Objavme skutočnú slobodu

Rozhovor s Milošom Klátikom, generálnym biskupom ECAV a predsedom Ekumenickej rady cirkví v SR, o pravej vnútornej slobode kresťana a o jeho pôsobení v dynamicky meniacej sa Európe (ThDr. Boris Rakovský, Rozmer 4/2009)
Pred dvadsiatimi rokmi kresťania vo východnej Európe dosiahli slobodu a za ohlasovanie Krista ich už nikto neprenasleduje. Je náš starý kontinent odvtedy naozaj duchovne zrelší? A čo kresťania – sú vnútorne slobodnejší a zapálenejší pre šírenie evanjelia? Aké problémy ich dnes sužujú? Ako sa vyrovnávajú s nárastom siekt a netradičných náboženských spoločenstiev? Predstavujú pre nich hrozbu? Alebo sú skôr výzvou? Odpovedá Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku, predseda Ekumenickej rady cirkví v SR.

Okrem toho, že zastávate úrad biskupa, ste i predstaviteľom ekumenického hnutia na Slovensku. Ak existujú spoločné problémy kresťanských cirkví, ktoré sú to?
Doba sa od roku 1989 výrazne zmenila. Spoločnosť nám ponúka stále väčšiu možnosť vlastniť a zvyšovať svoj životný štandard. Domnievam sa preto, že jedným zo spoločných problémov cirkví je nastupujúci konzumný spôsob života, v ktorom človek speje k blahobytu a duchovné veci sú pre neho prinajlepšom druhoradé. Pri pohľade na Európu vidíme, že tam, kde stúpa životná úroveň ľudí, klesá ich záujem o veci duchovné. My v našej krajine nechceme brániť zlepšovaniu životnej úrovne, ale upozorňujeme na to, že človek nežije len z chleba.
Popri konzumnom spôsobe života by sme ďalej za spoločný problém mohli označiť výrazný pokles autorít v spoločnosti, ktorý vo všeobecnosti prácu cirkvi veľmi sťažuje. Veď nemalou súčasťou pôsobenia a práce cirkvi je výchova detí a mládeže, ktorá dnes vyrastá bez autorít, a to tak v cirkvi, ako aj v školách a rodinách.

Predpokladajme, že jedným z možných problémov je aj invázia siekt, ktorej treba čeliť. Keď sa na to pozriete z Vášho uhla pohľadu, ako cirkvi na Slovensku vnímajú tento fenomén? Ako výzvu, či skôr ako ohrozenie?
Možno ako ohrozenie pre jednotlivca, človeka, ktorý si vo vieroučných otázkach nie je celkom istý, ktorý verí viac-menej intuitívne v Pána Boha takého, akého si sám predstavuje a nie v takého, akého Ho predstavuje Písmo sväté – Biblia. Takýto človek je náchylný počúvať a prijímať rôzne interpretácie Písma, nie je schopný veci posudzovať a rozlišovať a dosť ľahko príjme aj to, čo je v rozpore s Božím slovom. Pre cirkev je to zasa výzva k tomu, aby vzdelávala vo viere. Vidíme, že je veľmi dôležité viesť ľudí k poznaniu Ježiša Krista a vytváraniu hlbokého vzťahu s Ním. Poznanie je potrebné dopĺňať aj príslušnými vedomosťami. Evanjelická cirkev prízvukovala, že je založená na Písme svätom. Príchod siekt je pre nás výzvou, aby sme takto založení aj ostali, a to nielen cirkev ako taká, ale každý, kto sa k nej hlási.

V súvislosti so zmenou režimu pred dvadsiatimi rokmi sa často skloňuje slovo sloboda. Sme naozaj slobodnejší, alebo je to iba ilúzia?
Musíme rozlišovať medzi vonkajšou slobodou – slobodou národa, ktorú je možné vybojovať na námestiach, a vnútornou – duchovnou slobodou. Práve dnešný svet so svojimi ponukami vnáša neslobodu do ľudského srdca. Človek je poviazaný túžbami a vidinami úspechu, bohatstva, kariéry a moci.
Ak však človek žije v takejto zviazanosti, je naozaj ilúziou domnievať sa, že vnútorná sloboda príde vďaka zmene spoločenského usporiadania. Tá môže prísť jedine prijatím evanjelia, pokáním a zmenou hodnotového rebríčka. To je tiež revolúcia, ktorá však nemusí byť vždy nežná. Prináša ozajstnú slobodu, ktorá je reálna. Je to sloboda, ktorú prináša náš Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus.

Ako chápete skutočnú slobodu Vy a ako súvisí s novým človekom, o ktorom káže apoštol Pavel (Ef 4, 24)?
Skutočnú slobodu človeka chápem ako slobodu vnútornú, ktorá môže existovať i v čase vonkajšej neslobody či totality. Kde je Duch Pánov, tam je sloboda (2K 3, 17b). Ku slobode nás pozýva Pán Ježiš Kristus, ktorý nám sám ukazuje cestu k reálnej vnútornej slobode: „Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí... Veru hovorím vám: každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu... Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (J 8, 31 – 36) A apoštol Pavel upozorňuje: „Kristus vás vyslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva.“ (G 5, 1)
Takáto sloboda znamená to, o čom píše apoštol Pavel: „zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.“ (Ef 4, 22 – 24)

Viaceré európske národy sa síce stali politicky slobodné a kresťania v nich môžu slobodne vyznávať svoju vieru, no napriek tomu sa čoraz častejšie a naliehavejšie upozorňuje, že Európa prestáva byť kresťanská… Čo si myslíte o tomto paradoxe?
Myslím si, že ide o dve rôzne veci. Krajiny, ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi stali slobodnými, spravidla prežívajú rozvoj kresťanstva, hoci tento má všade iné tempo a inú podobu. Vstupom do Európskej únie sme sa však stali jedným celkom spolu s krajinami, ktoré netrpeli pod komunistickou totalitou.
Veľmi zreteľne možno pozorovať, že sú to práve tieto krajiny, ktoré pomaly, ale isto ideály kresťanstva opúšťajú. Sú akoby hrdé na svoje liberálne postoje. Ide o väčšinové krajiny, ktoré majú výrazný vplyv na tvorbu spoločenskej, právnej i náboženskej atmosféry v Európskej únii.
Tak môže vznikať určite nie nepravdivý dojem, že Európa prestáva byť kresťanská. Z pohľadu postkomunistických krajín je to takisto jav, ktorý prichádza spoza bývalej železnej opony. Nezdá sa mi však, že generalizácie sú najlepšou cestou hodnotenia. Kresťanstvo je o osobnej zodpovednosti a osobnom nasledovaní.

Podľa istých predpovedí v krajinách Západu, ako napríklad vo Francúzsku či v Nemecku, kde populácia moslimov prudko stúpa, by mohlo byť toto obyvateľstvo onedlho v prevahe. Narastajú preto obavy z islamizácie Európy. Vieme dnes aspoň odhadnúť, čo by to znamenalo pre kresťanov?
Mnohé krajiny Európskej únie sa vzdávajú kresťanstva, kresťanov považujú len za jednu zo skupín, ktorá pôsobí na ich území a venujú jej pozornosť iba v rámci demokratického usporiadania spoločnosti v danej krajine. Z tohto pohľadu sa o svoje právo môže uchádzať akákoľvek náboženská skupina a islamu potom nemožno pobyt a pôsobenie v krajine odoprieť. Či tento stav bude ohrozením kresťanov, závisí od nich samých. Myslím si, že je dobre, ak sa národ hlási k určitým hodnotám, ako je to v prípade Slovenskej republiky, ktorá svoju kresťanskú tradíciu deklaruje už v Ústave. Potom by ale malo byť prioritou spoločnosti, aby si tento ideál aj skutočne udržala.

Zdá sa, že náš starý kontinent trpí viacerými chorobami a neduhmi. Vedeli by ste mu diagnostikovať tie najhlavnejšie?
Konzumizmus, korupcia, liberalizmus v otázkach viery i morálky. To sú momentálne asi tie najvážnejšie diagnózy.

Veríte v reevanjelizáciu Európy? Čo by mali kresťania robiť, aby Európa duchovne dozrela?
Verím, že Pán Boh koná. Už Stará zmluva nás oboznamuje s obdobiami, keď ľud smeroval k mylným cieľom a Pán Boh na istý čas akoby prestal hovoriť. Pohľad do dejín ukazuje, že obdobia duchovného prebudenia sa striedajú s obdobiami duchovného útlmu. Ľudia sa duchovne prebudia, a po čase ustrnú, opustia svoju vieru, no život bez nej im pripraví mnohé ťažkosti, ktorých sa opäť chcú zbaviť vierou.
Neželám Európe nič zlé, ale možno aj duchovný útlm prichádza, aby spoznali mnohí, že životný štýl, ktorý si zvolili – teda život bez Boha – neprinesie pre nich to, čo očakávajú. Ľudia sa možno musia poučiť na vlastnej chybe, aby spoznali, že tie skutočné hodnoty nájdu iba u Pána Boha.

S nástupom nadvlády rôznych hypermarketov sa častejšie hovorí, že naša spoločnosť je konzumná, že žijeme veľmi požívačne a povrchne. Ako je to v duchovnej oblasti? Mohli by sme aj tu konštatovať niečo podobné?
Konzumný človek sa už nepýta na duchovné veci. Môžeme hľadať takisto odpoveď na otázku, prečo sme vo všeobecnosti konzumnou spoločnosťou. Je to spôsobené duchovnou povrchnosťou. Fakt, že človek nejde do duchovnej hĺbky, duchovne nerastie, ale často zakrpatieva, vytvára veľké nebezpečenstvo neslobody a otroctva v jeho vnútri, čo má negatívne následky na osobný i spoločenský život. Hypermarkety sa stali pre mnohých chrámom. Nedeľný deň venujú práve návšteve týchto chrámov konzumu. Odchádzajú povzbudení k väčšej snahe o zisk, aby si nabudúce mohli kúpiť viac.
To je niečo podobné, ako sa deje aj v tom skutočnom chráme. Tam vnímame Pána Boha, dary Jeho milosti a odchádzame s túžbou získať ich čo najviac pre svoj život. Nájsť správny hodnotový rebríček a rozumný, vyvážený pomer medzi hmotnou a duchovnou oblasťou nie je ľahké. Nie je jednoduché túto hranicu nájsť a v každodennom živote aj aplikovať.

Súčasný postmoderný človek, žiaľ, prestáva dôverovať aj cirkevným inštitúciám a svoju spiritualitu si šije takpovediac na mieru. V čom vidíte príčinu tohto javu?
V dnešnej dobe sme svedkami úpadku autorít. Vo všeobecnosti pozorujeme veľmi kritický postoj ľudí ku všetkému, čo stojí vyššie. Mnohí sú hrdí na svoju vlastnú spiritualitu a považujú ju za dostatočne vyspelú. Cirkev však netvoria jej inštitúcie (tie sú potrebné kvôli vonkajšiemu poriadku), ale spoločenstvo veriacich. Kresťanská cirkev je spoločenstvom kresťanov, teda tých, ktorí sú pokrstení, veria v Trojjediného Pána Boha a svojím životom chcú nasledovať Pána Ježiša Krista, ktorý je Hlavou cirkvi. Poslaním cirkvi je šíriť, zvestovať Božie slovo a prisluhovať sviatosti. Nedôvera voči cirkevným inštitúciám je v mnohých prípadoch výsledkom nesprávneho pochopenia či neinformovanosti, čo je kresťanská cirkev a aké je jej poslanie.

Ale prívrženci siekt tvrdia, že tradičné cirkvi už dnešnému človeku nemajú čo ponúknuť a že práve oni sú povolaní na to, aby ľudstvu priniesli novú, úplne inú a od predsudkov oslobodenú duchovnú kvalitu. Predpokladám, že s nimi nebudete súhlasiť, ale ako by ste týmto ľuďom oponovali?
Máte pravdu, nesúhlasím. Tvrdenie, že tradičné cirkvi nemajú dnešnému človeku čo povedať, je často iba zámerne a umelo živeným predsudkom. A nemyslím si ani, že by sekty ľuďom priniesli skutočnú duchovnú kvalitu. Tá totiž bez osobného prijatia Ježiša Krista ani nie je možná.

Je však, žiaľ, smutnou pravdou, že sektárske myslenie a tendencie prenikajú aj do našich cirkví. Labilnejší veriaci prijímajú názory, ktoré nie sú biblické, uctievajú rozličné idoly a stotožňujú sa s postojmi, ktoré ich ako kresťanov nectia. Kde vidíte možnú príčinu a kde nápravu?
Myslím si, že ľudia neraz podliehajú mylnému presvedčeniu, že to vlastné, domáce, dobre poznajú a túžia po niečom novom, o čom sú vopred presvedčení, že je to lepšie. Sektárske myslenie a tendencie sú akýsi druh duchovného konzumu a pestrej ponuky sveta. Až keď človek vážnejšie, hlbšie a pozornejšie prenikne pod povrch vecí a javov, spoznáva hodnoty toho vlastného, domáceho.
Nápravu vidím v tom, keď kresťania úprimne sa usilujúci o duchovné napredovanie budú kriticky zvažovať rozmanité ponuky, ktoré sa dnes už i v každodennom profánnom živote čoraz častejšie a naliehavejšie objavujú. Keď sa na veci okolo seba začnú pozerať očami evanjelia a budú mať pred sebou slová apoštola Pavla: „Všetko skúmajte, dobrého sa držte! Všetkého zlého sa vystríhajte!“ (1Tes 5, 21 – 22)

Čo by ste na záver odkázali čitateľom Rozmeru?
Chcem ich v prvom rade povzbudiť k čítaniu a intenzívnemu štúdiu Písma svätého – Biblie, k modlitbám za dar Ducha Svätého, za Jeho dotyk pri každom čítaní Božieho slova. Kedysi Písmo patrilo iba do rúk kňazom a laický ľud k nemu nemal prístup. Bolo práve dielom reformácie, že Božie slovo bolo preložené do materinských jazykov a že ľudia mohli Bibliu čítať a vzdelávať sa. Mám často pocit, že v dnešnej dobe si Bibliu sami nechávame vziať z rúk. Je to veľmi rafinovaný spôsob diabla, ktorý nám napriek kníhtlači a všeobecnej dostupnosti Písma svätého kradne tento dar priamo spred nosa, a to tým, že zamestnáva našu myseľ inými záujmami, napĺňa náš život inými potrebami, aby sme len nemali čas a chuť čítať Bibliu. Vie, že znalosť človeka v Božom slove je najväčšia zbraň proti všetkému, čo vieru človeka ohrozuje.
Chcem preto čitateľov vyzvať práve k tomu, aby intenzívne čítali Bibliu, aby si vážili, že ju majú a uvedomovali si, že je to veľký dar od Boha, podpísaný nemalými obetami kresťanov rôznych období. Každý sám na sebe spozná, ako ho Božie slovo vyzbrojuje do duchovného boja. A ja v tom boji môžem iba priať víťazstvo.

Ďakujem za rozhovor.

Uverejnil štvrťročník Rozmer – časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu, 4/2009