Dušan Albini sa narodil dňa 12. 4. 1923 v Prahe ako prvorodený syn Oľgy, rod. Janoškovej a Ing. Fedora Albiniho. Otca stratil ako trojročný. Matka vychovávala s podporou rodičov dve malé deti. Jeho vývoj ovplyvnil starý otec biskup Jur Janoška.
Po skončení gymnázia v Liptovskom Mikuláši študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia ho zastihla 2. svetová vojna. Svoj odpor k nej vyjadril účasťou v Slovenskom národnom povstaní, za čo bol tri mesiace väznený v Ilave.
Po skončení vysokoškolského štúdia v r. 1946 nastúpil ako seniorálny kaplán v Necpaloch, okr. Martin. Počas kaplánskej služby bol vyslaný na jednoročné štúdium do Uppsaly vo Švédsku. Po návrate zo Švédska sa v septembri 1950 oženil s Vierou, rod. Lichnerovou. Z tohto manželstva sa narodili tri deti: Fedor, Milota a Viera, z ktorých prvé dve predčasne odišli.
Pôsobil na viacerých miestach: ako kaplán v Necpaloch a Martine, ako farár v Michalovciach – kde stratil štátny súhlas, v Liptovskom Mikuláši – kde stratil štátny súhlas, v Chminianskych Jakubovanom, v Háji – kde tiež stratil štátny súhlas a naposledy v Diakovciach, kde pôsobil 28 rokov. Aj keď do tohto cirkevného zboru bol preložený za trest počas normalizácie v r.1971, prežil tu najkrajšie pracovné roky.
Okrem kňazskej činnosti pôsobil začiatkom 90-tych rokov niekoľko rokov ako riaditeľ vydavateľstva Tranoscius, bol spoluzakladateľom časopisu Tvorba, prispieval do cirkevných časopisov, venoval sa prekladateľskej činnosti zo švédčiny. Pôsobil aj ako konsenior Dunajsko-nitrianskeho seniorátu. Aktívne pracoval vo zväzoch: Československý Červený kríž, Matica slovenská a Zväz protifašistických bojovníkov.
Po skončení kňazskej činnosti v r. 1999 sa s manželkou presťahoval do Šale, kde aj naďalej udržiaval pekné vzťahy s cirkevníkmi z Diakoviec, Tešedíkova a Šale.
Jeho srdce dotĺklo a v tíšku v Pánu usnul 11. marca 2011 vo veku nedožitých 88 rokov života. Jeho prianím bolo, aby jeho posledná rozlúčka bola na mieste medzi cirkevníkmi, kde sa cítil dobre.
Po skončení vysokoškolského štúdia v r. 1946 nastúpil ako seniorálny kaplán v Necpaloch, okr. Martin. Počas kaplánskej služby bol vyslaný na jednoročné štúdium do Uppsaly vo Švédsku. Po návrate zo Švédska sa v septembri 1950 oženil s Vierou, rod. Lichnerovou. Z tohto manželstva sa narodili tri deti: Fedor, Milota a Viera, z ktorých prvé dve predčasne odišli.
Pôsobil na viacerých miestach: ako kaplán v Necpaloch a Martine, ako farár v Michalovciach – kde stratil štátny súhlas, v Liptovskom Mikuláši – kde stratil štátny súhlas, v Chminianskych Jakubovanom, v Háji – kde tiež stratil štátny súhlas a naposledy v Diakovciach, kde pôsobil 28 rokov. Aj keď do tohto cirkevného zboru bol preložený za trest počas normalizácie v r.1971, prežil tu najkrajšie pracovné roky.
Okrem kňazskej činnosti pôsobil začiatkom 90-tych rokov niekoľko rokov ako riaditeľ vydavateľstva Tranoscius, bol spoluzakladateľom časopisu Tvorba, prispieval do cirkevných časopisov, venoval sa prekladateľskej činnosti zo švédčiny. Pôsobil aj ako konsenior Dunajsko-nitrianskeho seniorátu. Aktívne pracoval vo zväzoch: Československý Červený kríž, Matica slovenská a Zväz protifašistických bojovníkov.
Po skončení kňazskej činnosti v r. 1999 sa s manželkou presťahoval do Šale, kde aj naďalej udržiaval pekné vzťahy s cirkevníkmi z Diakoviec, Tešedíkova a Šale.
Jeho srdce dotĺklo a v tíšku v Pánu usnul 11. marca 2011 vo veku nedožitých 88 rokov života. Jeho prianím bolo, aby jeho posledná rozlúčka bola na mieste medzi cirkevníkmi, kde sa cítil dobre.