Zomrel spisovateľ Ivan Kadlečík

Zomrel spisovateľ Ivan Kadlečík

Dňa 15. 7. 2014 zomrel vo veku 76 rokov prozaik, básnik a esejista Ivan Kadlečík, predstaviteľ slovenskej samizdatovej literatúry. Generálne presbyterstvo ECAV na Slovensku mu v r. 2012 udelilo Cenu L. Stöckela za oblasť kultúry. Posledná rozlúčka sa uskutoční v sobotu 19. 7. 2014 o 14.00 v Ev. a. v. kostole v Pukanci.
Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho v roku 1971 prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. Vyše päť rokov bol nezamestnaný.V roku 1977 odišiel do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. V rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Po novembri 1989 sa stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Bol to „jeden z mála slovenských literárnych disidentov, človek, ktorý považuje život v pravde a mravnosti za samozrejmosť. Vo svojej tvorbe je zakorenený v dejinách a v generáciách svojich predkov. Tvorbu nechápe ako pekné rozprávanie, ale ako bytostný prejav, do ktorého sa musí človek vložiť celý“ – z charakteristily Ivana Kadlečíka pri odovzdaní Ceny Leonarda Stöckela na III. evanjelických cirkevných dňoch v Lučenci v roku 2012.

Ivan Kadlečík vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1961.Pracoval v Košiciach v Mestskom archíve, neskôr v krajskej redakcii denníka Pravda. V rokoch 1968 – 1970 bol šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine. Pre politické postoje ho prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať.
Bol súčasťou okruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petlice vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990). Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992). Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu sústredil v súboroch Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Žiť sa dá len autobiograficky (2004).
Po novembri vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh, najnovšie Chronoskop (2006) a Matka slov (2007) v knižnej edícii časopisu Fragment. Získal Cenu Dominika Tatarku, cenu ministra kultúry, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy a Cenu Jána Langoša (zdroj: sme.sk).