rimavskej Sobote, siedmaci krásne i ťažké roky v Lomničke, druháci a štvrtáci spracovali život Vansovcov v Rimavskej Píle. Posledné roky života v Banskej Bystrici zdramatizovali žiaci ôsmeho ročníka. Staršie žiačky ručne vyrobili kuchárske knihy podľa Novej kuchárky Terézie Vansovej. Pán riaditeľ so žiakmi na hodinách informatiky vo farebnom spektre spracoval portréty Vansovej, ktoré zdobia chodbu našej školy. Prezentované boli počas programu.

Ďalšou súčasťou podujatia bola ochutnávka okružníkov, štrúdieľ, tort a koláčov napečených žiakmi a ich rodičmi podľa Vansovej receptov. Štrúdľové dedičstvo svojej rodiny predstavila sestra zástupkyňa.

Na záver sa hosťom, pedagógom a žiakom prihovoril dôstojný brat biskup Mgr. Milan Krivda, ktorý vyzdvihol Teréziu Vansovú ako hlboko veriacu ženu, upriamil pozornosť na posolstvo vzkriesenia a požehnal všetkým prítomným.

Terézia Vansová sa narodila v rodine evanjelického farára Samuela Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Dobšinský neraz Terézii poskytoval cenné rady vo veciach literárnych.

Mala skromnejšie vzdelanie, ktoré si z vlastného záujmu ďalej sama dopĺňala, lebo ľudová škola a nejaký čas na dievčenskej škole ju, ženu, bytostne túžiacu po vzdelaní, nemohli uspokojiť. Písala predovšetkým pre ženy a snažila sa ich vzdelávať. V roku 1898 založila prvý slovenský ženský časopis Dennica, za čo bola vystavená neustálej kritike. Boli však aj takí literáti ako Krasko, Rázus a Jesenský, ktorí do časopisu hrdo prispievali.

Už od skorej mladosti objavovala krásy poézie a svoje najtajnejšie myšlienky vkladala do veršov. Smútkom a sentimentalitou naplnené verše, uverejnené pod názvom Moje piesne v časopise Orol, ktoré boli jej rozlúčkou s bezstarostným dievčenským obdobím. Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši ho nasledovala na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im, ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie.

V auguste 1876 sa Vansovcom narodil syn Ľudovít. Malý Ľudovít bol od narodenia chorľavý a v marci 1881 zomrel. Terézia si svoj hlboký žiaľ nad jeho stratou liečila písaním. Potom sa presťahovali do Rimavskej Píly pri Tisovci, kde prežili 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod názov Z fary a zo školy. V roku 1884 uverejnili jej prvé novely Jedlička a Rozsobášení.

Nasledovali ďalšie prózy, ktoré Svetozár Hurban Vajanský postupne uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V roku 1889 jej vyšiel román Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy. Tento sentimentálny a napínavý román je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku. V rokoch 1898 – 1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Napriek niektorým počiatočným výhradám a kritickým pripomienkam časopis dosiahol obrovský úspech i náklad.

Od roku 1895 pôsobila ako podpredsedníčka Živeny a podieľala sa i na organizovaní augustových matičných slávností v Martine. Presadila sa v európskom ženskom hnutí.

V roku 1911 sa manželia presťahovali do Banskej Bystrice. Vansová tu písala, prekladala, evidovala staršie práce, redigovala Slovenskú ženu (1920 − 1924) a prispievala do Šoltésovej Živeny. O vrúcnom priateľstve s Elenou Maróthy-Šoltésovou svedčí ich bohatá korešpondencia. Terézia Vansová sa dožila vysokého veku osemdesiatich piatich rokov. Zomrela v Banskej Bystrici.

„Pravda svieti vnútorným svetlom, lož blyští sa po povrchu – a predsa koľko tu nerozoznávania od nedovidiacich ľudí! Lož mocná je na zemi, pravda silná je v sebe svojim božským pôvodom.
Medzi ľuďmi vývodí vyšperkovaná lož; prostá, nekrášlená pravda postrkovaná je po kútoch, lebo ľudské oči chcú vidieť márnivý lesk, a nie čistú prostotu.
Lož zakrýva špatnosti a vystavuje falošné krásy, hovejúc tým najsilnejšej ľudskej slabosti: samoľúbej márnivosti. Pravda odhaľuje špatnosti, no zjavuje i pravú krásu. Špatnosti odhaľuje, aby boli vyhladené, krásu zjavuje, aby ňou ľudia žili.“
Terézia Vansová, Dennica, Úvaha, 2. ročník, 1. číslo

Radomír Leicher, Milica Bojnová, CZŠ Z. Oravcovej, Rim. Sobota | 8.12.2016

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart