Pohrebná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jánom Jágerským

Pohrebná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jánom Jágerským

V stredu 17. júna sa v Evanjelickom chráme Svätej Trojice v Prešove konala pohrebná rozlúčka s bratom farárom ThMgr. Jánom Jágerským (31. mája 1921 Sokolče – 13. júna 2015 Prešov).
PONORENIE SA POD HLADINU ŽIVOTA

Pohrebná rozlúčka s bratom farárom Jánom Jágerským sa niesla v obraze jednej mojej skúsenosti zo zosnulým bratom farárom.

Spolu sme v roku 2012 stáli na brehu Liptovskej Mary a on mi povedal: „Pozri tam... tam, kde je práve teraz tá loď, tam pod hladinou je miesto, kde stál náš rodný dom.“ Vtedy som si uvedomil, že je potrebné ponoriť sa pod hladinu prežitého, aby sme pochopili Božiu milosť a lásku a uzreli cez slová spomienok to, čo už je minulosťou, ale tvorí pevnú súčasť nášho života. Táto skúsenosť sa viac a viac vynárala v mojej mysli, keď sme sa lúčili zo zosnulým bratom farárom a všetci si uvedomovali, že „nemáme tu trvalé miesto, ale hľadáme ono budúce“ (Žid 3, 14).

Bratia farári a cirkevníci z prešovského cirkevného zboru, zo Závažnej Poruby a z Lopúchova a zarmútená rodina zosnulého sme sa ako spoločenstvo nádeje ECAV na Slovensku lúčili s verným služobníkom svojho Pána, ktorého Pán povolal vo veku 94 rokov a ktorý obetavo slúžil svojmu Pánovi 52 rokov, až keď v roku 2000 odišiel na dôchodok a žil v Prešove. Zborový farár Ján Bakalár všetkých privítal a zdôraznil, že i dnes budeme slovom Božím budovaní vo viere v Pána Ježiša Krista, ktorý je živou nádejou v každom okamihu nášho život, a vo viere a istote tejto nádeje slovami básne vyznal:

V Tvojich rukách
Bože, v Tvojich rukách sme
v živote i pri smrti.
Nech len Tebe patríme.
Nádejou našou si Ty.

Kým sme ešte na svete,
dopraj nám v pokoji žiť,
zachovať Slovo sväté.
V tichosti potom odísť.
Andrej Hajduk

Ponorenie do pohrebnej rozlúčky

Všetci sme hneď v úvode spevom antifóny „Ja som cesta i pravda i život, vraví Kristus Pán. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Neho“ vyznali to, čo vyznal aj Simeon v jeruzalemskom chráme: „Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie...“ (L 2, 29) Po liturgickom úvode, kde poslúžili bratia farári V. Pavlík, J. Velebír a D. Cina, sa dôstojný brat biskup VD ECAV venoval výkladu textu a pýtal sa nás všetkých, kedy sme pripravení na smrť. To nie je otázka veku, úradu, postavenia a bohatstva, ale viery, ktorá neprestáva žasnúť nad podivuhodnou Božou milosťou a láskou, ktorá nás vedie do spoločenstva cirkvi. Simeon je mužom, ktorý miluje svojho Boha, je Mu poslušný a dôveruje Jeho slovu. To bolo veľmi aktuálne prepojené aj s cestou života a službou zosnulého brata farára, aby sme, ponoriac sa pod hladinu jeho života a služby, nahmatali vernosť Pánovi cirkvi – Ježišovi Kristovi. Takže nám neostáva len so žalmistom vyznať: „Bože, učil si ma od mojej mladosti a dosiaľ hlásam Tvoje divné skutky. Ani do staroby a šedín neopúšťaj ma, Bože, kým nezvestujem Tvoje rameno všetkým budúcim pokoleniam.“ (Ž 71, 17 – 18) Ani na dôchodku v CZ ECAV Prešov sa neprestal zaujímať o dianie v cirkevnom zbore, v senioráte a v cirkvi. Mnohé ho tešilo, ale vidiac aj vlažnosť a stratu misijného zanietenia, bol zarmútený...

Zosnulý brat farár prechádzal náročným obdobím dejín cirkvi, ale verne stál v službe a niesol bremeno zborovej práce verne spolu so svojou manželkou. Zvesť bola umocnená službou (3 piesňami) zborového spevokolu Sion.

Nasledovali príhovory brata farára V. Pavlíka z CZ ECAV Závažná Poruba a sestry farárky E. Kaňuchovej z Lopúchova, ktorá za 14-ročné pôsobenie poďakovala slovami: „Veľmi si ho vážime pre jeho vzácne duchovné hodnoty a vedomostné kvality, ktorými obohacoval všetkých, ktorí s ním prichádzali do styku. V našom cirkevnom zbore navždy ostane v pamäti, pretože podrobne spracoval dejiny matkocirkvi aj jednotlivých fílií. Jeho služba na Božej vinici zanechala hlbokú a nezmazateľnú stopu na roli nášho cirkevného zboru, ale predovšetkým v našich srdciach oduševnenou zvesťou spásonosnej pravdy Božieho slova.“ Brat senior ŠZS Ján Velebír poukázal na jeho nadšenie, radosť a lásku k spoločenstvu, do ktorého prichádzal aj napriek tomu, že mu už sluch neslúžil najlepšie.

Na záver príhovorov prečítal duchovný správca ESŠ v Prešove, brat farár Matej Oráč kondolenčný list dôstojného brata generálneho biskupa, ktorý bol vyjadrením aj nás všetkých: „Ďakujem Pánu Bohu za to, že svojho verného služobníka v tejto časnosti viedol, požehnával a ochraňoval v jeho službe a práci v cirkvi – na Božiu slávu a pre dobro blížnych, ale aj v jeho rodine, a to v radostných i v ťažkých chvíľach života. Pán prepustil svojho služobníka v pokoji. Jeho duchovný zrak, jeho srdce videli a prijali Božiu spásu. Verím, že aj pre zosnulého brata platia slová nášho Pána a Spasiteľa, ktoré brat farár zvestoval a nimi aj žil: Ježiš Kristus je naším vzkriesením i životom a ten, kto verí v Neho, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí v Neho (J 11, 25 – 26).“

V tejto nádeji života vyprevádzalo z chrámu 29 farárov ECAV na Slovensku jedného z najstarších farárov, ktorého mŕtve telo sme uložili na hrobovom mieste na evanjelickom cintoríne k zosnulej manželke.

K oslovujúcej časti pohrebu bolo ponorenie sa do života a služby brata farára v rámci rozlúčky, ktorú pripravil domáci brat farár J. Bakalár.

V nádeji vzkriesenia a života v Kristu, našom Pánovi, sa lúčime s bratom farárom Jánom Jágerským, ktorý sa narodil 31. mája 1921 v rázovitej liptovskej obci Sokolče (ktorá je od roku 1975 pod hladinou Liptovskej Mary) ako prvé dieťa rodičom Matejovi a Márii, rod. Mikitovej. Vyrástol v sociálne skromnom, ale duchovne požehnanom robotnícko-roľníckom prostredí. V rodnej obci chodil päť tried evanjelickej ľudovej školy a na odporúčanie riaditeľa Andreja Vargu šiel študovať na Štátne reálne gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Po maturite v roku 1941 sa prihlásil na evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, kde štúdium ukončil v decembri 1945. Zúčastnil sa aj odboja... a mnohé udalosti, ktoré prežil, interpretuje ako predivné Božie vedenie a milosť...

Dňa 23. 12. 1945 bol v Bratislave ordinovaný do služby dp. biskupom Samuelom Štefanom Osuským a po ordinácii hneď nastúpil na miesto biskupského kaplána k dp. biskupovi V. P. Čobrdovi v Liptovskom Mikuláši. Avšak už po mesiaci ho biskup vysiela do Prešova, lebo tam ochorel zborový farár a senior ŠZS Július Hajdu (13.4. 1892 Žehňa – 7. 5. 1947 Prešov). Tu sa môžeme ponoriť do jeho požehnanej práce v cirkevnom zbore v Prešove a senioráte. Bol svedkom zápasu veriaceho ľudu, keď v čase ťažkej hospodárskej krízy postavili kostol v Rokycanoch. Ako zborový a seniorálny kaplán v Prešove v rokoch 1946 a 1948 sa veľmi tešil práci v CZ, kde pracoval pod vedením principálov Júliusa Hajdu a Alexandra Kovaríka, ktorý bol nemeckým a maďarským farárom a veľmi sa zaslúžil o pokojné riešenie problémov v cirkevnom zbore a sformovanie jedného evanjelického cirkevného zboru v Prešove. Toto obdobie svojej služby pri svojej osemdesiatke hodnotil takto: „Vrátil som sa tam, kde som ako zborový kaplán a seniorálny kaplán začínal a kde som prežil tie najkrajšie roky kňazskej služby medzi mládežou a veriacim ľudom. Vďačne spomínam na seniora J. Hajdua, neskôr Doliaka a na brata farára A. Kovaríka, ktorý musel prežiť v Prešove veľkú kalváriu svojho života a odísť do V. Krtíša a neskôr do Kežmarku. Ale nech teda bolo ako bolo, spievam so žalmistom: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou.“

On mu pomáhal a viedol ho Duchom Svätým, aby požehnane slúžil prácou v nedeľnej škole, učiteľskom ústave a na evanjelickom gymnázium. Tu sa jasne vyrovnáva aj s nástupom druhej totality po februári 1948. Tu sa prejavuje i jeho túžba študovať a napredovať. Na odporúčanie riaditeľa gymnázia A. Sokolíka podal si žiadosť na biskupský úrad o zloženie skúšky profesora evanjelického náboženstva. Skúšku úspešne zložil pred komisiou (Šenšel, Čobrda, Neckár a Struhárik) na biskupskom úrade v Liptovskom Mikuláši 3. 10. 1946. Pre celý zbor sa stala požehnaním práca Evanjelickej besedy a nezabudnuteľným bolo organizovanie Zjazdu evanjelickej mládeže východného Slovenska v Prešove 14. a 15. júna 1947.

Veľkou oporou a pomocou v živote mu bola jeho manželka Magdaléna, rod. Bendíková (13. 6. 1928 – 9. 3. 2006), s ktorou v Chráme Sv. Trojice v Prešove uzavrel manželstvo 31. júla 1948 a sobášil ich farár Július Dzúrik. Manželka verne niesla náročnosť služby v cirkvi, spolu kráčali cestou života v manželstve skoro 58 rokov. Šariš mu prirástol k srdcu aj vďaka jeho milej manželke, o ktorej vyznal, že je: „... veľmi milé a jemné stvorenie, vždy vedela napraviť, čo som ja prípadne pokazil.“ V závere života, keď manželka trpela ťažkou chorobou, sa o ňu príkladne a s láskou staral a opatroval ju.

Pôsobenie v Prešove bolo ukončené menovaním (v Prešove bol už asi mesiac nový farár Viliam Koričanský, ktorý mu odovzdal menovanie BÚ, že do 1. 8. 1948 bol preložený za námestného farára do Chmiňanských Jakubovian). Tu pôsobil do 19. 12. 1948, a keďže poberal štipendium liptovského seniorátu, brat senior Šenšel naliehal, aby prišiel do novoutvárajúceho sa cirkevného zboru v Závažnej Porube. Bolo to Božie volanie do rodného kraja, kde od 5. decembra 1948 pôsobil až do roku 1986. Dňa 9. januára 1949 bol inštalovaný bratom seniorom Šenšelom, aby vytrval v zápase, do ktorého bol postavený. Tu požehnane pôsobil 38 rokov, opravoval s cirkevníkmi vojnou polozrúcaný kostol, staval faru (od roku 1949 do roku 1960; v roku 1952 mu pomáhali aj bratia farári Liptovsko-oravského bratstva). Brat farár mal problém so stavebným materiálom, ale i so štátnou správou a s neprajníkmi z radov cirkevníkov; bolo to v ťažkých časoch komunistického útlaku a socializácie dedín, a preto musel absolvovať štyri roky prevýchovy vo vojenskom pracovnom tábore nútených prác. Bol internovaný na základe povolávacieho rozkazu 14. januára 1953 v Novákoch a stal sa „pétépákom“ v smutne známych Pomocných technických práporoch, v ktorých končili osoby politicky nespôsobilé prejsť bežnou vojenskou službou. Dôvody perzekúcie a obvinenia boli: „1. vo svojich kázňach negatívne pôsobí na ľudí a soc. zriadenie; 2. je hlavnou brzdou socializácie obce; 3. svojím účinkovaním úplne rozbil ČSM a Pioniera a negatívne pôsobí na mládež.“ Bol vyvíjaný nátlak, aby sa vzdal kňazskej služby, ale on nezaváhal a verne stál vo svojom povolaní evanjelického farára. Preto bol preložený do Opavy a Karvinej, robil v bani a kopal vodovodné kanály v Budišove. Tu ho zastihlo aj zrušenie PTP. V roku 1960 po mnohých príkoriach a ťažkostiach a zápasoch dostavali faru. V roku 1962 bol vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou v L. Mikuláši v súvislosti s procesom biskupa V. P. Čobrdu a spol. Toto obdobie veľmi poznačilo život brata farára, lebo sa stal nežiaducou osobou, a podpísalo sa to aj na zdraví jeho manželky. Nemohla sa zamestnať a v takom strese, pre príkoria a núdzu, ale i mnohé prechladnutia nedonosila dve deti. V roku 1968 sa zapojil aj do obrodného hnutia v ECAV pod názvom v tzv. čertovickom hnutí.

Spod Poludnice na ďaleký východ

Nová etapa služby brata farára sa začína, keď má 65 rokov, po tom, čo sa 5. októbra 1986 rozlúčil v cirkevnom zbore Z. Poruba po 38-ročnom pôsobení. Ako sám vyznáva, aj tu ho nehodného sprevádzala Božia milosť a, ponoriac sa pod hladinu prežitého, vidíme jeho zápas a ochotu slúžiť a zvestovať záchranu a spásu v Kristu.

Je to mimoriadne a zaujímavé 14-ročné pôsobenie v cirkevnom zbore v Lopúchove, kde prichádza 10. októbra 1986 (prichádza ako 65-ročný a odchádza ako 79-ročný). Bol to čas sprevádzaný náročnou službou vo fíliach Abrahamovce, kde sa opravila veža v roku 1989; v Buclovanoch, kde bola škola prebudovaná na chrám, ktorý bol posvätený 10. 9. 1995; v Raslaviciach, kde významnou udalosťou bolo odkúpenie katolíckeho kostola, ktorý po rekonštrukcii bol slávnostne posvätený 6. septembra 1998. Matkocirkev Lopúchov bola tiež miestom práce pri oprave chrámu v rokoch 1988 – 1994. Tu sa po 52 rokoch uzatvára jeho aktívna služba v ECAV, kde prijal mnohé požehnania, a oddych nachádza vo svojej záľube, ktorým je včelárstvo. Dňa 1. januára 2000 odišiel do dôchodku a skoro 15 rokov žil v našom CZ v Prešove...

Keď sa 31. mája 2011 dožil 90 rokov, vyznal: „Prežil som z milosti Božej za požehnaných 90 rokov viac Božích dobrodení a požehnania, že ho nikdy nespočítam.“ Chceme aj dnes, ponárajúc sa pod hladinu prežitého, chváliť a oslavovať Pána Boha za Jeho milosť a mnohé svedectvo služby zosnulého brata farára Jána Jágerského, a lúčiac sa s ním, pripomenúť si jeho odkaz, ktorý nás všetkých volá k misijnej práci, službe a svedectvu. V rozhovore pri jeho 90-tke na otázku: „Čo považujete za dôležité?“ odpovedal: „Misia, vnútorná misia v našej cirkvi, a to jednak pri nás farároch, ale najmä medzi naším ľudom. Bez misie zostaneme stojatou vodou...“

Pán ho povolal v deň nedožitých 87. narodením manželky 13. júna 2015 v požehnanom veku 94 rokov a 13 dní. To, čo je dôležité pri pohľade späť, oslovujúco vyjadril v básni k jeho 90-tke už zosnulý brat farár L. Fričovský:

Pri pohľade späť

Je čas, keď dobrý hospodár
na brázdu späť sa obzrie.
Zvlášť, či to semä – Slova dar
zasieval s láskou, dobre –

Ten dar i Tebe zveril Pán
siať do sŕdc – jak sa patrí.
Strážiť ho, zodpovedať zaň,
až nadíde čas žatvy,

po boku s vernou manželkou,
čo oporou Ti bola.
Pri Tebe stála v dobrom, zlom,
kým ju Pán neodvolal.

Ty svoj kríž pokorne si vzal
v tej službe Spasiteľa.
Do nej si dušu, život dal
pre stavbu Jeho diela -

Spokojne preto hľadíš dnes,
že v čom sa pokračuje,
Ty podiel značný máš svoj tiež:
Hľa, cirkev, zbor tvoj tu je!

Tak napĺňal sa i Tvoj cieľ
aj Tvoje zbožné priania,
že zveľadiť si ten dar smel,
Božieho požehnania!

Pripravil zborový farár Ján Bakalár pri rozlúčke v Ev. chráme Sv. Trojice v Prešove 17. júna 2015 o 14.30 hod.