Keď sú biskupi zajedno. Tí katolícki aj evanjelickí

Nestáva sa často, aby katolíci a evanjelici našli spoločnú reč v otázkach cirkevnej praxe. Posledné dni ukazujú, že odpor voči homosexuálnym manželstvám ich spojil. Postaviť sa voči cirkvi, pretože odmieta manželstvá osôb rovnakého pohlavia, je ako chcieť od moslimov, aby sa zriekli učenia Mohameda.
Veci, o ktorých sa nediskutuje
Cirkev, pokiaľ sa chce pravdivo držať Krista, nemôže v danom smere ustúpiť. Ako jedna z mála v dnešnom svete totiž vie, že sú veci, o ktorých sa nediskutuje. Aj keď si tí okolo myslia pravý opak.
Dostali sme sa do stavu, keď v mene práva a slobody hovoríme o tom, že muž nie je mužom a žena ženou, lebo sa tak narodili, ale že si môžeme svoje pohlavie jednoducho zvoliť. Žijeme dobu, v ktorej máme právo, na čo si zmyslíme. A tak rodia 80 ročné babičky, matky si nechávajú donosiť dieťa cudzím ženám, dvaja muži a dve ženy trvajú na „vytúženom práve“ na dieťa.
Ale v živote nejde mať všetko. Čím skôr to pochopíme, tým skôr budeme šťastní.
V susednom Česku zrušil Ústavný súd zákaz adopcií homosexuálmi.
Rešpekt
Biskup Václav Malý pripomína, že „existuje niečo hlbšie a zásadnejšie než len naša sloboda a naše práva, a to rešpekt k druhým, zvlášť k tým, ktorí svoje oprávnené potreby nemôžu presadiť sami. Ako deti, ktorým chýba fungujúca biologická rodina“.
Podľa Malého reálne hrozí „zámerné plodenie detí v homosexuálnom vzťahu, pričom dôsledky plynúce z takéhoto plodenia dieťaťa sa nedajú postihovať vzhľadom k tomu, že je zaručená anonymita darcov“.
Václav Malý nepatrí medzi bigotných katolíckych strašiakov. Pri pohľade na zvyšok výsostne „korektnej“ Európy najlepšie pochopíme, kam až ona „korektnosť“ dokáže zájsť a čo všetko sa dá za ňu skryť.
Skutočná korektnosť
Katolícki a evanjelickí biskupi sa netvária ľúbivo „korektne“. Oni sú korektní. Ku všetkým tým, ktorí ešte nestratili zdravý rozum a odmietajú sa zviesť na vlne lacnej popularity, ktorá vedie tam, kde už svet mnohokrát bol. Do slepej uličky z ktorej len ťažko potom vyvedú slepých slepí.
Hlas biskupov by sme si mali zapamätať. Aby sme sa raz nemuseli sťažovať, že nebol nikto, kto nás pred skratkovitosťou zvolenej cesty nevaroval.
Príklady z desiatok protestantských cirkví a cirkvičiek, v ktorých je možné takmer všetko, sú jasným odkazom, že tadiaľto cesta nevedie. Odpísali ich sami tí, pre ktorých toľko v mene slobody a práva „bojovali“.
Je na čase pridať do slovníka okrem notorického „áno“, tiež slovíčko „nie“. Pre skutočnú korektnosť majú svoj bytostný význam a hodnotu. Obidve.

Karol Lovaš
20. 08. 2016

Prevzaté z: www.aktuality.sk